Najpamätnejšie okamihy zimných olympiád od vzniku SR v roku 1992

Od vzniku samostatného Slovenska sa reprezentácia zúčastnila na šiestich zimných olympiádach, na ktorých sme zažili niekoľko nezabudnuteľných momentov.

1994 – Lillehammer

Bolo sedem minút pred polnocou v jednu vzrušujúcu februárovú stredu roku 1994. Po dňoch eufórie a predchádzajúcich hodinách vibrujúceho napätia sa život na Slovensku na okamih zastavil. A keďže bol čas na spánok a nebolo čo oslavovať, už sa do tej atmosféry nevrátil. Slovenskí hokejisti, praví hrdinovia národa, nebudú bojovať o medaily na ZOH v Lillehammeri. Dnes znie neuveriteľne, v akom štádiu sa slovenský hokej nachádzal pred 16 rokmi. Medzitým si prešiel svoje olympijské peklo nezdarmi v Nagane i v Salt Lake City, v Turíne a vo Vancouveri síce osviežil 5. a 4. miestom, ale v Soči pred štyrmi rokmi prepadol.

Ale v Nórsku 1994 to bola úplne iná éra. Slováci, vedení charizmatickým kapitánom Petrom Šťastným, očarili svet peknou hrou i mentálnou silou kolektívu, ktorý mal víťazného ducha. Aj v tom nešťastnom štvrťfinále, keď práve Šťastný v predĺžení nevyužil veľkú streleckú príležitosť a onedlho na 3:2 pre Rusov rozhodol Vinogradov po krídelnom záťahu Nikolišina. Nedá sa objektívne konštatovať, že vo svete športu sa dejú nespravodlivosti, ale na Slovensku by iný názor vtedy neuspel. Hokejisti sa stali najlepšími vyslancami mladej republiky. 

Z pohľadu slovenskej verejnosti bola premiérová zimná olympiáda prioritne o hokeji. Celá výprava nezaložila latku úspechov vysoko, priniesla domov dva olympijské body za 6. miesta hokejistov a Martiny Jašicovej vo vytrvalostnom biatlone. Ale ani nebolo favorita na medaily. Na takéto výsledky sa žiadal vrcholný výkon športovca a ešte čosi navyše. Jašicovej chýbal jediný presný zásah na prvú slovenskú olympijskú medailu. Tá prišla až o dva roky neskôr v letnom vydaní, v tom zimnom dokonca až po 12 rokoch.

1998 – Nagano

Časový posun i nedostatočná aklimatizácia spôsobila, že slovenskí hokejisti vstúpili do turnaja s kruhmi pod očami a nebolo to päť olympijských kruhov… Niektorí aj so slzami, lebo slovenskí hokejisti prehrali rozhodujúci zápas o postup do hlavného olympijského turnaja s Kazachstanom 3:4. Spolu s obrancom Róbertom Švehlom nastúpil z hráčov NHL aj útočník Peter Bondra. Spolupráca dvoch zámorských hviezd viedla k tretiemu gólu, lenže k očakávanému postupu to nepomohlo.

Piati hokejisti z NHL (Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Pavol Demitra, Miroslav Šatan a Richard Zedník) nemohli pre zaplnený káder nastúpiť proti Kazachstanu. Zmena súpisky totiž platila iba v prípade postupu do finálovej skupiny. Na tribúne sedeli a v závere zápasu zbledli. Napríklad Paavo Selänne, brat fínskej hokejovej hviezdy Teemu Selänneho, pre TASR v jednom z naganských barov bez obalu povedal: „Pálffy, Bondra, alebo Stümpel, tí sú naozaj skvelí. Ale prečo, dočerta, sedeli tu v hľadisku? Poviem to rovno. Tento olympijský turnaj nestojí za nič.“ To ešte netušil, ako zaprorokoval totálny európsky triumf, ktorý dokreslil aj bronz jeho brata vo fínskom tíme. „Turnaj snov“ vyhrali Česi pred Rusmi.  

Na výsledkovo nie príliš výrazné vystúpenie výpravy dali trochu zabudnúť iba biatlonistky. Na 7,5 km trati dosiahli lepšie umiestenia ako dovtedy najlepšia Slovenka Jaroslava Bukvajová (desiata v lyžiarskom behu na 10 km klasicky). Čo znie ale neuveriteľne, všetky si zároveň vybojovali smoliarske umiestenia. Soňa Mihoková, večne štvrtá, aj tentoraz tesne zaostala za medailou, Martina Schwarzbacherová (predtým Jašicová) o jednu priečku za olympijským bodom a Anna Murínová rovnako o jedno miesto (9.) za odmenou 50-tisíc korún. Všetky tri potom absolvovali skvelé preteky s krásnym, ale opäť aj smutným výsledkom v štafete na 7,5 km. Dievčatá rozbehli súťaž výborne. Postupom času eufória logicky upadala a všetci s napätím sledovali, či sa na záverečnom úseku stane medailový zázrak. Nestal sa a Juraj Sanitra sa neudržal, strhol si z hlavy čiapku a prudko ju hodil na zem. „Nie, vôbec nie som nahnevaný, dievčatá dosiahli vynikajúci úspech, štvrté miesto je skvelé. Tá reakcia prišla preto, lebo zase z toho bolo štvrté miesto a ja som si spomenul, ako sa budem musieť znova a znova zodpovedať, prečo sme nedosiahli na medailu. Keby dievčatá skončili napríklad piate, hodnotilo by sa to tiež ako krásny úspech a nikto by nič nepovedal. Ale taký je život,“ povzdychol si pre TASR úspešný tréner. 

2002 – Salt Lake City

Tretia nočná mora slovenského olympijského hokeja prišla po prehre 0:3 s Nemeckom. Turnaj sme hrali s veľkou skupinou profesionálov z NHL a ďalší prilietavali. Tréner Ján Filc aj hviezdny útočník Miroslav Šatan priznali zbabraný zápas. „Podstatou našej prehry je vlastné zlyhanie v tom, na čo sme sa pripravovali. Bolo tam málo pohybu a vôle presadiť náš štýl hry, súper potrestal hrúbky a obetavo doviedol zápas do víťazného konca,“ povedal Filc. 

Slovenský ženský biatlon v Salt Lake City 5. miestom v štafete za daných okolností cieľ splnil, z celkového pohľadu sa však opäť nenaplnili medailové ambície. Iba Martina Jašicová a Soňa Mihoková dokázali držať krok so širšou špičkou, prvej forma mierne klesala, druhá sa borila s chorobou, ale jej výkon vygradoval v štafete. V nej zažiarila aj Anna Murínová, ale keďže tradične stroskotal tretí úsek (tentoraz Marcela Pavkovčeková), z kovového lesku nebolo nič. 

2006 – Turín

Hneď prvému slovenskému účinkujúcemu na zimnej olympiáde 2006 sa podarilo prepísať históriu. Biatlonista Marek Matiaško, ktorý do individuálnych pretekov na 20 km vyrazil ako premiérový Slovák v Turíne, sa po dobehnutí posledného muža štartového poľa, jeho brata Miroslava, stal novým najúspešnejším mužským pretekárom v samostatnej olympijskej ére Slovenska. Piatou priečkou vybojoval pre 59-člennú výpravu spod Tatier prvé bodované umiestenie. 

Matiaškov úspech napokon zostal v tieni zástupcu športu, ktorý mal v súťažnej podobe na Slovensku minimálne zázemie. Aj preto príbeh o prvej zimnej olympijskej medaile v samostatnej ére Slovenska a o „rodinnom striebre“ celej olympijskej famílie pod Tatrami pripomínal rozprávku o Popoluške. Ráno sa však pre 24-ročného Radoslava Žideka ani trochu nezačalo ako z dobrej rozprávky. A to nie preto, že pri zobúdzaní zistil, že v ušiach má ešte stále slúchadlá, s ktorými večer zaspával. V prvej kvalifikačnej jazde doplatil na čerstvý sneh a najhorším časom v štartovom poli nedal ani tušiť, že sa chystá prepisovať históriu. Od eliminačnej časti však slovenský snoubordista dominoval a bez zaváhania zamieril až do veľkého finále. Taktika bola vraj pritom jednoduchá, pustiť sa kolmo dole. „Súperi ma chvíľami doťahovali, občas som im zase ušiel, no ja som sa za seba nepozeral a išiel som, čo to šlo, na plné gule,“ excentricky opisoval hladký postup do finálneho boja o medaily. Mohlo byť aj zlato. Lenže skúsený Američan Seth Wescott v správnom momente využil malé zaváhanie, a hoci Slovák v záverečných metroch opäť útočil na prvú priečku, úradujúci majster sveta sa už predbehnúť nenechal.   

Dobre rozbehnutí slovenskí hokejisti v Turíne si v skupine poradili aj zo Švédskom 3:0, ale za výkon svojich hokejistov švédske médiá navrhovali oskarov. Za hokejové divadlo, ktoré Tre Kronor v zápase predviedli. Výsledky zápasov rozhodli, že dobre rozbehnutí slovenskí hokejisti dostali za súpera vo štvrťfinále Čechov, prehrali a celkové piate miesto nebolo naplnením narastajúcich ambícií. A že Švédi si v rovnakej fáze oddýchli v zápase so Švajčiarskom a napokon získali zlaté medaily.

2010 – Vancouver

O to, že vancouverské hry sa stali historicky najúspešnejšou slovenskou zimnou olympiádou, sa postarali biatlonisti. Zlato a striebro získala Anastasia Kuzminová, bronzom skompletizoval medailovú zbierku Pavol Hurajt. Anastasia Kuzminová v príprave na Vancouver svedomito drela. V rakúskom Obertilliachu trénovala ešte aj na Silvestra. V ozvene prvých delobuchov a ohňostrojmi pestro sfarbeného neba sa vracala z kopca do chaty. Nechváľ však deň pred večerom. Na nevinne vyzerajúcom kopčeku spadla – a zlomila si dve záprstné kostičky na ľavej ruke – a razom prišla o pohodu. Bolo treba rýchlo konať. Do prvého štartu pod piatimi kruhmi ostávalo 43 dní. Sibírsku náturu však len tak niečo nezloží. Záver olympijskej prípravy prispôsobovala zranenej ruke.Vzhľadom na okolnosti nik od nej nič veľké nečakal – s výnimkou trénera Juraja Sanitru a manžela Daniela. V náročných podmienkach na rozmočenej trati svietila Kuzminová v šprinte na prvom mieste. Ohroziť ju mohla ešte favorizovaná Nemka Magdalena Neunerová – obe netrafili po jednom terčíku. Keď päťnásobná majsterka sveta finišovala do cieľa, všetci napäto sledovali časomer – a vzápätí v banskobystrickom byte na sídlisku Sásová, kde malého Jeliseja opatrovali starí rodičia i v ťumenskom u Šipulinovcov, strieľalo šampanské.

Hurajt zúročil tvrdú prípravu, z nej odvinul stabilnú a spoľahlivú formu. Účasť v najlepšej tridsiatke štartujúcich si vybojoval piatym a siedmym miestom z predchádzajúcich disciplín. Na trati potvrdil povesť výborného strelca. Vybielil všetkých 20 terčov (dvakrát poležiačky, dvakrát postojačky) a postupne sa prepracovával na čelo štartového poľa. Pred cieľovou rovinkou dvíhal ruku vo víťaznom geste. Pavol Hurajt v tej chvíli vedel, že získa svoj najväčší úspech v doterajšej kariére – olympijský bronz z pretekov s hromadným štartom. „Na olympiáde je veľa lepších biatlonistov ako ja, ale v týchto pretekoch som ich takmer všetkých nechal za sebou. Aj Björndalena. Všetko do seba zapadlo tak, ako malo. Mám obrovskú radosť,“ súkal zo seba prvé dojmy slovenský biatlonista.

Na hokejovom turnaji naplnila fanúšikov hrdosťou mužská reprezentácia, ktorá v skupine pokorila jedného z najväčších favoritov turnaja Rusov, vo štvrťfinále vyradila obhajcov zlata Švédov a len o chlp jej unikla medaila, keď v zápase o bronz proti Fínom prešustrovala v záverečnej tretine náskok 3:1.

2014 – Soči

Najpamätnejším dňom zimnej olympiády v Soči bude pre Slovensko už naveky hneď ten tretí – 9. február 2014. Anastasia Kuzminová sa postavila na štart šprintu s jasným cieľom zopakovať zlaté vystúpenie spred štyroch rokov vo Vancoveri. Po brilantnom výkone sa jej to aj podarilo a ako prvá žena v histórii olympijského biatlonu obhájila prvé miesto. Ako reprezentantke inej krajiny v jej rodnej. „Mal by ma niekto uštipnúť, aby som vedela, že je to realita. Dúfam, že nesnívam len nejaký sen, nechce sa mi veriť, že som opäť zlatá. V cieli som netrpezlivo čakala, čo bude ďalej a či ma niekto z medailového stupňa nevytlačí. Ani som sa neprezliekla a až keď som si bola istá, tak som radosť ukazovala aj navonok. No a ten výskok na najvyšší stupienok bol nesmierne krásny,“ povedala vtedy Nasťa, ktorá tak v úvode hier otvorila medailový účet celej 62-člennej slovenskej ekipy.

Ako sa nakoniec ukázalo, aj uzavrela. Po neúčasti zranenej slalomárky Veroniky Velez-Zuzulovej bola Kuzminová našou jedinou reálnou nádejou na cenné kovy. I keď bez druhej medaily, slovenskí športovci sa postarali aj o ďalšie cenné umiestnenia. Kazár skončil v pretekoch s hromadným štartom na 15. mieste, matador v behu na lyžiach Martin Bajčičák, ktorý piatou účasťou na ZOH vyrovnal slovenský historický rekord, bol štrnásty v najdlhšej disciplíne na 50 km, pričom od prvej desiatky ho delilo iba sedem sekúnd.

Kým na lyžiach to Slovákom poriadne „šmýkalo“, horšie to bolo na korčuliach. Pred vrcholným podujatím mali fanúšikovia „veľké oči“, trénerovi Vladimírovi Vůjtekovi síce krátko pred štartom vypadli obrancovia Višňovský, Sersen a Graňák, no v tíme figurovali Chára, Meszároš, Sekera, Handzuš, Marián Hossa, Kopecký, Tatar či hviezdne trio brankárov Halák, Budaj, Laco. Po úvodnom debakli s USA 1:7 prišla šokujúca prehral 1:3 s Kopitarovým Slovinskom, ktorá máta fanúšikov dodnes. Pocit zo zbabranej olympiády nenapravili ani zlepšený výkon s Ruskom (0:1 pp a sn) a stíhanie štvorgólového náskoku s Českom (3:5). Bolo z toho len predposledné 11. miesto.

(TASR, RR)