Sú štvrtou bratskou dvojicou v histórii slovenskej mužskej hádzanárskej reprezentácie. Za seniorov Košíc neodohrali ani jeden zápas, lebo už v dorasteneckom veku zamierili rozvíjať svoj talent do Maďarska. Košickí rodáci, bratia Jakub a Matej Mikitovci, sa hádzanársky vrátili do rodného mesta 5. novembra. Slovensko vtedy prehralo v Steel aréne vo fantastickej atmosfére pred 7 143 fanúšikmi kvalifikačný zápas proti Švédsku (17:21).

„Veľmi sme sa tešili na tento duel, veď v  Košiciach sme od svojho odchodu do Maďarska roky nehrali. Prišla nás povzbudiť rodina a veľa známych, o  motiváciu sme mali postarané. Bol to perfektný zážitok, pred takým publikom som mal premiéru, bola to pre mňa česť,“  vzal si ako prvý slovo 23-­ročný Jakub Mikita, hráč maďarského tímu Csurgó, ktorý odohral proti Rusku a Švédsku svoj v poradí piaty a  šiesty zápas v  seniorskej reprezentácii Slovenska. V oboch dueloch dostal šancu v základnej zostave a predviedol odvážny výkon. Pri senzačnej remíze v Rusku (31:31) strelil štyri góly a  brankárov Švédska prekonal raz. 

Zápas v Steel aréne pre nich veľa znamenal

V  podobnom duchu hovoril aj o  osemnásť mesiacov mladší Matej Mikita, ktorý pôsobí tiež u  našich južných susedov v  Gyöngyösi. V  slovenskej seniorskej reprezentácii sa počas novembrového zápasového bloku objavil premiérovo. „Súhlasím s bratom. Aj pre mňa to veľa znamenalo, veľmi som sa na to tešil, nikdy som nezažil zápas pred takou početnou diváckou kulisou. Škoda, že sme prehrali.“ 

Začínali v Budapešti, vzájomne si veľmi pomohli

Bratia Mikitovci prestúpili z Košíc do Maďarska ešte ako mladíci v dorasteneckom veku. Tamojšia liga patrí medzi tri najlepšie v Európe. „Ja som šiel ako prvý v roku 2009. Mal som šestnásť rokov, bral som to ako šancu vyskúšať si niečo nové, posunúť sa vyššie a zdolať nové výzvy. V Košiciach to už vtedy nebolo s  hádzanou ideálne,” rekapituloval Jakub Mikita svoj prestup do klubu PLER Budapešť, v  drese ktorého už ako 16-­ročný nastúpil na duel maďarskej ligy. Hneď pri debute dokonca strelil tri góly vicemajstrovi zo Szegedu.

„Ja som zamieril za bratom o dva roky neskôr, mal som vtedy sedemnásť rokov. Prestúpil som do rovnakého klubu. Začínal som v  juniorskom výbere, Jakub už bol vtedy v seniorskom tíme. Cez deň sme mali odlišný program a stretávali sme sa až večer v našom spoločnom byte. Vzájomne sme si veľmi pomohli, brat mi určite uľahčil moje začiatky v Maďarsku,“ vrátil sa do minulosti Matej Mikita, ktorý minulý piatok oslávil 22. narodeniny.

Aj keď obaja hrajú v  Maďarsku, počas sezóny nestrávia spolu veľa času, keďže každý z nich pôsobí v  klube z  iného mesta, ktoré sú od seba vzdialené tristo kilometrov. Pre oboch je však najdôležitejšie, že patria medzi plnohodnotných hráčov tímov v kvalitnej ligovej súťaži. 

Byť s bratom v reprezentácii je super

„Veľmi som sa potešil z príležitosti, že sme sa spolu s bratom stretli v slovenskej reprezentácii. Predtým v juniorskom veku sme síce boli chvíľu spoluhráči, odohrali sme niekoľko prípravných duelov, ale zranenia nám zabránili v tom, aby sme si naraz zahrali v  kvalifikácii alebo na vrcholných podujatiach tejto vekovej kategórie. Teraz sa nám to podarilo v seniorskom tíme, bola to pre nás skvelá skúsenosť. Verím, že to nebola len jednorazová záležitosť a že sa spolu v nároďáku budeme stretávať čo najčastejšie,“ zaželal si Jakub. Na jeho slová nadviazal Matej: „Bolo super byť s bratom týždeň na reprezentačnej akcii.“  

Bolo by krásne dostať sa so slovenskou reprezentáciou na významné podujatie, veľmi radi by sme zažili atmosféru olympijských hier

Spoločný olympijský sen

Bratia Mikitovci sa zhodli aj pri odpovedi na otázku o ich športovom sne: „Bolo by krásne dostať sa so slovenskou reprezentáciou na významné podujatie, veľmi radi by sme zažili atmosféru olympijských hier.“ Starší Jakub k tomu pridal ešte jednu túžbu: „Každý hádzanár si praje vyskúšať si nemeckú bundesligu alebo si zahrať v Lige majstrov.“

Skvele si rozumejú

Čo si na svojom bratovi najviac ceníte?
Jakub: „Viem sa naňho spoľahnúť. Skvele si rozumieme.“
Matej: „Že mi ako starší pomôže vždy, keď treba.“ 

Čím vás vie brat najviac naštvať?
Jakub: „Nedochvíľnosťou a tvrdohlavosťou.“
Matej:  „Náladovosťou.“ 

Ktorých reprezentačných spoluhráčov najviac obdivujete?
Jakub: „Pre mňa sú tými ‚naj‘ Rišo Štochl a Rado Antl, ktorí toho dosiahli v hádzanej naozaj veľa. Obaja boli pri všetkých veľkých úspechoch našej reprezentácie, mám na mysli tri účasti na majstrovstvách Európy a dve na svetovom šampionáte.“
Matej:  „Vyzdvihnem dvoch hráčov – Rada Antla a Maťa Straňovského, ktorého som chcel spoznať, lebo ešte sme sa nikdy nestretli, ale počas dvojzápasu s Ruskom a Švédskom nebol trénerom k dispozícii.“ 

—

Matej bol na hrane života a smrti

V tínedžerskom veku mal Matej Mikita vážne problémy so srdcom. Trpel komorovou tachykardiou, najnebezpečnejšou formou komorovej arytmie. Srdce vtedy pracuje rýchlo, no neefektívne a pumpuje do tela menej krvi a kyslíka. „Mal som rýchly pulz, klesal mi krvný tlak, mal som závraty, niekedy som nevládal prejsť ani päťdesiat metrov. Dlhodobo som bol hospitalizovaný v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Nie na všetko si pamätám, ale lekári ma museli opakovane resuscitovať. Schudol som vyše tridsať kíl. Pre rodičov to bolo nesmierne ťažké obdobie. Som im veľmi vďačný, že mi pomáhali a stáli pri mne, najmä mama. Vtedy som neveril, že ešte niekedy budem hrať hádzanú,“ zaspomínal si na nepríjemné chvíle Matej Mikita. Po roku a pol sa však k hádzanej vrátil a dnes je z neho reprezentant Slovenska. 

Foto: Veronika Janušková