Oneskorená spomienka na básnika a textára Joža Urbana

Jeho zbierka Malý zúrivý Robinson provokovala odmietaním konvencií, vnímaním a vyjadrením pocitového sveta básnikom-vydedencom, ale aj básnikom-bohémom.

Jožo Urban sa narodil v Košiciach a stále sa sem vracal. Jeho básnický osud sa nadobro rozprestrel práve v čase jeho košickej tvorivej periódy.

Rapsodicky sa vrátim do tohto obdobia, keď sme ako básnickí spolupútnici spoločne živorili v tomto literárne polomŕtvom meste, čo malo na rozvinutie jeho básnictva nezanedbateľný význam.

Kde sa vzal, tu sa vzal, medzi postaršími literátmi sa odrazu nečakane objavil netuctový mladík. A to iba pár mesiacov po uplynutí svojich šestnástich narodenín.

Čoskoro sa ukázalo, že jeho mentálny vek vysoko prevyšuje fyzicky dosiahnuté roky.

V spojitosti so superiórnym intelektom na jeho literárny talent poukazovalo ešte čosi: Ako čerstvý gymnazista suverénne súkal z básnického rukáva témy, ktorými
neúprosne podroboval skúmaniu cudzosť sveta – otvorene, nekonvenčne, až útočne.

Pôsobil akosi predčasne dospelo, trocha rozorvane, no sebaisto. Nie nafúkane, ani pozérsky, a hlavne bez frajerských póz. Vedel jedinečne spojiť drsnosť života s jemu príznačnou ušľachtilosťou a istou dávkou fajnovosti, hoci Jožo žiadnou fajnovkou nikdy nebol.ň

Obdarený „zhora“ básnické umenie ovládal ľahko a hravo. Všeličomu sa naučil u Válka, Rilkeho či bítnikov.

No mnohé veci z básnického kumštu vedel aj bez toho, žeby sa ich dakedy vôbec učil. Poeta natur Jozef Urban sa ich proste učiť nemusel. Jednoducho ich ovládal.

Neváhavo prenikal do špiku prítomnosti. Iritovala ho iluzórnosť deklarovaných právd. S nemalou razanciou útočil na mnohé, tradíciami poznačené konvencie. Vyhraňoval sa atakovaním povrchnosti, odvážnymi útokmi proti zbabelosti, alibizmu.

V minulom režime bolo toho za dymovou clonou naozaj dosť. No aj neskôr, keď režim padol a veci – či už nové, či ešte staré – sa stále zahmlievali, Jožo ich básnicky odhaľoval, s chuťou morálne prefackal alebo vystavoval pohŕdaniu svojím typickým urbanovsko-cynickým posmechom v brilantno-britkých veršoch.

„Poézia je o niečom inom“, vyjadroval sa na adresu tých, ktorí v nej videli inštrument na rojčivé sentimentálno-romantické výlevy.

Poetické zrkadlenia básnicky zmiešaval vo virtuóznom lyrickom prístroji do sugestívnych veršov znamenitej techniky a výbušného novátorstva. Rockersky odrážal búrlivácke pocity mladej generácie. Nie zmyslové fakty či dojmy, ale rovno životné postoje a gestá!

Jožovu slovno-poetickú hudobnosť a rytmus vo veršoch, čo nám s potmehúdskym potešením „predhadzoval“ v autentickom podaní na stretnutiach v podobe pozoruhodnej poetickej látky, sme vnímali s predtuchou, že na poetickom nebi bol Jožovi súdený rozľahlý priestor s vopred jasným osudom. Tým osudom bola poézia par excellence. Jej odovzdal svojho ducha, a napokon aj život. Viaceré z týchto básní neskôr zaradil do svojej prvotiny Malý zúrivý Robinson.

Jožo po maturite na košickom gymnáziu na Šrobárovej ulici odišiel do Bratislavy študovať zahraničný obchod. Natrvalo sa do svojho rodiska už nikdy nevrátil, ale z času na čas sem zavítal.

Košice navštevoval sporadicky ako vyzrievajúca umelecká osobnosť so všetkým, čo k naturelu úspešného a sebavedomého básnika patrí. Zjavom i spôsobmi pripomínal nestrojeného, nonkomformného „rebela bez príčiny“.

Niekdajších básnických spolupútnikov s potešením vyzýval k účasti na antilyrických akciách, poetických príbehoch, dobrodružstvách, bohémskych performanciách…

Čo vlastne básnika, posväteného básnickým duchom, akým bol Jožo Urban, vynáša z hlbín? Prirodzený talent? Intuícia? Či tvorivá pamäť?

To aj to, ale určujúcimi znakmi sú duch, vízia, zážitky, kritické myslenie, intelekt. No predovšetkým schopnosť báseň zažať, rozsvietiť ju, rozihrať v nej slovnú muziku… Tým všetkým Jožo voľne nakladal.

A nakladal ešte čímsi: rytmom. Jeho verše mali rytmus muziky.

Napísal nejeden skvelý text na hudbu populárnych piesní, ktorých autormi či interpretmi sa stali Janko Lehotský, Miro Žbirka, Elán, Money Factor a ďalší.

Krátko pred smrťou dokončil titulnú pieseň k filmu Fontána pre Zuzanu 3 a geniálny text piesne Voda, čo nás drží nad vodou, ktorá sa stala z večera do rána hitom.

Urban hľadal svoje miesto v poézii so sebazničujúcimi sklonmi.

V poslednom rozhovore pred tragickou automobilovou nehodou, ktorou sa naplnil jeho ľudský i umelecký osud, na otázku, čo podľa teba nemá v živote zmysel, odpovedal: „Absolútna osamotenosť. V takej situácii človek stráca niektoré atribúty živej bytosti, je jednou nohou v hrobe a zo všetkého najhoršia sa mi vidí ľahostajnosť, ktorá absolútnu osamotenosť sprevádza ako dvojča.“

Zahynul pri autonehode, keď mal 34 rokov…

Od roku 2010 nesie jeho meno Základná škola na Jenisejskej ulici v Košiciach.