Psychologička radí, ako na deti počas koronakrízy

Situácia okolo koronavírsu nie je ľahká pre nikoho. Už mesiace sme zatvorení doma a nie jednému z nás to už riadne lezie na nervy. Aj keď sa opatrenia pomaly uvoľňujú – ešte stále medzi nami vládne strach. Školy sú naďalej zatvorené a kým sa všetko dostane do normálu chvíľu to ešte potrvá. 

Aký má pandémia vplyv na deti a ako sa pripraviť na to, že sa vraciame do bežného života? Aj o tom sme sa porozprávali so psychologičkou Luciou Klasovou z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie na Karpatskej 8 v Košiciach.

V izolácii sme boli takmer tri mesiace… Ako má človek v sebe udržať optimistické myslenie? 
V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že koronakríza je neštandardná situácia, ktorú nikto z nás v minulosti nemal možnosť zažiť, adekvátne sa na ňu pripraviť. Opatrenia prichádzali razantne a každým dňom, a preto aj naše správanie a pocity môžu byť neštandardné, ovládané stresom, čo nie je úplne pre nás typické. Je tiež úplne prirodzené, ak cítime výraznejšie kolísavé správanie a pocity.

Mnohí z nás už za ten čas troch mesiacov adaptáciou zistili, aké aktivity komu prospievajú na udržanie fyzickej a psychickej pohody. Môže to byť napríklad krátky telefonát s rodinným príslušníkom, niekto našiel svoj potenciál v dobrovoľníctve a v pomoci starým ľudom, inému pomáha každodenné cvičenie, prechádzky v lese, meditácia a pod. Aj keď sa nám zdá, že tých možností skúšať nové veci je málo (tým, že bolo všetko zatvorené), opak je pravdou. Je veľa nových aktivít, ktoré môžeme skúsiť a získavať tak nové zručnosti. Či už ide o šitie, pečenie, maľovanie, fotografovanie a pod. Trávme čas, ktorý je nám doprianý, aktivitami, na ktoré za iných okolností nebol nikdy správny moment. 

Mnohí rodičia sa zo dňa na deň stali učiteľmi, vychovávateľmi, kuchármi… Deti aj po uvoľnení opatrení ešte stále nebudú chodiť do školy. Čo by ste im poradili, ako to zvládnuť?
Verím, že rodičia majú pocit, že je toho na nich v tejto dobe akosi veľa. Majú nespočetné množstvo rol a úloh, ktoré musia vykonávať, a nikdy ich nemuseli robiť v takej miere ako v čase koronakrízy. Je úplne prirodzené, že sa rodičia cítia vyčerpaní a frustrovaní. Ak deti niekedy nespolupracujú, je to ďalšia záťaž na psychiku rodičov.

Avšak rodičia si niekedy nemusia uvedomovať, že podobné pocity, aké prežívajú oni, majú aj ich deti. Tie stratili kontakt so svojimi rovesníkmi, ich štruktúra denného režimu sa zrazu výraznejšie zmenila – nenavštevujú školu, krúžky, starých rodičov a kamarátov. Nie je tiež vhodné mať prehnané nároky na seba a na splnenie jednotlivých úloh. Uľahčime si život tým, že využijeme služby, ktoré sa nám ponúkajú – donáška jedla, nákup potravín online a pod.

Odbremeňme sa od neustálych úvah čo navariť a kedy čo kúpiť. Využime túto situáciu a deti viac začleňme do chodu domácnosti, aby sa naučili schopnostiam, ktoré budú v budúcnosti potrebovať – varenie, pranie, oprava niečoho, majstrovanie. Pri týchto aktivitách vieme deťom vysvetliť, ako veci fungujú, a využiť poznatky z biológie, fyziky, matematiky a pod. Alebo nechajme deti, nech nám tieto poznatky oživia.

Ako deťom vysvetliť, že sa im nemôže rodič venovať celý deň, keďže musí pracovať?
Ideálne je zvoliť si nejaký harmonogram dňa, a to platný pre celú rodinu. Ak rodičia pracujú, deti sa venujú školským povinnostiam. Avšak ak sa potrebujeme venovať práci, je vhodné deťom vysvetliť dôležitosť danej činnosti, nutnosť pokoja a ticha, aby práca bola kvalitne a efektívne urobená. Ako príklad je vhodné použiť ich potreby na štúdium, ktoré sú totožné s tými našimi. Spýtame sa detí, čo plánujú robiť za ten čas, poprípade im ponúknime možnosti. Samozrejme, že záleží aj od veku dieťaťa – predškoláci potrebujú viac prítomnosť rodičov v porovnaní so školopovinnými deťmi, ktoré si čas vedia vyplniť aj samy. 

Aký dopad bude mať na žiakov to, že sa učia z domu a nechodia do školy? 
Všetko má svoje plusy a mínusy. Podobne aj táto kríza ich prináša. Záleží od nás, čomu dávame váhu, aké sú naše hodnoty a priority, a teda čo budeme vnímať ako plus a mínus. Ak vnímame niečo ako negatívum, zamyslime sa, či vieme tento vplyv nejakým spôsobom eliminovať, niečo absentujúce nahradiť niečím iným a pod.

Uvediem zopár príkladov. Ak dieťaťu chýba škola z dôvodu kontaktov so spolužiakmi, minimalizujeme tento negatívny dopad tým, že umožníme dieťaťu rozhovor cez skype. Ak ide o dieťa, ktoré túži po vedomostiach a v domácom prostredí mu ich nevieme poskytnúť v takej miere, existujú rôzne online kurzy alebo individuálne hodiny tiež cez skype.

Dieťa, ktoré neinklinuje ku škole, má možnosť získať praktické kompetencie cez domáce práce. Samozrejme, že takéto náhrady nemusia úplne vykompenzovať potreby detí, ale aspoň na krátku chvíľu alebo čiastočne môžu byť vhodnou alternatívou.

Deti by už tiež najradšej išli „na vzduch“ a hrali sa so svojim kamarátmi. Ako im vysvetliť, že to ešte nie je možné v takom veľkom rozsahu?
Záleží, čo vnímame, ako ísť „na vzduch“. Ak majú deti a hlavne tínedžeri potrebu stretávať sa s rovesníkmi, tak je na zvážení rodičov, či a za akých podmienok deťom dovoliť takéto stretnutia.

Často si neuvedomujeme, že deti kopírujú prístup k pandémii aj od nás – rodičov. Postoj detí tiež záleží na tom, ako im bola podaná krízová situácia. Deti často preberajú útržkovité informácie z našich rozhovorov a správ, ktoré môžu byť mylné, a preto je dôležité sa o tom porozprávať, aby nastala korekcia nesprávnych informácií. Avšak berúc do úvahy súčasné opatrenia, nariadenia a možnosti, nie je problém ísť do lesa, kde je nízke množstvo ľudí. Túra, výlet do blízkeho okolia Košíc či trávenie času športovou aktivitou napríklad bicyklovaním vo voľnej prírode na čerstvom vzduchu sú viac ako žiaduce na udržanie fyzickej kondície a psychickej pohody. 

Ako pripraviť seba a deti na to, že sa vraciame do normálneho života?
Skúsme si položiť otázku, ako sme sa pripravovali na koronakrízu, na opatrenia, ktoré nikto z nás nemal nikdy možnosť zažiť. Za seba môžem povedať, že nijak. Adaptovala som sa na zmeny postupne, ako prichádzali. Preto si myslím, že proces návratu do bežného života, ktorý sme už zažili a máme s ním skúsenosť, by nemal byť o to ťažší.

Aj tu platí, že návrat by mal prebiehať postupne. Predsa len každý z nás je na niečo citlivý, prežíva situácie s inou intenzitou, a preto je prirodzené, že sa môžu objaviť ťažkosti a rôzne pocity, ktoré treba prijať ako súčasť adaptácie, ktoré by po určitom čase mali odznieť. Odporúčala by som nemať vysoké nároky na seba a deti. Veľký tlak urobíme na seba a deti aj mylnými názormi: Všetci budeme maximálne výkonní, veď sme si doma dobre oddýchli. Bežný život sme zažili, a preto hneď budeme vedieť, čo máme robiť. Chyby by sa nemali stávať a pod.

Musíme postupne začať so stretávaním sa s rodinnými príslušníkmi a kamarátmi. Stretnutia by sme si mali rozvrhnúť. Zúčastňovať sa kultúrnych podujatí tiež rozumne a s mierou tak, aby sme ich nebrali ako samozrejmosť a hlavne, aby sme si ich užili. V práci s nasadením tiež začať postupne a nepúšťať sa do nových projektov a nápadov bezhlavo.