“Všetko je o vzájomnom rešpekte”

Prvú motorku mal v trinástich. Otec mu kúpil od ruky legendárneho Pioniera. Postupne sa  prepracoval až ku svojmu snu – Harley Davidsonu. Na dvoch kolesách najazdil tisíce kilometrov, absolvoval trasu z Londýna do Košíc a hoci je momentálne pracovne dosť zaneprázdnený, s neutíchajúcim vzrušením sadá znovu a znovu do sedadla, aby si užil bezstarostnú jazdu.

Rovnako ako všetkých (nielen) košických motorkárov strašná tragédia pod Jahodnou zasiahla aj Lukáša „Ventila“ Markušovského (31).

Ako sa vôbec také nešťastie mohlo stať?

Musela to byť strašná zhoda náhod. Ako keby vám zaviazali oči a vy by ste napriek tomu trafili šípkou presne do stredu terča… Pre mňa je nepochopiteľné, aby na ceste širokej dvanásť metrov trafila motorka s riadidlami širokými 90 centimetrov človeka na bicykli, ktorého rám aj s kolesami má dĺžku možno 160 centimetrov, rovno do stredu…

Podľa polície cyklista vychádzajúci z lesnej na hlavnú cestu nedal prednosť v jazde. Rám bicykla však akoby niekto autogénom rozrezal napoly, riadidlá motorky boli totálne zničené. To svedčí o extrémnej rýchlosti, v ktorej motorkár do cyklistu narazil…

Nechcem o tom špekulovať. Určite nešiel predpisovo. Otázne ale je, prečo ho cyklista nevidel a nepočul. Hovorí sa, že hlučná motorka je bezpečná motorka. A táto taká určite bola.

Nie je to prvá smrteľná nehoda na tejto ceste. Napriek tomu si z nej motorkári urobili pretekársku dráhu. Ste nepoučiteľní?

Majiteľ motorky, ktorý má pred sebou širokú a kvalitnú cestu, chce vyskúšať, čo dokáže jeho stroj zo seba vydať, čo vie z neho vyžmýkať.

Máte vôbec pud sebazáchovy?

Samozrejme. Adrenalín z rýchlej jazdy ho však potláča…

Ocitli ste sa vy niekedy na hrane?

Mal som istý čas v garáži zaparkovaného choppera Yamahu i športovú Kawasaki 550. Ráno som si mohol vybrať. A vybral som si športovú. Večer som ju zaparkoval s tým, že si na ňu už v živote nesadnem…

Prečo?

Lebo až vtedy som si uvedomil, ako som riskoval svoj život. Na druhý deň som si šiel znovu zajazdiť.

Čo si myslíte, na ktorú som si sadol?

Opäť na športovú… Je to, ako keď skáčete padákom, alebo bungee jumping. Adrenalín vás úplne ovládne. Ale vtedy som mal devätnásť. Bol som mladý a hlúpy…

Vy ste nikdy nehavarovali?

Stalo sa, že som dostal šmyk na kameňoch. Vtedy som sa prvýkrát rozsypal. Bol to varovný prst osudu, aby som prestal blázniť. Vážnejšiu búračku som mal na križovatke Letnej a Zimnej. Chlapík na aute bočil doľava a nedal mi prednosť.

Majiteľov športových motoriek prezývajú vo vašej branži jogurtisti. Vraj preto, že nadmieru riskujú a keď sa na ceste rozsypú, ich mozog rozliaty na ceste pripomína jogurt…

Je to tak. Ľudské telo nie je stavané na také rýchlosti… Ale neznášam zovšeobecňovania. Aj medzi nami sú normálni ľudia. Kto si vie kúpiť rýchlu a kvalitnú motorku, má finančne na to, aby išiel na Hungaroring a tam sa do vôle vybláznil.

Mesto už avizovalo, že rokuje s políciou o zvýšení bezpečnosti na ceste smrti, ako úsek od Alpinky na Jahodnú volajú vodiči.

Aj ja som o tom čítal vo vašich novinách. Mrzí ma, že veci sa dávajú do pohybu, až keď sa stane niečo také strašné.

Dá sa tragickým haváriám predchádzať?

Keby človek vedel predvídať budúcnosť, tak áno… Všetko je o ľuďoch, o osobnej zodpovednosti, vzájomnej úcte a rešpekte. Je načase, aby sme sa začali slušne správať aj na našich cestách. Lebo život je veľmi krehký a krátky.

Foto: Jozef Jarošík