Bratove zakrivené hokejky jej spočiatku nevoňali

Košičanka Petra Jurčová kráča v bratových šľapajach. Hokejista Tomáš Jurčo to dotiahol do zámorskej NHL. Jeho staršia sestra je roky úspešnou slovenskou reprezentantkou v hokeji, ale aj v hokejbale. Na nedávnom svetovom šampionáte hokejbalistiek potiahla náš tím k bronzu.

„Bol to môj druhý šampionát v hokejbale. Keď sa naše baby stali majsterkami sveta, tak som chýbala. Bola som vtedy v Amerike na bratovom drafte. Ale neľutujem, bol to zážitok na celý život, najdôležitejší míľnik v Tomášovej kariére,“ hovorí športovo pozitívne naladená 28-ročná Petra Jurčová.

Hokej jej k šťastiu nestačí. Letné mesiace si spestruje hokejbalom. „Ktorý hokejista rád behá? Odmalička som hrala s bratom hokej na ulici, takže mne to taký problém nerobí. Keď korčuľujete, stačí sa vám voziť a vystreliť, pri hokejbale musíte zosynchronizovať behanie so zakončením, je to komplikovanejšie. Je to skvelý doplnkový šport, ale celý rok by som sa mu venovať nechcela.“

Pre porezanú pätu behala po špičkách

V Plzni pred štyrmi rokmi na majstrovstvách sveta boli Slovenky druhé, pred dvoma rokmi v Bratislave zlaté, teraz si v Zugu po prvý raz nezahrali finále, skončili tretie. V súboji s USA dala Petra v zápase o bronz hetrik. „Každý šampionát nám predtým priniesol medailu, odísť domov bez nej som nechcela.

Je fajn ukončiť turnaj víťazným zápasom. Neviem, či to bolo šťastie prilepené na bratovej hokejke, ale turnaj mi vyšiel, dala som sedem gólov, tri v poslednom zápase,“ poznamenala naša najlepšia hokejbalistka, ktorá vo Švajčiarsku jeden duel neodohrala, a v súboji o 3. miesto mala tak isto pauzovať. „Mala som porezanú pätu, nevedela na ňu dostúpiť, chceli mi dať barly. Dva dni som ležala na hotelovej izbe, ale skúsila som to s behaním po špičkách, vyzeralo to smiešne, ale čo už.“

Brat sponzorom

Petra hráva už pár rokov s bratovými hokejkami. Najskôr jej však nevoňali. „Asi pred troma rokmi si dal Tomáš po prvý raz vyrobiť hokejky s vlastným zahnutím. Jednu mi nechal doma a ja som mu sľúbila, že s ňou budem hrať. Pol sezóny mi to pri zakončení lietalo do sieťky nad plexisklom, ale zvykla som si. Takže odvtedy ma brat stále hokejkami sponzoruje. Predstavte si, poslednú sezónu som odohrala s jedinou, niekto ju potrebuje na týždeň. Na hokejbale ich ošúchaním zničíte viac.“

Osy vo finále nepotiahla

Jej posledným hokejovým klubom bola Spišská Nová Ves. Tá skončila v našej ženskej najvyššej súťaži strieborná, prehrala finále s Petržalkou.

„Hrám za Spišskú, dôvodov je tam viac. Mám to z domu blízko, aj podmienky sú dobré a je tam stále šanca na medailu,“ hovorí útočníčka, ktorá už získala slovenský titul so Spišskou Novou Vsou aj s Popradom. Škrie ju, že tím HC Osy nepotiahla vo finálovej sérii. Mala natrhnutý stehenný sval. „V prvom finálovom zápase som skúsila dve striedania a išla sa vyzliecť, no nešlo to. V tom druhom som bola na ľade dvadsať sekúnd. Potom som treskla od nervov hokejkou a tá, čo držala celú sezónu, sa zlomila.“ V minulosti mala možnosť ísť za hokejom do zahraničia, no už desať rokov má problémy s ramenom. „Dva razy mi ho operovali, nebolo by fér voči akémukoľvek klubu dohodnúť sa s ním a nebyť v stopercentnom stave. A teraz už legionárske chúťky nemám. Hokej hrám len pre zábavu.“

Stabilnú prácu nehľadá

Priority sa u Petry zmenili, po siedmich rokoch je konečne doma a teší sa z toho. „Hokejom som sa nikdy neživila. Rok som pritom strávila v Slovane, dve sezóny v Prahe, ďalšie tri v Bratislave, až potom som sa vrátila na východ. Nehľadala som si stabilnú prácu, ale mám dve-tri brigády. Vyhovuje mi to, môžem popri tom trénovať a hrať. Ženy to môžu s hokejkou potiahnuť, kým vládzu. A ja vládzem. Mám dobrú kondičku. S Tomášom chodím v lete na ľad dva razy do týždňa. Zahrám si s chalanmi hokej a je to makačka.“

Desať dní v Detroite

Bratovu kariéru sleduje od malička. A opäť za ním do USA cestovala aj v uplynulej sezóne spoločne s rodičmi. „Boli sme v decembri v Detroite na desať dní. Červené krídla mali akurát domácu šnúru, takže sme Tomáša videli opakovane. Hneď v prvom zápase chytil jednu asistenciu. Veľmi nás chcel pozdraviť po góle, tak ako to robieva, no nevyšlo to, gól nedal. Keď hral ešte v juniorke, mali sme miesta v jednom kúte štadióna. Po prvej tretine sme sa presunuli do druhého, kde sme videli voľné miesta. Tomáš dal gól a poslal nám pusu presne tam, kde sme sa premiestnili. Dodnes nechápem, ako nás v plnom hľadisku našiel.“ 

Foto: