„Čepimu“ robia veľkú radosť dve dcérky – basketbalistky

Túto nedeľu vstúpia do jarnej časti II. futbalovej ligy v skupine Východ aj oba košické kluby. Lokomotíva sa predstaví v Poprade, ktorý postúpil do semifinále Slovenského pohára. Líder tabuľky z VSS Košice bude hrať na pôde Hanisky. Práve trénera žlto-modrých Jozefa Majoroša sme vyspovedali na prahu jarných bojov o postup do najvyššej súťaže. Tentoraz však v našej tradičnej rubrike „Výsluch” dominovali prevažne nešportové témy. 

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovcom?
Celý život som sa hýbal v oblasti športu, odmalička som chcel byť športovcom. Najprv som hrával ľadový hokej, až v treťom ročníku základnej školy som sa dal na futbal. Ťažko som si vyberal spomedzi týchto dvoch športov, nakoniec som sa po rozhovore s otcom rozhodol pre futbal. Aj po skončení hráčskej kariéry som chcel zostať pri futbale, vždy som totiž sníval o tom, že raz budem trénerom. To sa mi aj podarilo a táto práca ma veľmi napĺňa. Sedem rokov som bol pri košickej mládeži, pred začiatkom tejto sezóny som dostal šancu viesť seniorský tím VSS a to si nesmierne vážim.

Kto bol vaším športovým vzorom? 
Obdivoval som mnohé osobnosti, ktoré písali históriu košického futbalu i hokeja, rovnako aj svetové futbalové legendy Pelého či Maradonu. Veľmi sa mi páčila aj hra Zinedina Zidana. Spomedzi svetových športovcov v iných odvetviach to boli basketbalista Michael Jordan alebo tenisti Andre Agassi s Rogerom Federerom. Mojím vysnívaným klubom bol ten, v ktorom som vyrástol, teda ZŤS Košice. A potom aj všetky ďalšie košické kluby, v ktorých som ako hráč alebo tréner pracoval. Zo zahraničných futbalových veľkoklubov fandím Realu Madrid.

Na čo najviac utrácate?
Len na bežné veci, ktoré súvisia s rodinou a jej základnými potrebami pre pokojný život. Na nič extra si nepotrpím. Vždy sa snažím, aby sme počas roka strávili s rodinou pekné spoločné chvíle na dovolenke.

Pamätáte si na vašu prvú lásku? 
Na detaily už ani veľmi nie. Bola to však spolužiačka zo základnej školy. Bolo to taká klasická láska pre ten detský vek, čiže pekná, milá a krátka. S manželkou Martinou sme sa zoznámili na štefanskej zábave v roku 1998, vymenili sme si telefónne čísla a odvtedy sme spolu, svadbu sme mali o dva roky neskôr po našom zoznámení.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť? 
S futbalom som precestoval takmer celú Európu, každá krajina mala niečo do seba, každá ma niečím oslovila. No mňa ešte v stredoškolskom veku aj tak najviac zaujal výjazd do USA, kde sme boli dva týždne na mládežníckom turnaji v štáte Minnesota. Z krajín, ktoré sú nám Slovákom najviac dostupné, ma upútalo Chorvátsko. Dvakrát sme tam mali naozaj vydarenú dovolenku, plavili sme sa na jachte, videli sme veľa zaujímavých miest. Bolo to oveľa atraktívnejšie ako pobyt v hoteli. Neexistuje krajina, v ktorej mi bolo vyslovene zle a kam by som sa už nechcel vrátiť.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali? 
Dali mi ju rodičia a prischla mi potom na celý život. Všetci ma volajú Čepi. Má pôvod v maďarčine, znamená to drobný. V detstve som bol nižšieho vzrastu.

Ako si najlepšie oddýchnete? 
Pri futbale toho voľna nie je až tak veľa, takže najradšej trávim čas s rodinou. Veľmi rád sledujem zápasy oboch našich dcér, ktoré hrávajú basketbal, vtedy si naozaj výborne oddýchnem. Obe vyrastajú v tíme Young Angels Košice. Mladšia Nina má dvanásť rokov a šestnásťročná Sára už dokonca odohrala v slovenskej seniorskej lige aj zopár minút v zápasoch Good Angels. Spolu s mojou manželkou, inak bývalou futbalistkou, sa veľmi tešíme, že sa naše dcérky venujú športu, odmalička sme ich k tomu viedli. Robia, čo ich baví, a my ako rodičia ich v tom podporujeme. Sme na ne hrdí. Okrem chvíľ s rodinou si dobíjam baterky napríklad aj pri futbale v telocvični s partiou kamarátov. A potom zostáva ešte klasika – televízia, predovšetkým športové prenosy.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Nespravodlivosť a zákernosť, keď vidím, že si ľudia zámerne robia napriek. Počas siedmich rokov trénerskej praxe pri mládeži som sa naučil, že hráčom treba trpezlivo vysvetľovať, v čom robia chyby a na ich odstránení potom treba rovnako trpezlivo pracovať. Čo ma však vie nahnevať, to je ľahkovážnosť a nedisciplinovanosť hráčov, či už v tréningu alebo v zápase. 

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
Okrem futbalu som dobrý aj v iných športoch. Nemám problém s tenisom, basketbalom či hádzanou, samozrejme, ani s hokejom, keďže som ho hrával v detstve. Variť viem tiež, takže od hladu by som neumrel. Od čoho ale dávam ruky preč, pokiaľ je to len trochu možné, tak to sú domáce práce.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete? 
Každý človek je jedinečný. Viem o svojich plusoch aj mínusoch, keby som niečo z nich nemal, tak už by som to nebol ja. Verím, že ľudia z môjho okolia si ma vážia nielen kvôli tomu dobrému, ale berú na vedomie aj moje zlé vlastnosti.

Kto je váš najobľúbenejší umelec? 
Najradšej mám slovenskú kapelu Elán, rád chodím aj na ich koncerty. Spomedzi filmov dávam prednosť komédiám, pri ktorých sa pobavím a oddýchnem si.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
Mal som osemnásť rokov, keď ma do tímu 1. FC Košice vytiahol tréner Ján Kozák. Bol som v kádri mužstva, ktoré vtedy získalo dva majstrovské tituly v slovenskej lige, hoci v nabitom mužstve som toho veľa neodohral. Veľkým zážitkom pre mňa boli aj dva zápasy v Lige majstrov proti Manchestru United a Feyenoordu Rotterdam, v ktorých som bol na lavičke náhradníkov, ale na ihrisko som sa nedostal. Rád spomínam aj na obdobie, keď som bol v sezóne 2005/2006 pri postupe Košíc do najvyššej súťaže. Čo mi v kariére nevyšlo, to bol najmä prestup do Petržalky, mal som dvadsať rokov, ten angažmán mi nesadol a ani nedopadol dobre. Boli to dva roky, počas ktorých som sa futbalovo trápil. 

Foto: Veronika Janušková, archív jm