U veteránov srdce chce, nohy už nemôžu
V talianskom Montecatini Terme sa konali majstrovstvá sveta veteránov v basketbale. V kategórii žien nad 40 rokov sa Slovenky prebojovali až do finále. Tím vedený trénerom Danielom Jendrichovským, v ktorom bolo viacero bývalých košických basketbalistiek, podľahol v boji o zlato Brazílii 48:65.
Obhajkyne prvenstva sa na svetovom šampionáte museli uskromniť so striebrom. „Veľmi som si užila basketbalové a súčasne aj dovolenkové dni. V prvom rade ide zo strany už vyslúžilých hráčov o lásku k basketbalu a je to aj o partii. So všetkými babami som kedysi hrávala, takže nás viažu spoločné spomienky, priateľstvá aj podkošové úspechy. Zistili sme, že tieto veteránske akcie sú úžasné a radi sa zase stretneme,“ povedala nám opora slovenského celku nad 40 rokov Hana Jendrichovská, ktorá po prvý raz šampionát veteránok odohrala celý. Počas uplynulých šampionátov ju trápili zranenia.
Mali priaznivé vyžrebovanie
Na predchádzajúcom svetovom šampionáte v USA v roku 2015 skončili Slovenky v kategórii nad 40 rokov prvé. V Taliansku obhajovali prvenstvo, boli k nemu blízko, no na majstrovský pohár nesiahli. „V Amerike nik nerátal s tým, že môžeme dosiahnuť tak veľký úspech. Úroveň turnaja v USA a teraz sa nedala porovnať. V Taliansku to bolo na vyššej úrovni zrejme aj preto, že viaceré družstvá z Európy predtým do Orlanda nevycestovali. Prevažovali tam juhoamerické tímy a tie nemajú takú kvalitu ako výbery z Európy. My sme v Montecatini išli od zápasu k zápasu, o obhajobe sme nahlas nehovorili. A prialo nám aj šťastie, mali sme ľahšie vyžrebovanie. Tak sme to dotiahli opäť do finále. Ale Brazílčanky boli na nás pripravené oveľa lepšie ako v Amerike. Posilnili sa, zlato získali zaslúžene.“
Slovenky ťahali na posledných dvoch MS víťaznú sériu. Po desiatich výhrach sa však museli skloniť pred Brazíliou (48:65). „Ak by sme prehrali o bod či dva, tak by to mrzelo viac. Ale takto to bolo takmer jasné celý zápas. Dotiahli sme sa na tri či štyri body, ale v závere bola naša snaha skôr zúfalá. Brazília mala výškovú aj váhovú prevahu. Jediná cesta k víťazstvu bola cez streľbu z väčších vzdialeností, ale práve v tomto stretnutí nám nepadlo nič.“
Striedal, ak mlela z posledného
V role trénera sa opäť predstavil generálny manažér basketbalistiek Good Angels Daniel Jendrichovský. „Tréning sme mali iba jeden a ešte k tomu na tráve, skôr taktický, trvalo to tak pol hodinu. Hoci som sa snažil koučovať naplno, tlak som nepociťoval. Babám som sa snažil pomôcť radami, sledoval som, ktorá už melie z posledného, aby sme ju vystriedali. Užíval som si to, lebo hoci nešlo o nič, sme všetci víťazné typy a každý veľmi chcel. Už v prvom zápase s Českom sme išli naplno. Vedeli sme, že ak by sme prehrali, môžeme skončiť prinajlepšom na 9. mieste. A to by bolo po poslednom titule dosť nepríjemné. Víťazstvo o dva body po predĺžení mi dalo zabrať, takticky sme to zvládli excelentne,“ uviedol Dano.
Jendrichovský nemusel na hráčky zvyšovať hlas. „Nemám problém si nechať od báb poradiť. Lebo neraz prišli s tým, že toto či tamto nevieme zahrať, lebo nohy už tak nefungujú, hoci snaha a srdce tam je. Telo im už nereagovalo tak ako kedysi, takže sme museli taktiku korigovať. Aj na Brazíliu sme boli pripravení, akurát to nemohlo fungovať 40 minút. A hrať v neklimatizovaných halách v letných horúčavách dávalo neskutočne zabrať fyzickej kondícii.“
[ad][/ad]Obrovské srdce pre basketbal
Na konci turnaja sa u desiatky harcovníčok (Jendrichovská, Drobná, Becker, Vojtková, Barényiová, Kováčiková, Markotánová, Horváthová, Ondríková, Matysová) dostavil pocit z dobre vykonanej práce. Zatiaľ čo v Good Angels sú hráčky motivované kontraktmi, veteránky si basketbal užívajú v rámci dovoleniek a bez finančného ocenenia. „Na takýto turnaj idú baby preto, že majú obrovské srdce pre basketbal. Oni už viac chcú ako môžu. Každá jedna z nich na ihrisku zo seba vydá úplne všetko. Šampionátu nepredchádza kondičná príprava. Práve preto sú výkony veteránov, a nemyslím len na náš ženský tím, jeden veľký zázrak. Mal som možnosť vidieť aj zápasy v iných vekových kategóriách a veľmi rád by som sa pohyboval tak ako niektorí šesťdesiatnici.“
Dano podotkol, že zápasy, aké sa hrali aj v Taliansku, by mali vidieť súčasné profesionálky. Mladé hráčky by vraj dostali v mnohom lekciu. „Mohli by sa učiť ctižiadostivosti a túžbe po víťazstve. U veteránov vidíte bláznivé chcenie, ktoré ide často až na hranu. Aj za cenu, že na druhý deň nebudem chodiť sa obetujem a dám do toho všetko. Ďalšia vec je partia a nemyslím tým len na ihrisku. Tam vypľujú dušu a potom posedia pri pivku alebo na párty. Fungujú dokonca celosvetové väzby, hráči sa stretnú aj po 15 rokoch. Sú síce pomalší, ale stále s obrovskou vervou.“
Zápasy veteránov sa nehrajú v rukavičkách. Hanka Jendrichovská bola po MS dobitá, telo samá modrina. Aj to svedčí o tom, že aktéri do toho dávali všetko. „Zvlášť vo veteránskej kategórii basketbal bolí. Kvalitu často nahrádzate bojovnosťou, zvlášť ak chcete niečo dosiahnuť. Ale ja som tie modriny mala po zápasoch vždy, aj za mladých čias, pre moje okolie nič nové. Je to každopádne lepšie ako v Amerike, odtiaľ som sa vracala viac poznačená,“ zasmiala sa H. Jendrichovská.
Najlepšia dovolenka
Basketbalový šampionát v Taliansku bol pre rodinu Jendrichovských súčasne aj letnou dovolenkou. Vraj neporovnateľne lepšou, ako keby týždeň vylihovali pri mori.
„Mali sme tam so sebou obe naše deti. A nielen my, ale asi polovica hráčok z družstva prišla s rodinami. Boli sme spolu pri mori, videli Pisu aj Florenciu, lepšiu dovolenku by ste si nenaplánovali. Táto určite patrila medzi naše top,“ uviedla Hana Jendrichovská. Jej manžel Daniel si oddýchol a zároveň bol stále pri tom, čo ho tak baví – basketbal.
„Neexistuje lepšia dovolenka ako takáto. Ste s rodinou, s priateľmi, v nádhernom prostredí Toskánska a ešte aj pri mori. No a všetko sme to prepojili s basketbalom, kde sa nám darilo. Ubytovaní sme boli vo vinici, mali sme prenajatý väčší dom, bolo nás spolu zhruba 30. Úlohou nás, otcov, bolo po večeroch hrať futbal so synmi vo veku od 10 do 14 rokov,“ konštatoval Jendrichovský.
foto: archív dj
