Unikátne ľudové remeslo, ktoré vymiera
Tradície sú jedna z najdôležitejších vecí, ktoré definujú a udržiavajú kultúru každého jedného národa. K nim patrí aj modrotlač. Slovenský folklór a vôbec všetko, čo k nemu patrí, je po celom svete vyhľadávané a hlboko uznávané. K folklóru a tradíciám nepochybne patrí aj modrotlač.
Je to technika tlačenia ľudových vzorov na rôzne druhy látky. Vyskytuje sa najmä na ľudových odevoch, krojoch, ale tiež na bežných veciach v domácnosti.
Svoj príbeh nám vyrozprával Matej Rabada. Jeden z mála modrotlačiarov s vlastnou dielňou na Slovensku.
Čo vás viedlo k tomuto vzácnemu remeslu a ako ste s ním začínali?
Počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde som pôsobil na katedre textilu, bola moja tvorba zameraná na textilný dizajn, a s tým súvisiacu textilnú tlač.
Keď som premýšľal nad tým, kam by sa mala moja tvorba uberať, aby bola niečim výnimočná, rozhodol som sa pre modrotlač. V tom čase patrilo na Slovensku toto remeslo medzi zaniknuté, a tak viedli moje kroky k snahe obnoviť túto tradičnú farbiarsku techniku a tiež ju obohacovať o vlastné autorské dezény.
Čo pre vás modrotlač znamená?
Modrotlač je výnimočná technika, ktorá v sebe nesie určitý kus histórie, tradície, ale aj tajomstva. Napriek snahe o popularizovanie tradičného výrobného postupu modrotlače, ktorý je dôležité uchovať, dnes mnoho ľudí nepozná, čo všetko sa za tým skrýva. Pojem modrotlač sa tak často používa aj na produkty, ktoré s týmto remeslom nijako nesúvisia, prípadne sa na modrotlač len podobajú.
Tradičná modrotlač totiž nie je len o vzore, ale aj o spôsobe výroby.
Aký je Váš modrotlačiarský príbeh, ako ste sa k nej dostali?
V roku 2012 som začal hľadať zdroje a študovať výrobu tradičnej modrotlače. Vlastnoručne vyrobenú modrotlač som si zadal aj ako tému bakalárskej práce, ktorú som realizoval v roku 2013 a na ktorej základe som založil projekt „Modrotlač Matej Rabada“. Jeho cieľom bolo oživenie výroby modrotlače na Slovensku a projektu som venoval celé magisterské štúdium. V tých časoch som farbil v provizórnych podmienkach. Bolo to v pivnici bytového domu, ktorá prináležala prenajatému bytu, kde som býval. V rámci diplomovej práce som sa rozhodol zriadiť riadnu dielňu a pre tento zámer som našiel pochopenie v obci Párnica, kde od roku 2015 sídli moja dielňa. Po ukončení štúdia sa podarilo naplniť ambície projektu, obnoviť výrobu modrotlače a toto remeslo sa mi stalo živobytím.
Od roku 2017 spolupracujem s manželkou Veronikou, ktorá navrhuje a realizuje odevy a odevné doplnky z modrotlače, ktorú vyrábam.
Našou tvorbou sa snažíme nie len propagovať modrotlač, ale tiež ukázať, že aj v súčasnosti je to použiteľný materiál, ktorý však má aj svoju hodnotu.
Viac nám toto ľudové remeslo priblížila aj Libuša Jaďuďová, riaditeľka múzea ľudovej umeleckej výroby v Stupave.
Kedy začalo modrotlačiarstvo na Slovensku a kde sa nachádzala prvá dielňa?
Na území Slovenska sa udomácnila modrotlač koncom 18. storočia. Stala sa bežným produktom a postupne sa udomácnila ako typické oblečenie širokých vrstiev v malých mestách. 19. storočie bolo obdobím najväčšieho rozkvetu modrotlače na Slovensku. Farbiarske dielne boli takmer v každom mestečku. Od polovice 19. storočia sa modrotlač postupne usadzovala vo vidieckom prostredí.
Vedeli by ste nám povedať, čo sa považuje za najstarší modrotlačový výrobok?
Najstaršia datovaná modrotlač na území Slovenska je v štýle takzvanej porcelánovej tlače (alebo tlač na holandský spôsob), zobrazujúca rokokovú figurálnu scénku s nápisom „In Kremnitz 1783“. Autorom je najpravdepodobnejšie Samuel Kastner z Kremnice. Druhá datovaná modrotlač na území Slovenska pochádza z Dobšinej, presnejšie z roku 1785.
Ako vyzerala výrobná technika modrotlačových produktov?
Sled výrobných postupov modrotlače v sebe zahŕňa viacero krokov. Patrila sem príprava plátna na tlač, krycia zmes – pap (rezerva), potom sa pripravoval farbiaci roztok – indigová kypa, šašia – pečiatková podložka. Snáď najviac dôležitou súčasťou práce bolo samotné potláčanie vzoru. Potom nastávalo farbenie, odstránenie papu, plákanie, sušenie a nakoniec mangľovanie.
Prečo boli receptúry pre namiešanie papu tajné, alebo prinajmenšom veľmi strážené?
Pap, alebo krycia zmes – hustá hmota sivozelenej farby – obsahovala maliarsku hlinku, arabskú gumu, síran olovnatý, octan olovnatý a modrú skalicu. Každý farbiar si dávkoval prísady a zlepšoval základnú zmes ďalšími prísadami podľa vlastného vkusu. Na základe toho si každý farbiar strážil a uchovával tajomstvo zloženia papu. Výrobným tajomstvom modrotlačiarov bolo aj pridávanie chemických prísad do papu a do farbiaceho kúpeľa pri výrobe modrotlače v iných farebných kombináciách ako v základnom modro-bielom variante.
Aké boli najčastejšie chyby popri výrobe modrotlače?
Predpokladám, že komplikácie mohlo spôsobiť viacero na seba naviazaných procesov – zle pripravené plátno na potlač mohlo mať za následok nerovnomerné chytanie papu pri potlači, nesprávny pomer ingrediencií vo farbiacom roztoku – kype mohol spôsobiť neželané zafarbenie plátna.
Mohlo tlačiara po dlhodobej práci s modrotlačou postihnúť nejaké zranenie alebo choroba vyvolaná výrobou modrotlače?
Napríklad prepieranie plátna v sude s roztokom vody a kyseliny sírovej bola nepríjemná práca, pri ktorej značne trpela pokožka na rukách farbiara. V súčasnosti sú tlačiari chránení pred nebezpečenstvom, ktorými modrotlač disponuje.
Aké motívy boli využívané najviac v celej republike a aké motívy boli typické pre západ, stred a východ Slovenska.
Motív dvojice vtákov si s obľubou vyberali na potlač záster ženy v okolí Rajca a Krupiny. „Botehom“ sa označoval abstraktný esovitý ornamentálny motív, ktorý pripomínal list, zdobili sa ním rohy šatiek na Horehroní a v Liptove. „Palmeta“ – motív rozvinutého listu v tvare palmového listu zdobila rohy na šatkách alebo bola jedným z výrazných prvkov na zásterách žien zo Spiša a Liptova. Motív štylizovaného štvorlístka sa používal pri potlači metráži, z ktorej sa šili periny a to na Horehroní a v Liptove. Vo Važci sa používal na potlač metráže ornamentálny motív rozety, šili sa periny alebo kabátiky.
Vedeli by ste nám povedať viac o modrotlači, tlačilo sa aj v iných farbách ako modrej?
Áno tlačiari využívali aj iné farby. Napríklad na severozápadnom Slovensku bola veľmi obľúbená modrotlač so zeleno-žltými vzormi.
Existujú nejaké súťaže modrotlačiarov alebo výstavy?
Nie je mi známe, že by nejaké súťaže pre modrotlačiarov existovali. Čo sa týka výstav, od roku 2014 – 2015 pripravovali viaceré múzeá na Slovensku výstavy modrotlače, čo sa dalo spojiť s úspešným zápisom modrotlače do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Múzeum ľudovej umeleckej výroby ÚĽUV organizovalo v septembri 2014 výstavu modrotlače Farbené do modra – modrotlač v histórii a móde, neskôr bola výstava úspešne reinštalovaná v poľskom Cieszyne, Košiciach alebo vo Varšave. Na výstavy iných múzeí zapožičalo múzeum predmety z modrotlače a naposledy tento rok v máji, konkrétne na výstavu Modrotlač – Obnova tradície v Holíči.
Ktoré dielne vyrábali na Slovensku najkrajšie/ najviac uznávané modrotlačové výrobky?
Určite každá z nich.
Máte aj nejaký zaujímavý fakt o modrotlači?
V roku 1954 bolo na Slovensku aktívnych 21 dielní, po roku 2010 nebola už ani jedna – až do roku 2016, kedy sa jediným oficiálnym modrotlačiarom stal Matej Rabada, ktorý má dielňu v Párnici. Oficiálnym v tom ponímaní, že má registrovanú živnosť. Výrobe modrotlače sa venuje aj vnuk púchovského majstra Stanislava Trnku, Peter Trnka, ktorý má dielňu v Ivanke pri Dunaji. Obnoviť výrobu má v záujme aj syn posledného púchovského majstra Martin Trnka v Púchove.
Modrotlač je v súčasnosti slovenským historickým, ľudovým remeslom. Za najväčší rozmach tejto exkluzívnej farbiacej techniky na území Slovenskej republiky považujeme 19. storočie, kedy u nás bolo vyše 200 modrotlačových dielní. Svojho tlačiara vtedy mala takmer každá dedina a mesto. Prvá zmienka o tejto farbiarskej technike na našom území je zo začiatku 17. storočia. Pôvodný zámer modrotlače bol taký, aby bola špina na ženských odevoch menej viditeľná. Neskôr začali plátno a odevy zdobiť. Vyvinulo sa tak formárstvo, ktoré malo za úlohu výrábať formy pre modrotlačiarov. Zväčša šlo o vzory podľa regiónov, ale veľa ľudí si vyberalo formu, aká sa mu páčila alebo si objednali vlastnú formu. Tá sa vyberala zo vzorkovníc, ktorú mal remeselník vždy k dispozícii. Týmto modrotlač nabrala slávnostnejší nádych a odevy sa nosili už skôr na významnejšie príležitosti.
Výroba modrotlače je v celku zložitý proces. Najprv sa na ľanové alebo bavlnené plátno nanesie špeciálna emulzia, takzvaný pap. Jej zloženie si remeselníci prísne strážili a miešali si ho sami.
Pap necháme zaschnúť, najlepšie pár dní ho nechať vyzrieť. Následne môžeme látku farbiť v indigu, to je to modré farbivo. Týmto sa zafarbí pozadie. Pozadie sa zafarbí a je tmavšie ako ornament, táto technika sa volá negatívne farbenie. Tmavomodrú látku potom tlačiar vloží do kyseliny sírovej, ktorá rozpúšťa pap a ponechá, fixuje modrú farbu. Nakoniec sa látka už len prepláchne v čistej vode, dávno to robili ešte ženy na potokoch. To všetko vedie k výslednému výrobku, ku ktorému treba veľa materiálu, zručnosti a osvojenie si modrotlačovej techniky.
V súčasnosti je modrotlač zaznamenaná v reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Modrotlač na východnom Slovensku
Podobne ako na západe Slovenska, aj na východe ľudia preferovali jemné ornamenty. Vďaka Spišu sa modrotlač na odevoch rozšírila nie len do regiónov východného Slovenska ale aj do niektorých častí Poľska. K najlepším dielňam patrili obce ako napr. Veľká v blízkosti Popradu. Rodina Solkovcov si vyrezávala vlastné tlačiarske formy a na farbenie používali bengálske indigo. Monštkovci v Hranovci produkovali modrotlač pre obce ako Važec alebo Vernár. Tieto obce vynikali v kultúre a využití modrotlače na odevoch ale aj na bytovom textile ako napríklad periny. Stará Ľubovňa bola tiež významným strediskom modrotlače – zásobovali hornú časť Spiša a tiež dovážali do Poľska. Dielne v Starej Ľubovni sa líšili tiež lineárnymi vzormi.
Odporúčané články
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.