Bolestnú skúsenosť so stratou dcérky premenila na silu pomáhať druhým

Krištáľové krídlo, prestížne ocenenie najvýznamnejších osobností Slovenska, je poklonou a odmenou za mimoriadne ľudské  výkony. Patrí aj tým, ktorí sa neboja svojou osobitosťou vyčnievať z davu a zostať pritom ľudskými. Ostať ľudskou, napriek asi najťažšej strate, akú pre matku znamená smrť jej dieťaťa, a pretaviť bolesť na silu pomáhať iným, sa podarilo Mirke Hunčíkovej. Aj preto v aktuálnom ročníku získala toto ocenenie za filantropiu.

Zakladateľka organizácie Svetielko pomoci Mirka Hunčíková pomáha onkologicky chorým deťom a ich rodinám už desať rokov. Okrem manažovania a zabezpečovania komplexnej, celoročnej finančno-materiálnej pomoci pred tromi rokmi založila prvý detský mobilný hospic na východnom Slovensku. Umožňuje zomierajúcim deťom stráviť posledné dni doma, so svojou rodinou a blízkymi. Od vzniku hospicu v roku 2013 už mali takýchto prípadov dvadsať. Žiaľ, ďalšie pribúdajú.

Pri preberaní ceny nezabudla poďakovať svojim spolupracovníkom: „Krištáľové krídlo je významným ocenením nielen mojej práce, ale aj práce všetkých mojich kolegov a ľudí z nášho tímu. Bez nich by sme nemohli robiť to, čo robíme a pomáhať ťažko chorým deťom.“

Všetko sa prirodzene  vyskladalo

Rozširovanie aktivít Svetielka pomoci podľa Mirky Hunčíkovej prichádzalo prirodzene, aj podľa toho, čím si prechádzala sama: „Na začiatku sme si mysleli, že budeme pomáhať len finančne. Potom sme riešili ubytovanie, keď som si v zariadení Ligy proti rakovine v Bratislave uvedomila, ako veľmi by sa zišlo aj v Košiciach. Motiváciu kúpiť auto mi zasa dala mamička chlapčeka z Trebišova, keď mi porozprávala, ako chodili na onkológiu zbernou sanitkou so šiestimi pacientmi a ona s malým  na kolenách sedela vpredu pri vodičovi. Jej synček ma zase priviedol k myšlienke zriadiť mobilný hospic. Vedeli sme, že na západe Slovenska funguje Plamienok, ale u nás sme vtedy ešte takúto šancu dať chorým deťom nemohli.“

Ostaňte s dieťaťom

Skúsenosť s liečbou dcéry Gabiky priviedla Mirku Hunčíkovú k poznaniu, že treba využiť všetok limitovaný čas, ktorý máte. Rodičom s podobným osudom jednoznačne radí: „Ostaňte s dieťaťom. Aj ja som nakoniec odišla z práce, pretože hoci som sa snažila, a mala aj pochopenie zamestnávateľa, naozaj sa to nedalo stíhať. A ľutujem len jedno, že som to neurobila skôr. Už viem, že sa nedá zvládať prácu a byť celá pre dieťa. Nikto vám to nepovie priamo – buď s ním, kým môžeš. Ja už viem, aké je to nutné.“ Aj preto sa našla v pomoci iným. „Mamky alebo ockovia dostanú od lekárov všetky odborné, medicínske informácie, ale pochopila som, aké je dôležité, aby ste mali aj niekoho, kto vám rozumie, pretože si tú strašnú cestu pred vami prešiel.“

Nebojme sa komunikovať

S umieraním dieťaťa sa každý vyrovnáva inak. Niekto sa o tom potrebuje rozprávať, niekto sa uzavrie a ostýcha požiadať o pomoc. Ale konkrétnu pomoc a pocit, že v tom nie ste sami, potrebujú všetci. Často ale narážajú na opak. „Stalo sa to aj mne. Keď Gabika ochorela, z množstva kamarátok a známych mi ostali dve. Ostatné sa ma začali strániť. Nerozumela som tomu. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že nevedeli, o čom sa so mnou môžu rozprávať, tak sa mi radšej vyhýbali. Takúto skúsenosť majú aj iní rodičia. Keď im ochorelo dieťa, všetci od nich začali bočiť a zrazu ostali sami. Všetkým, ktorí majú v blízkosti podobný prípad, chcem povedať – komunikujte. Opýtajte sa, čo tá rodina potrebuje. Hoci choroba životom otrasie, bežné starosti pokračujú – treba nakúpiť, vyzdvihnúť zdravé dieťa zo školy či škôlky, vyprať, upratať. Znie to jednoducho, ale okolie si to často neuvedomuje a postihnutá rodina zasa nepovie, čo potrebuje. Preto komunikujte a nebojte sa opýtať: Ako ti môžem pomôcť?“

Spoločný čas

Prvého pacienta mal košický mobilný hospic v roku 2013. Dnes je to už dvadsiaty a pribúdajú ďalší. Dni starostlivosti sú rôzne, najkratšia bola dva dni, najdlhšia vyše 240. Podľa Mirky Hunčíkovej pritom existujú úžasné príklady rodín, ktoré si doslova užívajú každú spoločnú minútu. „Máme rodiny, kam chodíme raz do týždňa, ale aj také, kde chodíme každý deň. Závisí to od zdravotného stavu dieťaťa, ale aj od toho, ako to vnímajú rodičia. Stane sa, že rodičia na poslednú chvíľu spanikária, keď dieťa začne mať príznaky, že jeho život končí. Zavolajú záchranku a nakoniec dieťa zomrie v nemocnici. Ale nie je im čo vyčítať. V takej situácii nikto nevie, ako by zareagoval. Ale väčšina rodín, možno štyri pätiny, ostanú s dieťaťom do poslednej chvíle.“

Moja dcéra rozumela

„Moja Gabika rozumela tomu, čo sa s ňou deje. Hoci sme sa o tom nikdy nerozprávali, podľa mňa vedela, že zomiera. Sestričke z oddelenia, keď sa s ňou lúčila pred odletom do Bratislavy na transplantáciu, ktorá mala byť jej poslednou šancou, ale, žiaľ, nepodarila sa, povedala, že sa už nevráti… Ona to cítila, hoci ja som si jej odchod nepripúšťala. Neviem, čo by som jej povedala, ak by sa ma na to opýtala. V brožúrkach, ktoré pripravujeme pre rodičov pred a po strate dieťaťa, radia povedať pravdu primerane veku. Že aj dieťa si ju zaslúži. Moja dcérka sa so mnou rozlúčila iným spôsobom. Deň, možno dva predtým, než zomrela, ma prosila – mami, buď tu pri mne, drž ma za ruku, tu si ľahni. Bolo to strašné v tej sterilnej izbe, keď som bola celá zahalená do sterilných návlekov, na rukách gumené rukavice, ani pohladkať som ju nemohla. Až keď na ARO prišiel primár k dverám a pustil nás k nej, pochopila som. Držala som ju za ruku až do konca… Stále hovorím, že to, čo dodnes robím, je akoby pokračovanie jej boja s chorobou. Lebo je to tak. Ona bola bojovníčka.“

Svetielko pomoci

Nezisková organizácia Svetielko pomoci v súčasnosti poskytuje komplexnú a celoročnú pomoc rodinám s onkologicky chorými deťmi, rodinám s deťmi v konečnom štádiu choroby a rodinám, ktoré stratili dieťa v dôsledku rakoviny. Pomoc je  bezplatná a poskytovaná v rámci Košického a Prešovského kraja. Všetky potrebné informácie a kontakty sú na www.svetielkopomoci.sk

Ako sa to začalo...

Dcérke Mirky Hunčíkovej Gabike lekári na Oddelení detskej onkológie a hematológie v Košiciach diagnostikovali akútnu lymfoblastovú leukémiu v decembri 2004. Mala 12 rokov.

Počas dlhej a náročnej liečby s ňou strávila na oddelení nespočetné množstvo dní a nocí, aby jej aspoň sčasti uľahčila utrpenie. Bola nútená prerušiť prácu, stala sa odkázanou na pomoc blízkych i cudzích ľudí. V tom čase sa rozhodla pomáhať rodinám detí, ktoré sa tam liečia. Z vlastnej skúsenosti zistila, aké je to pre rodičov náročné nielen po psychickej, ale aj materiálnej stránke. Spolu so svojím otcom v auguste 2006 založili neziskovú organizáciu Svetielko pomoci.

Po 15 mesiacoch od skončenia prvej liečby sa Gabike choroba vrátila. Boj s ňou prehrala. Jej srdiečko dotĺklo 20. septembra 2008.

Mirka Hunčíková svoju prácu v organizácii venovala dcérinej pamiatke ako poďakovanie za jej statočnosť. Dodnes cíti, akoby ju dcérka na tejto ceste sprevádzala.

Foto: archív MH