„Na priechode pre chodcov nesmiete zastaviť. To je istá smrť!“

Nedávno sme priniesli článok o Tatrancovi Pavlovi Ovšonkovi (33), ktorý strávil ako dobrovoľník šesť mesiacov v Bolívii. Učil angličtinu v miestnej škole, chceli ho dvakrát oženiť, prešiel najnebezpečnejšiu cestu na svete… Z Pavla vďaka dobrovoľníckej činnosti rástol svetobežník. Následne navštívil Kirgizsko, Vietnam a Kolumbiu.

Keď bol ešte malý chlapec, jeho otec si kúpil autobus a uskutočňoval zájazdy po celej Európe. Syna brával so sebou, cieľom bolo spoznávanie nových krajín. „Vtedy som si povedal, že keď vyrastiem, zvyšok starého kontinentu si nechám na starobu a vyrazím na iné svetadiely. Myslím si, že spoznávanie kultúr otvára našu myseľ 
a učíme sa novým spôsobom myslenia,“ hovorí.

[ad][/ad]

V Kirgizsku dal prepitné policajtovi

Po svete však necestuje sám, ale s kamarátmi, ktorí sú rovnakí blázni ako on. Každý rok na jeseň nájdu lacné letenky, zbalia kufre a vyberú sa na dobrodružnú cestu. „Keď som sa vrátil z Latinskej Ameriky, zatúžil som vycestovať aj na iný svetadiel .Vybral som Strednú Áziu, konkrétne Kirgizsko.“ 

Vraví, že je to veľmi lacná krajina. Za 10 dolárov sa tam viete ubytovať ako králi. Nehovoriac o tom, že liter benzínu stojí necelých 50 centov. „Miestni mi však povedali, že to je drahé, veď v Kazachstane stojí 20 centov.“ Požičali si auto a smerovali do opusteného mesta Inylček, nad ktorým sa týči rovnomenný ľadovec, najväčší na svete mimo polárnej krajiny. 

Pavol rád šoféruje a sem tam sa hrá na cestného piráta. Išiel o 20 km rýchlejšie ako mal. Tatranec akosi pozabudol, že Kirgizsko je krajina,  v ktorej polícia pýta úplatky na každom kroku. Z auta vystúpil policajt s obrovským klobúkom a skríkol: „Problem, protokol!“ Odniekiaľ z päty Pavol vytiahol ruštinu a kontroval: „Ja neznaju, kakoj zďes systém.“ Policajt na to odvetil: „ Systém?“ A do rohu papiera napísal 500… 

Pavol sa najprv zľakol, že chcú eurá alebo doláre. Nakoniec z toho bolo 500 somov, v prepočte to sú možno tri eurá. „Vytiahol som peňaženku, no mal som tam len dvestovky. Dal som mu teda 600, teda možno 3,50 eur. Bol to jediný tringelt za pokutu, ktorý som dal policajtovi,“ smeje sa. 

Táto krajina by sa určite nedala nazvať letnou turistickou destináciou. Je to miesto pre cestovateľov, ktorí vyhľadávajú  majestátne hory, panenskú prírodu, nekonečné údolia a divoké rieky. „Mne však v pamäti ostalo najmä jazero Sary Chelek. Na tejto krajine je úžasné, že sa tam nenachádza veľa turistov a my sme sa na jazere mohli člnkovať sami a užívať si  krásu nepoškvrnenej prírody.“

[ad2][/ad2]

Vo Vietname kamaráta zachránili chlpy

O rok na to sa rozhodli, že by mohli zájsť na Ďaleký Východ do Vietnamu. Hneď ako vystúpili v Saigone (najväčšie mesto vo Vietname), dostali  prvý kultúrny šok. Nevedeli prejsť cez cestu. „Stovky áut, motoriek. Človek sa tam bál vstúpiť, aj keď tam bol priechod. Nakoniec sme zistili, že musíme na cestu vkročiť, nezastavovať sa a modliť sa, aby nás nič nezrazilo. V žiadnom prípade nesmiete zastaviť, to je istá smrť.“ 

Na každom rohu sa tam predáva hmyz, hady, jašterice… Všetko môžete ochutnať.  „Najmä hady sú všade. Dokonca z nich robia pálenku. Jednoducho ich vykvasia v liehu a pijú. Hada  teda môžete zjesť, chutí to ako niečo medzi kuraťom a rybou, len ma veľa kostí. Môžete ho vypiť, obliecť sa do neho, vyfotiť sa s ním…“

Pavol sa s partiou kamarátov vybral do delty rieky Mekong. Potreboval si kúpiť sandále, pretože mu akosi nedošlo, že Vietnam je krajinou riek a on mal iba botasky. Miestny Vietnamec videl, že sa v skorých ranných hodinách potuluje po uliciach a niečo hľadá. Spýtal sa ho, či mu môže pomôcť. „Nasadil ma na motorku a zo mňa sa stala nákupná maniačka. Celý čas som mu vysvetľoval, že potrebujeme sandále. On ma vodil po obchodoch s teniskami, mokasínami, dokonca mi núkal kopačky. Až v piatom obchode pochopil, čo chcem.“

V nasledujúcich dňoch zo Saigonu leteli do Hoi Anu. „Všade navôkol sa nachádzajú lampióny a cítiť tam typickú Áziu. Nájdete tam aj veľmi vkusné oblečenie. Kamarátke Vierke ušili kostým do dvoch hodín a vyzeral parádne, a to len za pár eur.“ Odtiaľ sa presunuli do  zátoky Ha long – tisíce ostrovčekov pripomínajúcich ostré žraločie zuby. „Na mori žijú komunity, ktoré sa živia rybolovom. Mnohí na pevnine neboli aj niekoľko rokov. Celý čas sú len na pohojdávajúcich sa pontónoch.“ 
Nachádza sa tam množstvo jedovatých medúz. Jedna poštípala aj Pavlovho kamaráta Joža.  „Je veľmi chlpatý a predstavte si, že jed cez jeho chlpy neprešiel. Vietnamci si ho fotili a nazvali ho King-Kongov syn. Bol pre nich atrakciou, oni majú totiž totálne hladkú pokožku.“ 

Vo Vietname sa často presúvali na motorkách, je to lacné a rýchle. Nielen Jožo, ale aj Pavlov kamarát  Ďuro však v tejto krajine prišiel takmer o život. „Neveril som, že vietnamská krava vie skákať ako tatranská laň. Skočila mu rovno do cesty. Stočil volant a ja som už len videl ako bozkáva juhoázijský asfalt. Z Ďura sa však stal Chuck Norris, zázrakom prežil.“

Hrdí Tatranci v Kolumbii

Minulý rok sa Pavol znova vybral do Latinskej Ameriky. Rozpráva plynule po španielsky. Možno aj preto sa mu táto krajina  najviac páčila. Keďže je z Nového Smokovca, je jasné, že miluje hory. V Kolumbii si  preto dopriali turistiku. Pre bežného smrteľníka výstup na najvyššiu horu Pico Cristóbal Colón nie je možný, 
a tak vyšľapali tam, kde sa dalo – pod štít  Ritacuba Negro (5300 m .n. m). 

Túry v takejto výške nie sú pre všetkých.  Každých 50 metrov musí človek zastaviť a poriadne sa vydýchať. „Bolo to veľmi náročné, ale museli sme to dať, sme akísi Tatranci. Dokonca nám sprievodca povedal, že si nepamätá nikoho, kto by išiel tak rýchlo. Boli sme na seba veľmi pyšní.“ 

Pavol bol v Kolumbii v čase prvej adventnej nedele. Po tomto náročnom výlete si chceli poriadne oddýchnuť, ale nevyšlo im to. „Od polnoci do 5. ráno Kolumbijci strieľali ohňostroj. Najprv som si myslel, že prišli povstalci, ale domáci ma upokojili, že to je iba menšia oslava, ktorá trvá päť až šesť hodín,“ hovorí 
s úsmevom. 

Jedna z ďalších túr viedla do džungle. Trvala až štyri dni. Po výstupe na štít si myslel, že tento výlet zvládnu ľavou zadnou, ale mýlil sa „Bola tam vysoká vlhkosť a neuveriteľne sme sa potili. Dostali sme sa  však do Strateného mesta. Ide o jedno z najväčších miest predkolumbovského obdobia v Amerike. Toto miesto bolo objavené len v 70. rokoch minulého storočia.“ 

Domorodci im rozprávali o miestom živote a ich kultúre. Dozvedeli sa, že Indiánom v puberte vyberú manželku. Predtým, ako sa zosobášia, však chlapec aj dievča dostanú učiteľa lásky, hlavne tej fyzickej. „Ale my sme ich tam učili hrať kartovú hru faraón,“ smeje sa.

[ad3][/ad3]