„V živote som v právnickom povolaní nič horšie nezažil“

Právnik, konzul, sudca, profesor, spisovateľ… Svojim deťom a vnukom rozpráva rozprávky, ktoré sa nezačínajú „bolo raz jedno kráľovstvo…“ ale „bol raz jeden právny štát“. Oni si pritom významne ťukajú na čelo a hovoria si: „Darmo. Je to náš veľký náčelník.“ Alexander Bröstl.

Začiatkom roka získal jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva, ktoré mu udelil prezident SR Andrej Kiska pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky.

Čo pre vás vyznamenanie znamená?
Pozitívny impulz, motiváciu na ďalšiu prácu v oblasti teórie práva. 

Myslíte si, že je demokracia a ochrana ľudských práv u nás na dostatočnej úrovni?
Čo je to dostatočná úroveň? Verejný ochranca práv, prokuratúra, všeobecné súdy, Ústavný súd… Ide o to, ako chránia. Ak to myslíme s právnym štátom vážne, určite je čo zlepšovať. Na všetkých úrovniach. Mohli by sme začať hneď za prvým rohom… (za rohom je ústavný súd, pozn. red.)

Ako ste sa dostali k štúdiu práva? Čo vás k tomu viedlo?
Náhodou. Pôvodne som chcel študovať čínštinu – nemčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Keďže v období kultúrnej revolúcie sa takáto kombinácia neotvárala, skúsil som právo, ktoré som uviedol v prihláške na druhom mieste. Na prvý pokus ma neprijali (pre nedostatok miesta), bol som takmer jeden semester na Strojníckej fakulte VŠT. Potom ma dodatočne prijali na ministerskú výnimku, keď sa predsa len ukázalo, že nejaké miesta sú.

Angažovali ste sa v novembri ‘89. Ako to vyzeralo v tom čase na univerzite?
V polovici júna 1989 som sa po takmer dvojročnom nepretržitom študijnom pobyte v Číne vrátil domov, po masakri na Námestí nebeského pokoja. So strašnými pocitmi, keďže som bol v teréne – na univerzite s kolegami a študentmi. Niečo ako ďalší august 1968 u nás. Na jeseň som stihol byť pri demonštráciách v uliciach Lipska. A potom prišiel 17. november. Naši študenti následne pricestovali vlakom z Prahy a doviezli do Košíc videokazetu, na ktorej bol zachytený zásah proti študentom na Národnej triede v Prahe. Na zhromaždení na fakulte ma študenti vyzvali, aby som im porozprával o tom, ako to vlastne bolo s potlačením kontrarevolúcie v Číne… Viedol som zhromaždenia na fakulte a po večeroch boli diskusné fóra aj s predstaviteľmi Krajského výboru KSS v Košiciach, napríklad vo Véčku. Strana zjavne začala ťahať za kratší koniec. K 15. decembru som na základe predchádzajúcej dohody odišiel do Bratislavy, na Ústav štátu a práva SAV. Všetci, ktorí sme tam boli, sme sa rozbehli do výborov Národnej rady… 

V Košiciach ako prví vyšli do ulíc študenti Vysokej školy technickej. Právnici boli rezervovaní… Prečo? 
Právnická fakulta bola vnímaná ako ideologická fakulta. Tým sa vysvetľuje dosť. Útok proti vedúcemu postaveniu Strany? Viacerí už také veci ustáli. Tentoraz to nevyšlo. Ale študenti sa postupne prebrali. 

Ako vnímate vznik Ústavného súdu, aká bola pri jeho vzniku vaša úloha?
Ústavný súd bol zakotvený v ústavnom zákone o československej federácii z roku 1968, k jeho zriadeniu však zo známych príčin nedošlo. Až ďalší pokus bol úspešný. V marci pred 25 rokmi. Vtedy som možno mal šance dostať sa medzi prvú generáciu sudcov, bol som však primladý… Prijal som ponuku ísť do slovenskej diplomacie a s rodinou som v decembri 1992 vycestoval do Pekingu. Po návrate v roku 1994, v súvislosti so zvolením za dekana Právnickej fakulty, som sa stal poradcom prvého predsedu Ústavného súdu. Ten posudzuje súlad zákonov s Ústavou a chráni základné práva a slobody občanov. Prvých 25 rokov jeho fungovania budeme hodnotiť o chvíľu v marci. 

Ako vnímate nominácie na sudcov Ústavného súdu politickými stranami? 
Pokiaľ voľby kandidátov na sudcov Ústavného súdu budú prebiehať v parlamente, bude to záležitosť politických strán. Žiaľ, ani 25 rokov nestačilo na to, aby sa vytvorili všeobecne rešpektované pravidlá. Po druhý raz došlo k tomu, že viac ako tri roky Ústavný súd nemal plný počet sudcov. V právnom štáte sa také veci nesmú diať. Respektíve, musia existovať právne mechanizmy na riešenie takýchto situácií. Ak voľba zostane na Národnej rade, mali by sudcovia byť volení krížom cez politické spektrum, pri stanovení kvalifikovanej väčšiny počtu hlasov. Navrhovanie dvojnásobného počtu kandidátov je zbytočné. Sudca by mal byť významnou osobnosťou vo svojom odbore či už pochádza z justičnej alebo z akademickej sféry. 

V roku 2011 vás vláda vymenovala za člena Súdnej rady. Boli ste kritikom Štefana Harabina. Ako si spomínate na toto obdobie?
Vláda, ktorá ma vymenovala do Súdnej rady ako nezávislého odborníka, padla. Nová vláda ma odvolala a vymenovala členov Súdnej rady podľa svojho gusta. Nemal som s tým problém, tak to v prípade zmien chodí. Dovtedy som nevychádzal z údivu. Nad tým, ako sa v Súdnej rade rokuje, ako jej sudcovia, jej členovia rozhodujú, ako pritom vykladajú ústavu, zákony i vlastné predpisy. Už som to raz niekde napísal – v živote som v právnickom povolaní nič horšie nezažil. O čosi neskôr sa aj tak ukázalo, že spôsob výkonu právomocí Súdnej rady v podaní Štefana Harabina je neudržateľný. 

Okrem iných jazykov ovládate aj čínštinu. Čo vás viedlo k jej štúdiu a k štúdiu čínskeho práva?
Už po strednej škole som ju chcel študovať. V roku 1986 Slovenská republika podpísala s Čínskou ľudovou republikou (ČĽR) kultúrnu dohodu, ktorá zahŕňala aj dlhodobé študijné pobyty. Prihlásil som sa do výberového konania na ministerstve školstva a uspel som. Študoval som najprv jazyk. Čínske právo som si vybral ako bonus počas druhého roku. 

Najprv bol v Číne na študijnom pobyte, neskôr ako konzul 

Boli ste aj konzulom v Číne, ako si na toto obdobie spomínate?
Mal som jeden z najväčších konzulárnych obvodov na svete: teda ČĽR, plus Kórejská ľudovodemokratická republika, plus Mongolsko… Bola to výzva. Diplomacia v deväťdesiatych rokoch už bola otvorenejšia, menej formálna: Čína sa v tom čase začala hýbať, Peking sa prudko menil z veľkej dediny na moderné hlavné mesto. Deti chodili do nemeckej školy a mali aj čínskych spolužiakov. Cez víkendy k nim mohli zájsť aj domov na návštevu. Slovenská republika tiež začala byť pre Číňanov zaujímavá, takže na konzulárnom oddelení bolo rušno. 

Venujete sa písaniu aforizmov. Tomášovi Janovicovi ste k osemdesiatke venovali knihu Tomášovo spomníkovatenie. Myslíte si, že na oplátku napíše knihu venovanú vám?
S Tomášom Janovicom máme inú dohodu. Ak napíšem knihu, on mi k nej napíše sprievodný aforizmus, epigram, bonmot (viď napríklad Lentilkovo). Výnimkou bola len kniha, ktorú som napísal o ňom.  

Vieme, že ste kedysi behávali maratóny. Koľko ich bolo, ktorý bol najťažší?
Doteraz ich bolo trinásť, z toho šesť košických. Plus dvanásť košických polmaratónov. Najťažším spomedzi tých, ktoré som bežal, bol klasický maratón na trati Maratón – Atény. Zabehol som ho v roku 2003. Ostatný bol berlínsky v roku 2012.

Chystáte sa ešte nejaký zabehnúť?
Potrebujem byť trochu zdravší a nanovo začať trénovať. Ale bolo by neskutočne pekné môcť bežať v roku 2023, teda zúčastniť sa jubilejného 100. ročníka MMM. Aspoň v rámci polmaratónu.

Naj aforizmy a epigramy z dielne A. Bröstla

Najobľúbenejší: VŠIMNÉ
Skutočnosť je zavše bledá:
Nedá sa, až kým sa nedá.

Najaktuálnejší: MAFIA AKO SLON
Všetci chápu: inak sa to nedá.
Vzniká nová chobotnícka trieda.

Najkritickejší: CHLIEV NÁŠ KAŽDODENNÝ
Niektoré svine sú odchované výlučne na perlách.

Najmilší: VYLEPŠENÝ POĽOVNÍCKY POZDRAV
Vá-lovu zdar!

Najúsmevnejší: BEZ KOMENTÁRA
Máliť sa je ľudské.