Život za múrmi kláštora

Priznajme si, kto z nás má jasnú predstavu o tom, ako žijú mnísi a mníšky? Kto z nás ich dokáže vnímať bez predsudkov? Na Slovensku žije približne 3000 rehoľníkov a rehoľníčok vo vyše 70 rôznych spoločenstvách a kongregáciách. Niektoré z nich počas uplynulého víkendu ukázali verejnosti život, ktorý vedú za múrmi kláštorov. Navštívili sme dva kláštory – jeden ženský, priamo v centre Košíc, a druhý mužský, na ich úplnom okraji. Ich predstavení nám poodhalili rúško tajomstva nad ich zasvätenými životmi.

Páter Juraj Pigula

Páter Juraj Pigula, prior komunity a rehole sv. Augustína na Slovensku Pochádza z Kendíc pri Prešove. Kedysi hrával futbal za Ličartovce. V osemnástich sa rozhodol pre rehoľný život. Mníchom je 20 rokov a sníva nielen o dobudovaní kláštorného kostola, ale aj o augustiniánskej kaviarni, kde by podávali kávu pod vlastnou značkou.

Ste jedinou augustiniánskou komunitou na Slovensku. Ako ste začínali?

Nebolo to jednoduché. Začínali sme traja v jednej katechetickej miestnosti na fare. Otec Angelo žil v sklade medzi špagetami a žehličkami. Otec Pavol mal v izbe kaplnku aj jedáleň. Na chodbe bol jediný záchod… Neskôr sme si prenajali starší dom na Podhradovej. Tam sme boli 16 rokov, kým sme v 2011 nedokončili náš kláštor.

Kedy ste vy začali uvažovať o vstupe do rehole?

Asi keď som bol ešte chlapec. Mali sme starého farára, ktorý bol veľmi prísny. Vtedy som si veľmi želal stretnúť kňaza, ktorý si s nami zahrá futbal alebo povie vtip. Augustiniáni vtedy prichádzali z Talianska len cez prázdniny. Zažil som ich u nás vo farnosti, keď mali stretnutie s mládežou. Otec Angelo, jeden z našich zakladateľov, nám hovoril aj o tom, aký bol v mladosti chuligán. To ma zaujalo, akoby naplnil moju predstavu o takom „inom“ farárovi.

Čoho ste sa museli vzdať kvôli reholi?

Hrával som celkom dobre futbal za Ličartovce. Najskôr som futbal nechal kvôli dievčaťu, neskôr dievčatá kvôli rehoľnému životu.

Veľmi sa vám zmenil život?

Mal som 18 a mne to tak nepripadalo. Šiel som jednoducho po ceste, pre ktorú som sa rozhodol. Zmenu som si uvedomil až neskôr, v Taliansku. Tu som mal stále tých istých kamarátov, hoci som žil v kláštore. Rezom bol až odchod do Talianska, kde som začal noviciát a absolvoval štúdiá. V polovici 90. rokov ešte nebol bežný internet ani mobily, bol som odkázaný na listovú komunikáciu. Ten rok noviciátu, keď je človek odlúčený od všetkého, bol asi naozaj zlomový. Vtedy som si uvedomil, že je to vážne.

Stále ste si to mohli rozmyslieť.

Mohol, ale nerozmyslel.

Prečo?

Pretože som v tomto spôsobe života našiel zmysel. Po návrate z Talianska sme začali budovať kláštor. Už vtedy som to vnímal tak, že nie je ani tak pre nás, ale pre ľudí. Ja môžem byť v tomto alebo inom, dôležité je, aby sem mohli prísť ľudia, ktorí chcú stretnúť Boha, nájsť povzbudenie a občas aj sami seba. A na to sú rehoľníci a kláštory, aby ponúkali takéto prostredie.

Ako funguje vaša komunita?

Žijeme v takom rodinnom formáte. Záväzok chudoby napĺňame tak, že náš plat z civilného zamestnania ide na spoločný účet, každý si z neho zoberie na to, čo potrebuje. Keď treba kúpiť niečo väčšie, samozrejme, to spoločne predebatujeme, napríklad, či si môžeme zobrať auto na lízing. Teraz zbierame na stavbu kostola a musíme sa v mnohých veciach uskromniť. Ale núdzu netrieme.

Pijete pivo?

Pijeme, máme ho radi všetci. Augustiniáni majú v zahraničí veľmi dobré pivá. Aj v Čechách naši pražskí bratia varia skvelého Augustína. Škoda, že zatiaľ nie aj na Slovensku. Deň však začíname dobrou kávou a tej sme už dali našu značku.

To znie ako podnikateľský zámer.

Môj tajný sen je mať kaviareň. Zatiaľ iba sen, ale musíme rozmýšľať aj ekonomicky. Veď aj v minulosti kláštory varili pivo nielen pre svoju potrebu, ale aj pre druhých. V kláštoroch sa vždy predávala ich produkcia, od džemov, cez pivo či víno.

Ako relaxujete a čo váš voľný čas? Sledujete televíziu?

Keď si potrebujem oddýchnuť, veľmi rád vybehnem do kopcov, rád si aj zaplávam. Na televíziu veľa času nie je. Tým, že máme často večerný program až do desiatej, veľmi ju nesledujeme. Ja si skôr ráno pozriem správy na internete. Radi ale pozeráme šport a občas chodíme do kina. Ak nájdeme dobrý film, tak sa vyberieme všetci spolu a dáme si pritom aj pizzu.

Pohľad zvonku na život v kláštore často klame. Zdá sa prísny a uzatvorený, ale vyzerá to tak, že je oveľa slobodnejší a radostnejší, než by človek čakal.

Áno, máme slobodu pod milosťou, tak to nazýva aj sv. Augustín.

Sestra Daniela Monika Promčáková

Sestra Daniela Monika Promčáková, predstavená dominikánok v Košiciach Pochádza spod Tatier, z historického Podolínca. Pôvodne odevná konštruktérka, ktorá pod pokrývkou hlavy ukrýva krásne dlhé vlasy, je rehoľníčkou 25 rokov. V košickom Konvente Krista Kráľa na Moyzesovej ulici je predstavenou tretí rok.

Kedy ste pocítili povolanie stať sa rehoľníčkou?

Bola som vychovávaná v kresťanskom duchu, ale vždy som si myslela, že si založím rodinu. Po skončení strednej školy som však začala mať pochybnosti a pocítila som akúsi výzvu ujasniť si, akou cestou sa má uberať môj život. Riešila som to s kňazom a on sa ma opýtal, či nechcem skúsiť zasvätený spôsob života. Jednou z osôb, ktorú mi poradil, bola sestra dominikánka. Cez ňu som zistila, že toto je moja cesta.

Čím vás oslovila?

Prišla som za ňou do Petrovian, kde je jeden z našich kláštorov a kde sa ešte počas socializmu sestry starali o ťažko postihnutých ľudí. Keď som ju čakala, z okna som pozorovala, s akou láskou k nim rehoľníčky pristupujú a aké sú pritom šťastné. Vo mne kričala otázka, čo to musí byť za sila, že sa mladá žena, plná predstáv o živote, rozhodne takto žiť a zasvätiť sa takej ťažkej službe ľuďom. Kým sa vrátila, bola som rozhodnutá. Prišla som domov a dala výpoveď z práce.

Kde ste v tom čase pracovali?

Boli to odevné Závody 1. mája v Starej Ľubovni. Mala som odevnú priemyslovku a veľmi dobrú prácu, v podstate som robila módu. Ale keď som sa vrátila z Petrovian, tak som si povedala, že to chcem skúsiť. A nepomýlila som sa. Žijem tu už 25 rokov a môžem povedať, že je to moje šťastie a radosť, táto kongregácia.

Ako ste sa stali predstavenou?

U nás si predstavenú komunita volí spomedzi svojich sestier na tri roky. Sú to také demokratické voľby. Komunita si volí predstavenú aj na druhé obdobie, tretie je možné iba s dovolením generálnej predstavenej. Práve v tom je tá demokratickosť, ide o to, aby sa tu všetci cítili dobre.

Žijete v kláštore, učíte na cirkevnom gymnáziu. Stále chodíte v habite?

Áno, takmer výlučne. Ale habit je len znamenie príslušnosti ku kongregácii, je to ako uniforma. Viete podľa neho, kam človeka zaradiť. Ale nie je to najdôležitejšie. Podstatné sú hodnoty, ktoré máme šíriť. A je jedno či v habite, alebo v tričku a rifliach. Sme predovšetkým ľudia a srdce človeka vidno cez oči, slová, úsmev a objatia. Nie cez habit.

O šírenie akých hodnôt sa teda snažíte?

Na prvom mieste o ľudskosť, obetavosť, ochotu zabúdať na seba a o odpustenie, to je veľmi veľká vec. Ja osobne považujem za dôležité aj dávať nádej. Nikdy nie je posledná možnosť. Sme v Božích rukách, vždy je tu nádej, že sa všetko môže zmeniť.

Foto: Veronika Janušková