Učí študentov po francúzsky hovoriť, ale aj žiť

Spisovateľ, ktorého knihy ste zrejme nečítali. Teda, pokiaľ neviete perfektne po francúzsky a pokiaľ ste si niektorú z jeho kníh nepriniesli ako suvenír z Francúzska. Jeho novely i poézia sú inšpirované príbehmi zo života. Nuž a čoskoro vyjde aj knižka, ktorá sa bude týkať jeho pobytu u nás, v našich Košiciach…

Je podľa neho veľmi náročné presadiť sa v tejto oblasti a je ťažké sa tým živiť, no je dôležité to, že sa kniha vydá a zasiahne svojich čitateľov. Všetci študenti a jeho známi ho volajú FX, no nie preto, že rozdáva zlé známky. Sú to iniciálky jeho krstného mena.

Tridsaťročný François-Xavier Denis chcel vždy cestovať po svete. Aj preto sa najprv rozhodol byť jazzovým hudobníkom – hrá na trombón, akordeón, flautu a bicie. No vyštudoval literatúru a neskôr sa stal učiteľom. S jednou zo svojich kapiel vystupoval už aj v Tabačke a posledný rok ho tu poznajú aj ako lektora francúzskej literatúry.

Život pro francúzsky

Chcel skrátka veľa cestovať. „A stále chcem. Pri týchto zamestnaniach sa to dá.“ Nikdy neplánoval žiť na Slovensku, sme len jeho zastávkou medzi Maďarskom a Japonskom. 

Čo robí François v Košiciach? Učí francúzsku literatúru našich študentov na bilingválnom francúzskom gymnáziu. No nielen to. Učí ich francúzsky žiť…  „Učím ich francúzsky rozprávať, myslieť, dokonca i variť. Mladý človek musí vyjsť z prostredia i kontextu školy, aby zažil Francúzsko na vlastnej koži.“ 

Nemusia však nikam cestovať, takéto živé hodiny trávia v Košiciach. Hudba, filmy, kultúra, jedlo – v praxi to vyzerá napríklad tak, že po škole idú študenti so svojím lektorom spoločne nakúpiť a potom do jeho kuchyne navariť ratatouille. Avšak, vráťme sa na začiatok.

Prišiel vďaka žene

Ako Francúzi hovoria – cherchez la famme, teda – za všetkým hľadaj ženu. No tentokrát nešlo o lásku. Do Košíc ho priviedla študentka, ktorú pred siedmimi rokmi v rámci výmenného pobytu u seba ubytovali jeho rodičia. Monike sa v malebnom mestečku Châtellerault, necelú hodinku vzdialeného od Poitiers, páčilo a na rodinku si zvykla. Túto dievčinu o šesť rokov neskôr stretol náhodne v Budapešti, kde vtedy žil a pracoval ako učiteľ. Pozvala ho, aby sa na Slovensko prišiel pozrieť a on súhlasil. 

„Najprv som navštívil Tatry a tam ma presvedčila, aby som prišiel aj do Košíc pozrieť sa na Francúzsku alianciu. Zaujímalo ma, ako tu frankofóni žijú, ako fungujú.“ Vtedy sa dozvedel, že na bilingválnom francúzskom gymnáziu zháňajú lektora, a tak využil šancu žiť na inom mieste. Do Košíc sa nasťahoval len pred rokom.

Jedno pivo, prosím

Ak by šlo o romantický príbeh, s Monikou by sa dal dokopy, no nie je to tak, vždy boli, sú a aj budú len dobrí kamaráti. Slovenské ženy sa mu páčia, v láske sa predsa ani jazykové medze nekladú. „Slovenské ženy sú krásne. To však nie je to jediné, čo sa mi tu páči. Máte dobrých poprockových interpretov, napríklad IMT Smile a Elán, ktorý poznám najmä zo stužkových slávností. Navždy sa zachová…“ Nevie však, o čom spievajú.

Podľa jeho slov slovenčina obsahuje niekoľko slov, ktoré znejú rovnako aj po francúzsky, no vo francúzštine znamenajú čosi úplne iné. V našej reči ide o nadávky. Hodina francúzštiny je preto jednou z mála, na ktorej sú slovenské vulgarizmy povolené. Po slovensky rozumie len málo a hovorí ešte menej. „Jedno pivo, prosím,“ zasmial sa. A to je presne to, čo mu u nás   najviac chutí. „Vynikajúce pivo, dobré červené víno a domáca slivovica.“ 

Chuťové poháriky si už u nás vycvičil, nie však na jedlo. „Buchty na pare na obed? To nie!“ A tak si radšej sám varí francúzske špeciality. Ak by vám však napadli slimáky či žabie stehienka, mýlite sa, to je v jeho krajine len sviatočné jedlo.

Pokojný, bezstarostný život

Život v Košiciach si zamiloval. „Máte v okolí krásnu prírodu. Okrem Tatier sa mi veľmi páči Slovenský raj, no i tunajší Bankov. Je tu pokojný život a obzvlášť pre mňa, keďže neriešim miestnu politiku a nedotýka sa ma tá francúzska. Nemám tie starosti, ktoré som mal doma.“ Pokoj je podľa neho presne tým, čo by sa od nás ľudia v jeho rodnej krajine mohli naučiť.

A čo my od nich? „Mohli by ste nabrať trošku takého bojovného ducha, no zároveň priateľskosti. Usmiať sa aj na ľudí, ktorí vám nie sú blízki, a pozdraviť ich. Šoférovať menej divoko, dbať viac na ekológiu. Kiež by ste neboli takí závislí od automobiliek a financie dorovnali radšej agroturizmom. A naberte tiež viac kreativity, to platí najmä pre študentov. Slovenskí žiaci sú veľmi milí, disciplinovaní, no sú málo kreatívni.“

Françoisovým snom je ďalej cestovať a prejsť toho čo najviac. Zatiaľ navštívil Kanadu, prešiel celú Európu, okrem Škandinávie. Zlákala ho tam hudba, ženy, no i obyčajný turizmus. Jeho najbližším cieľom je Japonsko, a to kvôli tomu, že sa vo voľnom čase venuje aikidu. Usadiť sa neplánuje. „Ak príde žena a deti, skrátka budeme cestovať spolu.“