Z košickej diskotéky za láskou do tureckého Izmiru

Pochádza z Banskej Bystrice, no štúdium verejnej správy ju priviedlo do metropoly východu. Janka Ömür (30) na jednej z košických diskoték spoznala svojho manžela. Nebol to však švárny Košičan s východniarskym prízvukom, ale tmavý Turek. Janka nielenže tu našla svoju lásku, ale nakoniec sa do Turecka odsťahovala a za Mustafu sa aj vydala.

Sympatická Slovenka tvrdí, že to nebola láska na prvý pohľad. Mala vtedy priateľa a nad žiadnym exotickým partnerom ani vo sne neuvažovala. Mustafa bol na Erasme v Košiciach, kde študoval strojné inžinierstvo na Technickej univerzite. Na diskotéke sa jednoducho dali do reči a Janka mu dala svoje telefónne číslo. Bolo však naschvál nesprávne…

V Turecku najprv na skúšku

Turci však vedia splanúť veľmi rýchlo, vtedy nepoznajú žiadne prekážky. Svoju budúcu manželku našiel nakoniec na sociálnej sieti a po troch mesiacoch písania sa stretli. „Myslela som, že to bude riadny trapas a po hodine pôjdem domov. Boli sme však spolu šesť hodín a mňa začal viac priťahovať.“

Predtým ako sa Janka natrvalo odsťahovala do Izmiru, tretieho najväčšieho mesta v Turecku, prišla do tejto krajiny vyskúšať žiť na jeden rok. Bývala neďaleko Istanbulu. Nechcela totiž byť na nikom závislá a do cudzej krajiny sa hrnúť len tak za cudzím mužom. Dokonca aj jej rodičia očakávali, že to bude len chvíľkové poblúznenie. No pravda bola iná. „Bola z toho nakoniec láska. Všetci majú Mustafu veľmi radi. V mojej rodine sú všetci vzdelaní ľudia a nikdy som nebola vedená k nejakému rasistickému alebo xenofóbnemu zmýšľaniu…“  

Ženy obskakujú mužov

Aj keď je Turecko prevažne moslimská krajina, Janka vraví, že Izmir je moderné mesto, kde v minulosti žilo mnoho Grékov. Podpísalo sa to na európskejšom spôsobe života. „Islam a kresťanstvo sú si veľmi blízke náboženstvá. No odhliadnuc od toho, my obaja nie sme aj tak nábožensky založení,“ dodáva. 

Turci sú podľa nej milí a otvorení ľudia. Na druhej strane sú nedochvíľni. „Keď prídem do kina, viem, že film začne minimálne o 20 minút neskôr.“ Rodinné väzby sú u nich veľmi silné. Stretávajú sa nielen s najbližšou rodinou, ale aj so sesternicami či bratrancami z tretieho kolena. Za päť rokov, čo žije v tejto krajine, mala problém len s obliekaním. „Vôbec tu nie je zvykom nosiť krátke sukne alebo veľké výstrihy. Veľa Turkýň chodí moderne oblečených, ale niečo vyzývavé by ste na nich hľadali márne. Kraťasy a tričká môžete v pohode nosiť, ale zarezané do zadku, to nie. Vlastne by ste sa cítili samy nepríjemne, lebo ľudia tu bez ostychu na vás čumia.“  

Okrem toho Janke prišlo zvláštne aj to, že všetky domáce práce robia zásadne ženy. Muži sedia pred televízorom a ony ich obskakujú. „Mnoho žien tu má aj vlastnú pani v domácnosti, prípadne opatrovateľku detí, kuchárku a upratovačku v jednom.“

Nechcela, aby predával kebaby 

Keďže jej manžel nie je veriaci, po svadbe nemusela konvertovať na islam. „Mnohí Turci, ktorých poznám, sú ateisti. Oficiálne majú v občianskom preukaze napísaný islam, ale v Boha neveria. Burky sa tu nenosia, akurát tak hidžáb. Ja osobne sa nestýkam so žiadnymi zahalenými ženami.“

Nad tým, že by ostala žiť so svojím manželom na Slovensku, nikdy ani len neuvažovala. „Mustafa by sa u nás neuplatnil vo svojom odbore, keďže nevie po slovensky a ja som nechcela, aby robil v nejakom kebabe. Tu pracuje ako produkčný manažér v medzinárodnej spoločnosti.“  

Janka zatiaľ v Turecku pracovala ako učiteľka angličtiny. Deti podľa nej Turci milujú. „Sú dosť rozmaznané oproti slovenským. Mnoho z nich navštevuje súkromné školy, kde sa vyučovanie začína ráno o 9. hodine a končí o pol piatej, k tomu majú kopu domácich úloh a množstvo krúžkov. Niekedy sa ani nečudujem, že sú viac pojašené. Učiteľstvo je v Turecku však vážené povolanie.“  

S manželom sa doma rozpráva kombináciou angličtiny a turečtiny. „Na mňa sa jazyky dosť lepia. Po turecky viem celkom dobre, ale je to taká skôr „street Turkish“, rozprávam tak ako ma ulica naučila. Nemám na to vzdelanie. No a keď do našej komunikácie pridáme slovenské a české slová, nikto nám nerozumie.“

Naša kuchyňa im nechutí

Slovenska sa prispôsobila aj tureckej kuchyni. Od slovenskej  si odvykla, keďže  jej manželovi  a Turkom všeobecne naše jedlá veľmi nechutia. Niektoré sú však podobné našim. „Napríklad lečo sa tu volá menemen. Namiesto bravčovej klobásy dávajú prednosť hovädzej, alebo aj bez mäsa.“ 

Je tam množstvo druhov kebabu, no Janke najviac chutí iskender kebab. Sú to nakrájané kocky chleba, na ktorých sú poukladané tenké plátky mäsa, zaliate paradajkovou omáčkou a roztopeným maslom. „Najznámejšie sú snáď turecké raňajky. Na stôl vám donesú rôzne druhy olív, syrov, pečiva, lekvárov, zeleniny. Nedá sa to zjesť, keďže je toho tak veľa. Ďalšie obľúbené jedlo je manti, čo sú cestoviny plnené mletým mäsom, zaliate cesnakovým jogurtom a špeciálnym paradajkovým pretlakom upraženým na oleji. A snáď najtypickejšou potravinou, ktorá nesmie nikdy chýbať na stole, je biely jogurt a čerstvý chlieb. To sa je úplne so všetkým.“ 

Janka prezradila, že pre Turkov je typická nielen ich káva, ale aj veštenie z nej. „Ženy si na to sťahujú aj aplikáciu do mobilu. Mnoho kaviarní má aj svoju vlastnú vešticu. Ja na to neverím, niekedy sa ja rozhodnem druhým veštiť a oni veria mojim výmyslom. Mala som tu dokonca kamarátku, ktorá si odkladala hrnčeky s kávou, aby som jej vyveštila,“ smeje sa.

Na svadbe mala vyše štyristo ľudí. Tancovali tam brušné tanečnice, zahrali aj slovenské ľudovky

Janka sa za Mustafu vydala v lete tohto roku. Svadbu nemali na Slovensku, ale v Turecku. V Izmire žije dosť dlho, majú tam množstvo priateľov, ktorých by nebolo možné na Slovensko pozvať. 

„V Turecku sa na svadbu bežne pozývajú stovky hostí a celá rozvetvená rodina aj z desiateho kolena. Svadba je tam takisto lacnejšia ako u nás. Spoločne sme mali 430 hostí, ak by som bola Turkyňa, bolo by ich až okolo 600.“

Svadba sa v lete  začína o ôsmej večer, vtedy prichádzajú hostia. O deviatej príde ženích s nevestou a začína zábava. Hrajú sa tradičné turecké piesne. „My sme mali svadbu aj s večerou a alkoholom, ale mnoho svadieb je bez takého občerstvenia. Alkohol je tu veľmi drahý, tak sa na väčšine svadobných hostín nepije. Naučila  som sa chodiť na svadby s ploskačkou, ako správna Slovenka…“ 

Mladomanželia majú prvý tanec. O hodinu neskôr sa hudba stíši a prichádza nevesta so ženíchom a rodičmi na parket, kde im ľudia začínajú pripínať zlato na štólu. „V Turecku sa nedávajú svadobné dary ani peniaze, každý hosť kúpi zlato. Od malých zlatých mincí, myslím že najlacnejšia vychádza na nejakých 30 eur, až po väčšie mince a potom zlaté náramky, ktorých ceny sa rôznia. Po tejto časti nasleduje zase tanec až do konca svadby, čo je o polnoci. V lete taká svadba trvá tri hodiny, čo ubehne naozaj rýchlo.“ 

Janka s Mustafom mali na hostine aj brušné tanečnice a zbor tanečníkov, ktorí predviedli tradičný turecký tanec zeybek. „Ja som na konci hádzala kyticu, čo tu tiež nie je zvykom. Mnoho neviest má kytice z umelých kvetov, čo považujem za katastrofu. Na svadbe nám zahrali aj nejaké slovenské ľudovky, veľmi som sa tešila.“