Igor Liba: Akoby sa hokej na Slovensku pred rokom 1993 ani nehral…

Hoci športovú kariéru ukončil pred takmer 20 rokmi, jeho meno dodnes vyslovujú s posvätnou úctou hokejoví fanúšikovia a odborníci nielen v Košiciach či na Slovensku.

Ako kapitán VSŽ Košice doviedol svoj tím k dvom majstrovským titulom v najvyššej československej hokejovej súťaži a k jednému v slovenskej lige. Spolu s Dáriusom Rusnákom a Vincentom Lukáčom vytvorili v reprezentačnom družstve Československa obávaný útok, pred ktorým sa triasol každý súper. Táto trojica sa v roku 1985 významne podieľala na zisku zlatých medailí na Majstrovstvách sveta v Prahe. Má na konte 211 štartov v drese ČSSR, čo je najviac zo všetkých slovenských hokejistov.

Igor Liba v stredu 4. novembra 2020 oslávil 60. narodeniny.

S Limbim, ako ho volajú bývalí spoluhráči i fanúšikovia, sme sa stretli v priestoroch hokejovej akadémie, ktorá nesie jeho meno, týždeň pred jubileom. „Chystal som oslavy nielen v rodine, ale aj na klubovej úrovni, s bývalými spoluhráčmi, kolegami z akadémie, fanúšikmi, priateľmi. Žiaľ, všetko som musel zrušiť. Zrejme si akurát doma pripijem s najbližšími…“

Vášeň

Do „veľkého hokeja“ vstúpil rodený Prešovčan v roku 1978. Mal osemnásť rokov, no už hral za mužov ZPA Prešov. „V tom roku som bol v reprezentačnom tíme na majstrovstvách sveta juniorov. No a vtedy som dostal ponuku z Košíc. Ako by to bolo včera. Ubehlo to neuveriteľne rýchlo,“ spomína hokejista, ktorý bol v 80. rokoch mozgom i dušou slávneho košického tímu…

Igor patrí do generácie hokejistov, ktorí vyrastali v skromných podmienkach. Chrániče na nohy si vyrobil z hrubého filcu, odkiaľsi zohnal kožené rukavice po lakeť…

„Hokej sme vášnivo hrali na ulici, alebo na zamrznutej Toryse. Každé sídlisko, štvrť alebo ulica mala na Toryse svoje ihrisko, každý si ho upratal, postavil bránky a o dušu sa hralo. Nikto nám do toho nekafral, nikto nás nedirigoval – žiadny tréner, žiadny učiteľ, žiadny rodič…“

Mal desať rokov, keď hokejový klub ZPA Prešov robil výber do tímu mladších žiakov.

„Dnes sa už nerobia výbery, ale skôr nábory… Na štadión prišlo asi sto detí. Bol som posledný, kto sa dostal do klubu. Viackrát ma vyhodili, pretože tam boli oveľa lepší korčuliari, oveľa väčšie talenty ako ja. Nakoniec ale mávli rukou a zobrali ma. Práve tam som sa vďaka výborným, trpezlivým trénerom vypracoval z priemerného hráča na juniorského reprezentanta Československa. Moji rodičia ani nevedeli, kde je zimný štadión. Mama bola na hokeji prvýkrát, keď som už hral za Košice…“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Incident

Košice systematicky budovali v 80. rokoch tím, ktorý by dokázal v československej lige konkurovať českým družstvám. Slovan Bratislava sa v tom čase potácal na chvoste tabuľky. Riaditeľ hokejového klubu Pavol Matis mal dokonale zmapované talenty od Michaloviec po Liptovský Mikuláš. Do oranžovo-čierneho dresu zlákal aj Igora.

„V Košiciach som spočiatku hral za juniorov. A čakal som na svoju príležitosť. V polovici sezóny v roku 1978 sa stalo čosi, čo by sa stávať v najvyššej súťaži nemalo. Útočník Dušan Ludma sa na tréningu dostal do konfliktu s trénerom Miroslavom Nitkom, sotil doňho tak, že tréner spadol na ľad. Nasledoval trest, a tak som sa pred ďalším zápasom dostal na súpisku miesto neho. Pamätám si, že sme hrali vo Vítkoviciach a hneď v prvom stretnutí som dal gól! Takže nebyť toho incidentu, musel by som zrejme dlhšie čakať na svoj prvoligový štart…“

V tíme hrali silné osobnosti ako Bedřich Brunclík, Ján Faith, Ján Šterbák a, samozrejme, Vincent Lukáč: „Sledoval som na tréningoch každý ich pohyb, každú akciu, obdivoval som ich prehľad a nadhľad, perfektnú techniku. A snažil som sa to všetko premietnuť do svojej hry.“

Titul

V sezóne 1985/86 získali VSŽ Košice na čele s 25-ročným kapitánom Igorom Libom prvý československý titul. V dramatickom finále porazili Duklu Jihlava 3:2 na zápasy (2:0, 4:2, 1:5, 3:4sn, 4:3sn).

K zlatým medailám priviedol Košičanov tréner Ján Selvek. „V tom čase sa tréneri nemenili tak často ako dnes. Kluby pri každej výmene tvrdia, že nový tréner bude budovať družstvo. No po dvoch – troch prehrách si môže baliť kufre a na jeho miesto príde ďalší „budovateľ“… Vedenie VSŽ bolo trpezlivé, Jano Selvek mal na prípravu dostatok času. Stabilizoval káder, celý tím bol vyzretý, zohratý, mohli sme hrať naslepo. Dokázali sme tak vyšachovať súpera, že sme dávali góly do prázdnej bránky…“

Šokovaná Praha

V ďalšom ročníku sa Košičanom nepodarilo obhájiť titul. V semifinále play-off prehrali s Pardubicami 0:2 na zápasy.

Prišla ale sezóna 1987/1988. Košickí hokejisti pod vedením trénera Jána Faitha postúpili do finále proti „vládnemu klubu“, Sparte Praha.

Po prvých dvoch meraniach síl v košickej „stodole“ bol stav série nerozhodný – 1:1. „Keď u nás vyhrali prvý zápas, brankár Šindel mi povedal, že do Prahy ani nemusíme cestovať…,“ spomína s úsmevom Igor.

Rozhodovalo sa v Prahe. Tretie stretnutie vyhrali Košičania rozdielom triedy 6:3, no štvrtý zápas sa skončil v riadnom hracom čase nerozhodne 5:5. Minútu pred koncom druhého predĺženia získal puk kapitán Igor Liba. A hoci mohol strieľať do prázdneho rohu bránky, našiel ešte výhodnejšie postaveného Jana Vodilu. Vypredané hľadisko s 15-tisíc divákmi ostalo ako zarezané. Košičania vyhrali titul a pohár pre majstra viezli na východ…

„Dovolím si tvrdiť, že 90 percent hráčov na mojom mieste by v takej pozícii strieľalo. Myslel si to aj brankár Šindel. Videl som ale neobsadeného Jana Vodilu, vykorčuľoval spoza brány a ja som si v zlomku sekundy uvedomil, že mu musím prihrať. Len nastavil hokejku a puk pohodlne zasunul do prázdnej brány,“ spomína Igor, ktorý bol v tej sezóne s 58 bodmi najproduktívnejším ligovým hráčom…

Bujaré oslavy

Oslavy vzácneho titulu spolu s fanúšikmi sa začali hneď po zápase v kabíne. A pokračovali na palube špeciálu. „Jediný triezvy bol asi len pilot…“ usmieva sa pri nádhernej spomienke Igor.

Na košickom letisku pristál JAK 40 pred polnocou. Čakalo ich tam azda desaťtisíc fanúšikov: „Davy ľudí išli na letisko peši, šofér, ktorý po nás prišiel autobusom, musel prejsť po nejakej poľnej ceste, aby sa k nám vôbec dostal… Fanúšikovia mi roztrhli koženú vetrovku, stál som s pohárom na kapote policajného auta. Bolo to neuveriteľne spontánne, boli sme ako jedna rodina.“

Oslavy pokračovali na štadióne, potom v Carpane. „Hlavný čašník Miki pred naším odchodom do Prahy sľúbil, že keď budeme majstri, dostaneme toľko šampanského, koľko vypijeme. Tak aj bolo – šampus tiekol prúdom. Samozrejme, aj tam boli s nami naši fanúšikovia…“

Atentát

Od rozdelenia Československa a po vzniku samostatnej slovenskej extraligy najväčším rivalom Košičanov bol Slovan Bratislava. V predposlednom zápase finálovej série 21. apríla 1998 na domácom ľade sa Limbi stal obeťou jedného z najbrutálnejších zákrokov v histórii slovenského hokeja. Útočník Slovana Karol Rusznyák ho v poslednej tretine úmyselne surovo zasiahol hokejkou do tváre. Igor prišiel o predné zuby, krv z neho tiekla prúdom…

„Aj v predchádzajúcich zápasoch hral tak, akoby ma mal eliminovať. Či som si s ním vyrovnal účty? Nie som ten typ, ktorý by odplácal…“

V piatom, rozhodujúcom zápase na ľade Slovana Igor v zostave pre zranenie chýbal. Košičania prehrali v predĺžení 2:3, keď predtým rozhodca Čaprnka neuznal regulárny gól Reného Puchera, ktorý by znamenal zisk titulu.

„Na tému Slovan je podľa mňa zbytočne sa baviť. Lebo Slovan je Slovan… Mrzí ma, že som nemohol v tom zápase hrať. Dodnes som presvedčený, že v tom „atentáte“ bol zámer, veľmi dobre vedeli, čo robia. Potrebovali ma vyradiť…“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Slovenský rekordér

V československom drese odohral Igor Liba 211 zápasov, čo je najviac zo všetkých slovenských hokejistov. Viacerí bývalí reprezentanti však tvrdia, že Slováci boli pri výbere reprezentácie Československa často odsúvaní na vedľajšiu koľaj.

„V tom čase bolo v prvej lige dvanásť mužstiev, z toho dve zo Slovenska – VSŽ a Slovan. Prirodzene, Česi mali v reprezentácii adekvátne zastúpenie, pretože v Čechách hralo nepomerne viac kvalitných hokejistov. …“

Aká vzťahy vládli v reprezentácii ČSSR medzi slovenskými a českými hokejistami?

„Tréneri Luděk Bukač a Stanislav Neveselý, ktorí nás doviedli v roku 1985 na Majstrovstvách sveta v Prahe k zlatým medailám, dokázali neuveriteľne stmeliť kolektív, boli sme ochotní nechať na ľadu dušu jeden za druhého. V tom roku mala Kanada mimoriadne silné mužstvo – polovica z neho išla rovno do NHL. Hrali za ňu Mario Lemieux, Steve Yzerman, Kevin Deneen a ďalší, z ktorých sa stali legendy. A dokázali sme ich poraziť len vďaka tomu, že v mančafte perfektne fungovali chémia, vzájomná úcta a rešpekt. Nikto neriešil nejaké česko – slovenské vzťahy…“

S kým si na ľade najviac rozumel? Chvíľu premýšľa: „Zrejme s Vincom Lukáčom. Bol geniálny. Vedel mi neuveriteľne nakorčuľovať do voľného priestoru, zbaviť sa protihráča, premieňať šance, ktoré som mu pripravil. Škoda, že sme boli v jedom útoku len v reprezentácii a nie na klubovej úrovni. Rozumel som tomu, chcel hrať so svojími bratmi.“

Z Košíc do NHL

V roku 1983 Igora draftoval tím Calgary Flames v 5. kole z 91. miesta v NHL. Po zimnej olympiáde v roku 1988 v Calgary, na ktorej patril s 10 kanadskými bodmi medzi najproduktívnejších hráčov turnaja,  krátko pôsobil v Minnesote North Stars, potom odohral 10 zápasov za New York Rangers, neskôr 39 stretnutí, vrátane dvoch v rámci play-off, za Los Angels Kings.

„V Minnesote som bol len v kempe. Poslali na rozohrať sa do farmy. Dosť ma to vytočilo – tak ja, majster sveta, nositeľ striebra a bronzu z dvoch olympiád, viac ako dvestonásobný reprezentant mám sa ísť rozohrať? Ja som predsa neprišiel do NHL preto, aby som niekomu dokazoval, že hrať naozaj viem. Rozhodol som sa vrátiť domov. Z Pragosportu, ktorý zastupoval hráčov Československa v zahraničí, ma prehovárali, aby som si to predsa len rozmyslel, lebo inak som by som vraj musel za nedodržanie zmluvy vracať peniaze. Presviedčali ma – choď na farmu, zarobíš. Lenže – peniaze sú síce v života človeka potrebné, ale nie sú všetko…“

Nádej svitla, keď do hry vstúpil legendárny center Phil Esposito, v tom čase manažér New York Rangers. „Zavolal mi, že ma chce do tímu, že ma videl, vie čo a ako hrám. Na druhý deň som sa sťahoval…“

Za Rangers zohral len desať zápasov, v ktorých strelil dva góly a pripísal si päť asistencií. Zo súpisky ho vyradilo zranenie „Jedného dňa povedali – zajtra hráš už za Los Angeles. Tak som sa znovu zbalil…“

V drese kráľov nastúpil v 37 zápasoch základnej časti, v ktorých zaznamenal 7 gólov a 18 asistencií, a v dvoch stretnutiach play-off. Zahral si v jednom útoku aj s najlepším hokejistom histórie Wayneom Gretzkym…

„Celkom sa mi darilo. Ale často som len sedel na lavičke. Hlavným trénerom tímu bol Robbie Ftorek, chlapík so slovenskými koreňmi. Stále mi hovoril – si dobrý, vydrž, máš čas… Mal som pocit, že ma vodí za nos. A prešla ma trpezlivosť… Niekomu by možno stačilo sedieť na striedačke, len nech mu chodia peniaze na účet. Mne nie. Podľa zmluvy som mal dostať 105-tisíc dolárov ročne, ale polovicu z toho si ihneď zobral Pragosport. Dnes by si za tie peniaze, ktoré mi ostali, žiaden hráč NHL ani len helmu na hlavu nenasadil!“

Vrátil sa domov. Dva roky nevedel zohnať žiadne zahraničné angažmá. „Dopočul som sa, že z Pragosportu o mne šírili reči, vraj som alkoholik, preto som v NHL nevydržal. Samozrejme, boli to nehorázne lži. Jednoducho, takto sa chceli pomstiť, že som im prekazil kšeft…“

Nakoniec si ale zahral vo Švajčiarsku, Fínsku, Rakúsku, Taliansku. A po návrate do Košíc v sezóne 1998/1999 slávil ako kapitán ďalší majstrovský titul. Tentoraz slovenský

Zabúdame na deti

Pred ôsmimi rokmi založila bývala opora košického hokeja i reprezentácie vlastnú hokejovú akadémiu.

„Za osem rokov existencie sme vychovali chlapcov, ktorí hrajú v mládežníckych tímoch v Liptovskom Mikuláši, Michalovciach, Košiciach, v Prešove. Sú to síce len prvé lastovičky, ale ženie ma dopredu ich radosť z hry, snaha kamsi sa dopracovať,“ vysvetľuje Igor.

Aj Akadémia Igora Libu má v súčasnosti existenčné problémy. „Bojujeme o prežitie. Nerád by som dostal k narodeninám darček, že ju budem musieť definitívne zavrieť,“ hovorí čerstvý šesťdesiatnik.

Väčšiu podporu očakáva od Slovenského zväzu ľadového hokeja. „Ako funguje fond na podporu športu? Sú tam milióny, lenže tie idú na športovú infraštruktúru. Prečo nepodporia mládežnícky hokej, malé kluby, ktoré vychovávajú talenty? Kto vychoval zlatú generáciu slovenských hokejistov – Šatana, Pálffyho, Petra Bondru a ďalších? No predsa štát! Lenže, oni na to zabudli. Chýba im viac úcty a rešpektu voči našej generácii. Akoby sa hokej na Slovensku pred rokom 1993 ani nehral…“

Foto: Tomáš Jesenský