Hokej si žiada revitalizáciu
Po šestnástich rokoch si košickí hokejisti nezahrajú v najvyššej súťaži v semifinále. Nie, nie je to 1. apríl, ale krutá marcová skutočnosť. Oceliarov vyradil Martin, ktorý vyhral štvrťfinálovú sériu 4:2. A treba dodať, že celkom zaslúžene. Martinská bojovnosť slávila úspech, srdiečko bilo ako divé v mene úspechu. Ak by rozhodovala klubová história, rozpočet, mená v zostave či štatistiky, tak outsider série prehrá na zápasy 0:4, prinajlepšom urve jedno víťazstvo. Ale realita uplynulých dní postavila všetky papierové prognózy hore nohami.
Fanúšik hokeja v našom meste sa pýta: Prečo? Prečo dali Košice v troch zápasoch na martinskom ľade jeden úbohý gól? Prečo oceliari neprekypovali takou energiou ako ich súper? Prečo sa Martin vypol v play-off k pre neho nadštandardným výkonom, zatiaľ čo Košice boli, zvlášť v ofenzíve, tak bezzubé?
Smutnému koncu sezóny predchádzali momenty, ktoré naznačovali, že v košickom hokeji to nejde už nejaký čas tak ako kedysi. Stačí sa, trebárs, pozrieť na záverečné nákupy jednotlivých tímov. Pred koncom prestupového obdobia hľadali posily aj tí, čo nemali také vysoké ambície ako oceliari. Košický klub po rokoch nesiahol pred play-off po novej tvári, čo sa predtým roky nestalo. No nezaznelo ani: nikoho nekupujeme, lebo nás klubová kasa nepustí. Aj vysychajúci zdroj financií však môže byť limitom, na ktorý sa treba pripraviť. Už počas sezóny sužovali mužstvo neraz dlhodobé zranenia kľúčových hráčov, ale káder sa nerozširoval. A tak hrali tí, čo mohli. Bez ohľadu na výkonnosť, bez zdravej konkurencie…
Trénerská zmena prišla v atypickom termíne – tri kolá pred koncom základnej časti Tipsport ligy. Čada sa po odvolaní za päť minút zbalil a Marcinko čarovný prútik v talóne nemal. A to sa ozývali hlasy, že to hráči nechceli Rostislava Čadu a že po jeho odchode budú hrať ako vymenení. Play-off však žiaden zázračný posun neukázal…
Fanúšik si za roky na výslní pri ôsmich majstrovských sezónach v najvyššej slovenskej súťaži zvykol, že víťazstiev je stále podstatne viac ako prehier. Po omladení, po ktorom toľkí bažia, to tak byť nemusí. Ale aplaudovať sa dá aj veľkej snahe či dravosti. Veď sme to už zažili pred takmer dvoma desaťročiami.
V útoku by sa renovácia zišla najviac. Lebo ak je v tíme osem hráčov, ktorí dosiahli minimálne tridsať rokov, viacerí majú dokonca bližšie k štyridsiatke, tak to nemusí byť tá ideálna skladba. Okrem ťahov, ktoré súpera prekvapia, Košiciam v ofenzíve chýbala aj energia. A núka sa aj ďalšie riešenie. V klube roky razili cestu českej výpomoci. V poriadku, v obrane boli trebárs legionári Dudáš so Šmachom prínosom, ale prečo by i v drese HC nemohli pôsobiť hokejisti zo zámoria? V iných kluboch sú oživením, a práve o to ide. Priniesť niečo nové, ak už nefunguje to staré…
Hokej v Košiciach si žiada revitalizáciu. Od hora až dole potrebuje závan nového vetra. A pokojne aj za cenu okresania klubových ambícií pri seniorskom tíme. Veď kde je napísané, že v metropole východu sa vždy musí siahnuť po medaile, najlepšie po zlatej? Azda už dozrel čas na zmenu klubovej filozofie a tá by mohla byť reštartom aj pre diváka. Aby Steel aréna nebola stále prázdnejšia. Lebo zo sezóny na sezónu divákov ubúda. A tí, čo ostali verní a roky si hoci aj zo zotrvačnosti kupovali permanentky, mali v nejednom prípade po čiernom košickom pondelku chuť trhať ich v zuboch…
Foto: tasr
