Umelecký vedúci Folklórneho súboru Hornád Štefan Štec sa hrdo hlási k Rusínom

Každý by mal byť hrdý na to, čo je, čo má a čo vzniklo v jeho prostredí. Myslí si to tanečník, spevák ľudových piesní, choreograf a umelecký vedúci Folklórneho súboru Hornád, redaktor rusínskeho národnostného vysielania RTVS v Košiciach Štefan Štec, ktorý sa hrdo hlási k Rusínom.

S tvrdením, že Rusínsky jazyk môže deťom uškodiť tým, že nebudú dobre vedieť po slovensky nesúhlasí. Ako povedal, z vlastnej skúsenosti vie, že ľudia, ktorí rozprávajú po rusínsky, hovoria veľmi pekne aj po slovensky. V rozhovore pre TASR odpovedal aj na to, či môže rusínsky jazyk zachrániť ľudová pieseň, od čoho závisí, aby Rusíni neprišli o svoj jazyk, ako aj na to, či cítia Rusíni potrebu učiť svoje deti po rusínsky.

Hrdo sa hlásite k tomu, že ste Rusín. Aký máte vzťah k jazyku svojich predkov?
– Je to môj materinský jazyk. Bol to jazyk, ktorý som prvý počul a učil sa ho, keďže je to materinský jazyk, tak mám k nemu najbližší vzťah. Naučili ma ho moji rodičia, samozrejme, moja mamka, otec, ale aj okolie, v ktorom sme vyrastali. Aj keď som sa narodil v Košiciach, často sme chodili do Habury, odkiaľ sú moji rodičia, všetky stretnutia boli v tomto jazyku, takže mi je veľmi blízky. Čo sa týka toho, že aký to je jazyk, tak v mojej pozícii je to nejaké rusínske nárečie z oblasti Medzilaboriec, takže je to taká, ako sa u nás hovorí, ‘labirska rusnačina’ alebo medzilaborecký dialekt.

Venujete sa folklóru. Dá sa povedať, že cez hudbu a spev sa zintenzívnil váš vzťah k rusínskemu jazyku?
– Musím povedať, že asi ani nie. My sme sa učili ten jazyk nie na základe toho, že sme boli foklóristi a mali sme radi tradičnú ľudovú kultúru, ale na základe toho, že to bolo prirodzené pre mojich rodičov. Aj keď sme vyrastali v Košiciach a jazyk bol, samozrejme, čo sa týka majority slovenský, my sme si to veľmi takto udržiavali. Skôr by som povedal, že potom som môj materinský jazyk, keď som sa začal zaujímať o folklór a ľudovú kultúru, našiel v tých piesňach a cez ne som zistil, že je oveľa bohatší ako som si myslel. Každá jedná dolina, každá jedná dedina má iné výrazy, slová, iný spôsob vyjadrenia možno tej istej veci. Skôr by som povedal, že mi folklór, ľudová pesnička, hudba, vôbec tradícia, rozšírili poznanie rusínskeho jazyka.

Môže rusínsky jazyk zachrániť aj ľudová pieseň?
– Určite áno. Aj v súčasnosti je taký trend, že mladí Rusíni, ktorí vyrastajú, bohužiaľ, nerozprávajú bežne po rusínsky so svojimi rodičmi, ale vedia rusínsky jazyk na základe piesní, vedia spievať po rusínsky. Pieseň, folklór a rusínska ľudová tradícia je nástroj, ktorým sa môže rusínsky jazyk zachovať, len musíme dávať pozor na to, aby bol správne zachovaný pre ďalšie generácie.

Od čoho podľa vás závisí zachovanie kultúry Rusínov a to, aby jazyk nešiel do zabudnutia?
– Závisí to od rodičov. Aj ja som sa rusínsky jazyk naučil od rodičov, čiže závisí to od toho, ako sme vychovávaní. My môžeme nájsť rusínsku identitu aj neskôr, aj keď k nej nie sme vedení, ale materinský jazyk je materinský jazyk, a s tým je spojený nielen konkrétne jazyk, ale aj povedomie o národnosti, v ktorej človek vyrastá. To, aby sa rusínsky jazyk zachoval a aby bol živý, nielen v rámci nejakej ľudovej kultúry, ale aby sa normálne používal, toto všetko záleží od rodičov.

Niektorí rodičia argumentujú tým, že keď dieťa bude hovoriť rusínsky, nebude potom vedieť v škole dobre po slovensky? Čo si o tom myslíte?
– Ja si myslím, že je to veľmi zlé a nesprávne tvrdenie. Sledujem to na svojom príklade. Aj napriek tomu, že sme doma rozprávali od detstva po rusínsky, tak sme aj so sestrou a bratom vyhrávali rôzne súťaže, napríklad Hviezdoslavov Kubín. Zúčastňovali sme sa rôznych recitačných súťaží, ale aj v písomnom prejave, takže vôbec to nie je pravda. Musíme si uvedomiť, že rusínsky jazyk je veľmi blízky slovenskému jazyku. Je to slovanský jazyk, takže tam je minimálna šanca, aby človek mal problém so slovenským jazykom, práve naopak, vie viac bilingválne rozmýšľať, to každému jazyku veľmi pomáha. Moja skúsenosť je, že tí, ktorí rozprávajú po rusínsky bežne ako v materinskom jazyku, tak hovoria veľmi pekne aj po slovensky, v slovenskom jazyku nezvyknú mať zlozvyky.

Cítia Rusíni potrebu učiť svoje deti po rusínsky?
– Je s tým problém. V súčasnosti je trend, že rusínsky jazyk sa spája väčšinou s folklórom, tradičnou ľudovou kultúrou a vtedy vidia potrebu ako keby v učení tradícií a pesničiek. Len trocha zabúdajú na to, že ten jazyk nie je len o tradícii alebo folklóre, ale je to normálne suverénny jazyk, ktorý v sebe nosí množstvo informácií. Na to sa trocha zabúda a berie sa to podľa mňa na takú ľahšiu váhu. Je to problém v takom možnože aj uvedomí si toho, že ak som raz Rusín, tak som Rusín a je úplne normálne vedieť rozprávať vo svojom jazyku. Čo je zaujímavé, práve ľudia, ktorí odídu z miestneho domáceho prostredia do zahraničia, tak tam si to uvedomujú ešte viac a silnejšie, pretože sa s tým jazykom identifikujú. Na Slovensku tým, že je ten jazyk dosť podobný aj slovenskému alebo nárečiam, ktoré sa používajú na východnom Slovensku, ako keby ľudia strácali potrebu rozprávať tým jazykom. Majú pocit, že už je to veľmi podobné, tak nemusia sa trápiť ešte s iným jazykom.

Ako teda nestratiť svoju identitu? Prečo je dôležité nedať si svoju materčinu vziať?
– To, čo je materinské, tak to je jedinečné. Myslím si, že by aj príslušníci tejto národnosti, Rusíni a Rusínky, boli veľmi ochudobnení o to. Každý by mal byť hrdý na to, čo je, čo má, čo vzniklo v jeho prostredí. Myslím si, že o to by boli tí Rusíni bohatší, ak by poznali svoj jazyk. Čo je napríklad zaujímavé aj v tomto roku, keď oslavujeme, 100 rokov od vzniku prvej Československej republiky, a to, že rusínsky národ bol jeden zo štátotvorných národov v rámci prvej Československej republiky. Mali sme aj vlastný znak v našom spoločnom znaku, a to je tiež aj znak toho, že to nie je len tradícia, ale je to jeden z národov, ktorý tvorí aj tento náš priestor tu na Slovensku. Netreba na to zabúdať, že Rusíni sú tu doma a možno aj kvôli nim sme na Slovensku teraz tam, kde sme. Takže treba si vážiť národnostnú pestrosť, ktorú máme na Slovensku.

(TASR,SŠ)