Dvojmetrový “Oco” miluje relax s rodinou

Za životný vzor považuje svojho otca. Prezývku dostal vzhľadom na svoju obrovitú postavu. Po náročných zápasoch si dobre oddýchne v saune. Považuje sa za dobrosrdečného človeka, ktorý sa rád smeje. Slovenský vodnopólový reprezentant Lukáš Seman.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
Zo základnej školy som chcel ísť podobne ako môj otec na stavebnú priemyslovku. Napokon som sa však rozhodol pre športové gymnázium v Košiciach, keďže som sa v tom čase už viac rokov venoval vodnému pólu. Myslím, že sa mi oplatilo zostať pri tomto športe. Popri ňom som v roku 2012 ukončil aj vysokoškolské štúdium na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach v odbore riadenie leteckej dopravy.

Kto bol vaším športovým vzorom?
Žiaden som nikdy nemal. Dodnes nemám športovca či klub, ktorému by som mimoriadne fandil. Za svoj životný vzor považujem svojho otca. Máme skvelý vzťah. Imponuje mi na ňom, že rodina je u neho vždy na prvom mieste, až potom nasleduje to ostatné.

Na čo najviac utrácate?
Na rodinu, ktorej sa snažím dopriať všetko, čo je potrebné. Na partnerke Veronike a oboch našich deťoch teda nešetrím. Kedysi som mal slabosť na hodinky, rád som si ich kupoval. Od založenia rodiny to však išlo bokom.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?
Keď sa tým myslí prvá pusa lebo niečo také nevinné, tak to bolo ešte v škôlke. S mojou prvou ozajstnou veľkou láskou sme stále spolu. S Veronikou to ťaháme už desať rokov, spoznali sme sa ešte na gymnáziu.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?
Precestoval som toho naozaj veľa, ale väčšinou dominovali zápasové povinnosti. Neraz som videl len hotel, bazén a možno tak kaviarne v okolí, takže krajiny ako také nebolo kedy bližšie spoznať. Rád však spomínam na sústredenie s tímom Egru v americkom Miami, tam sme mali okrem tréningov aj čas na zábavu. Okúzľujúca bola Argentína, kde sme boli predrokmi v stredisku Mar del Plata na juniorských majstrovstvách sveta. Veľmi dobre sa mi žilo v chorvátskom Dubrovníku, no a v ostatných rokoch je mojím prechodným domovom Maďarsko. Na druhej strane, nikde mi nebolo tak zle, aby som sa tam už viac nechcel vrátiť. Každá krajina má svoje čaro, kultúru a tradície, ktoré sú pre ňu a jej národ výnimočné i jedinečné.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?
Najčastejšie ma volajú oco alebo tato. Táto prezývka mi prischla ešte počas jedného sústredenia mládežníckej reprezentácie Slovenska, keďže pri mojej dvojmetrovej výške som medzi rovesníkmi vždy vyčnieval. Nejak so mnou táto prezývka putuje až doteraz, aj keď skutočným otcom som sa stal len pred tromi rokmi.

Ako si najlepšie oddýchnete?
Program s rodinou ma vždy najlepšie nabije pozitívnou energiou. Veľmi rád si aj pospím, pozriem dobrý film alebo zájdem relaxovať do sauny.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Som dosť pokojný človek, takže sa nahnevám len zriedkavo. Keď sa tak stane, súvisí to jedine s vodným pólom, keď sa nedarí tímu, mne, alebo keď si nejaký spoluhráč robí vo vode, čo chce na úkor ostatných. Doma sa skôr hnevá moja polovička na mňa, keď nie som dôsledný pri plnení niektorých drobností, ktoré ja nepovažujem za také dôležité ako ona. Napríklad špinavé ponožky pohodené vedľa postele alebo použitý riad neodložený do drezu, ale na kuchynskú linku…

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
Svojou výškou, veď pri mojich 204 centimetroch si ma všimne každý. A považujem sa aj za dobrosrdečného človeka, ktorý sa rád smeje. V čom inom ešte vynikám, to nech posúdia iní. Raz mi niekto povedal, že dobré sa chváli samo a že jedine tie zlé veci si treba ukázať. Niekedy som však naozaj hrozné motovidlo. A musím sa priznať, že som typ dosť lenivého človeka, ale to už o mne vie dosť ľudí z môjho okolia a berú ma takého, aký som.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
Niekedy mi fakt dlho trvá, kým sa rozhýbem a konám. Vždy sa uteším, že ešte mám na vybavenie danej záležitosti čas, a keď už ho potom zrazu niet, robím všetko na poslednú chvíľu a narýchlo. Týka sa to rôznych papierovačiek, úradov, pošty. Veľakrát sa mi stane, že meškám na dohodnuté schôdzky. Už by som to naozaj mohol zmeniť, aby som bol dochvíľny.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?
Nemám vyložene obľúbeného umelca, ktorého by som špeciálne sledoval. Filmy si vyberám podľa nálady, hudbu počúvam tiež pestrú. Počas pôsobenia v Chorvátsku sa mi zapáčili skladby tamojších obľúbených spevákov, Miša Kovača alebo Gibonniho. Vidieť ich koncert by mohlo byť zaujímavým zážitkom.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
S Dubrovníkom som dosiahol pestrú zbierku trofejí za tri tituly majstra Chorvátska, dve víťazstvá v tamojšom národnom pohári, triumf v Jadranskej lig a dvojnásobnú účasť vo Final Four Ligy majstrov. V Maďarsku som sa stal majstrom a vicemajstrom s Egrom a víťazom pohára so Szegedom. Teší ma, že so slovenskou seniorskou reprezentáciou sme sa pred mesiacom dostali z majstrovstiev Európy na olympijskú kvalifikáciu a sme posledným slovenským kolektívnym športom, ktorý má akú-takú nádej na Rio de Janeiro. Najradšej by som zabudol na všetky neúspešné kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy a na klubovej úrovni na tie zápasy, v ktorých sa v ligových súťažiach rozhodovalo o zisku zlata a môjmu tímu tieto duely niekedy nevyšli. S odstupom mnohých rokov ma mrzí aj to, že na majstrovstvách Európy kadetov sme síce skončili na výbornom šiestom mieste, ale len kúsoček nám chýbal k prvej štvorke.

Lukáš Seman - vodnopólový reprezentant

- Narodil sa 6. októbra 1987 v Prešove.   - S vodným pólom sa zoznámil v rodnom meste v Slávii PU, no rozhodujúce roky svojej kariéry prežil v ŠKP Košice.    - Ako veľký talent zamieril v juniorskom veku do maďarského Pécsu, odkiaľ prestúpil do elitného európskeho klubu z chorvátskeho Dubrovníka. V ostatných sezónach sa usadil v Maďarsku, kde po účinkovaní v Egri pôsobí v Szegede.   - So slovenskou seniorskou reprezentáciou 3-krát štartoval na majstrovstvách Európy.    - S partnerkou Veronikou majú syna Filipa (3 roky) a dcérku Hanu (16 mesiacov).

Foto: Marek Čecho/Svet športu, Aneta Barčová, archív L. S.