JESENSKÝ: Košice 21.august 1968

„Vstávaj, začala sa vojna!“ – buntošila ma ráno pred šiestou zdesená sestra. V ten horúci deň som nič nechápal. Sú predsa prázdniny! A ja mám o pár dní štrnásť rokov!

Cesta do Košíc vlakom nám trvala takmer celý deň. Zelenú mali vojenské transporty. A tu, na Námestí osloboditeľov (!!!), ľudia hádzali do tankov a obrnených transportérov kamene a z nedostavaného hotela Slovan tehly, valili sa kúdole čierneho dymu z podpáleného nákladného auta s červenou hviezdou na dverách, davy zovretými päsťami hrozili agresorom.

Na Štúrovej odrazu zastal tank a hlaveň guľometu obrátil proti nám. Sestra nás strhla pod bránu a pritlačila k zemi.

Na Leninovej (Hlavnej) ulici sa ozývali výstrely. Projektily zanechávali na okrovej fasáde osemposchodiaku smrteľne biele diery. Pri Tuzexe (Hlavná 7) ľudia kládli kvety k múru ostriekaného krvou šestnásťročného Miška Hamráka.

Nikdy v živote som nemal väčší strach a zmätok v duši.

Oficiálna bilancia košických obetí brutálnej agresie je deväť mŕtvych, 36 ťažko a 28 ľahko zranených.

Chápem mládež, ktorej dátum 21. august 1968 nič nehovorí. Ani mňa ako povojnové dieťa nezaujímali svetové vojny. Pretože zverstvá, zločiny, milióny obetí boli pre mňa neuchopiteľné a nepochopiteľné.

Poslanec Alojz Hlina nepatrí k mojim politickým žolíkom. Zároveň ale rozumiem, prečo chcel pritiahnuť na Hlavnú obrnený transportér, takmer rovnaký ako tie, pod kolesami ktorých v roku 1968 zomierali Česi a Slováci. A chápem, prečo s ním mieri do rodiska komunistického pohlavára Vasiľa Biľaka.

Pretože bojové vozidlo v uliciach napovie historickej pamäti národa podstatne viac ako červené karafiáty, ktoré k pamätným tabuliam obetí „bratskej pomoci“ každoročne ukladajú aj Biľakovi pohrobkovia, „majitelia Slovenska“, pokrytci v slušivých šedých oblekoch.

Foto: Tibor Gutray