Radoslav Antl: Nevedel by som len tak sedieť na gauči a v papučiach čumieť na telku

Hoci budú hádzanári Košice Crows účinkovať len v prvej lige, v ich radoch v nasledujúcej sezóne nájdete známe mená niekdajších reprezentantov. Po sedemnástich rokoch sa domov do Košíc vrátil Radoslav Antl. Ten sa stal v roku 2017 po tretí raz v histórii najlepším hádzanárom Slovenska. Ako štyridsaťročný sa rozhodol pomôcť amatérskemu klubu postúpiť do extraligy.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste pristali na ponuku z klubu Košice Crows? 
Mňa predovšetkým presvedčila vízia prezidenta klubu Filipa Fabišíka. Verím jeho projektu, nemá krátkodobé ciele, hádzanú chce robiť dlhodobo. Páči sa mi, ako uvažuje, čo všetko má v pláne a to sa mi rátalo. Iste, viem, kde som vyrastal, čo som dostal od košickej hádzanej. Ale nie je to o tom, že v klube môžu byť radi, že som pristal na spoluprácu. Práve naopak, to ja som rád, že som súčasťou tohto projektu a že mne, staršiemu pánovi, ešte dali šancu ukázať, že ešte niečo vo mne je. Tak sa pokúsim tie skúsenosti zúročiť a odovzdať ďalej.

Rozhodli ste sa hrať doma zadarmo. Isto však sú kluby, ktoré by vás vedeli slušne zaplatiť…
Je to tak, sú kluby, ktoré by mi ponúkli výhodný kontrakt. Tri-štyri možnosti finančne atraktívne tu boli, ale mojou prioritou už nie je hrať. Dohodol som sa so Slovenským hádzanárskym zväzom na spolupráci, či už ako asistent reprezentačného trénera, alebo ako ambasádor regionálnych centier na východe Slovenska. Hádzanú už nemusím hrať pre peniaze, navyše vrcholová hádzaná je náročná, je to aj bolesť, nie ste doma a počas 22 rokov profesionálnej kariéry som toho zažil dosť. Hrať zadarmo, to je aj láska k športu, ktorému chcete vrátiť čosi naspäť. Vďaka hádzanej som zarobil dosť peňazí, hoci nie som ani milionár, a keďže mám príjem zo zväzu, môžem robiť veci naozaj len z lásky. 

Máte štyridsať rokov a ako hráč ešte nekončíte, hoci maďarský Eger mal byť vašou poslednou štáciou. Aká je vlastne životnosť hádzanára? Lebo väčšina vašich rovesníkov už dala aktívnej kariére zbohom.
Všetko záleží na genetike, na tom, ako sa cítite, akými zraneniami ste si prešli a či máte chuť. Ja som ten šťastný, za tie roky som popri hádzanej nemal jedinú operáciu, zlomeninu ruky, nohy. Podvrtnuté členky, natiahnuté svaly sa nerátajú. Aj preto môžem hrať aj v štyridsiatke. Dokedy? To nik nevie, stačí vážnejšie zranenie a keďže je telo dosť opotrebované, hneď by to bol koniec. Pomôžem do chvíle, kým sa budem dobre cítiť a kým budem prospešný. Tie 3-4 tréningy do týždňa, to nie je veľká záťaž, oproti tým deviatim z minulosti. Verím, že moje telo ešte niečo vydrží.

Čo na vaše rozhodnutie povedali najbližší? Nechceli by si vás po rokoch nekonečného kolotoča tréningov a zápasov užiť viac?
Manželka mi pred troma mesiacmi povedala: ty doma dlho neobsedíš. Ja som si to nechcel pripustiť. Za Eger som hral naposledy pred troma mesiacmi a už to na palubovku zase ťahá. Neviem len tak sedieť na gauči a v papučiach čumieť na telku, toto nie som ja. Pravda je taká, že ak som doma, tak aspoň chodím po záhrade, pokosím, pristrihnem krík. No a aj synovia, 19-ročný Radoslav a 15-ročný Marco, boli spokojní, že ešte nekončím. Obaja hrajú hádzanú za prešovský Tatran v staršom a mladšom doraste. Sú radi, že ešte uvidia otca v akcii. 

A je tu šanca, že by si mohli s otcom zahrať aj na seniorskej úrovni…
To bol môj sen, stretnúť sa so synom na palubovke v majstrovskom zápase. Neveril som, že sa k tomu dostanem a už vôbec nie u toho mladšieho. Chcel by som Rada zobrať do Košíc aspoň na hosťovanie, aby s nami aj trochu trénoval. Máme teda taký plán, uvidíme, či ho pán Chmeliar z Tatrana na hosťovanie pustí. Ak áno, zahrali by sme si spolu a keby som pri hádzanej nadsluhoval dlhšie, mohol by som si zahrať aj s Marcom.

Fanúšik vás vždy vnímal ako ústrednú postavu. Budete ňou aj teraz, a to i napriek tomu, že už nehodláte trénovať toľko, ako v minulosti?
Kto ma pozná, vie, že aj keby som bol na ihrisku len desať minút, tak sa tam rozdám a roztrhám. Ak by som to mal len doklepávať, tak ani do Košíc nejdem. Ak sa do niečoho pustím, tak len na sto percent. Iste, už asi 60 minút nevydržím, ale 45 minút ešte dám. A nikdy nepôjdem na palubovku s tým, že ako pupkáč sa tam idem len vyprdieť. Nikdy! To radšej odovzdám registračku, poďakujem sa, budem zápasy sledovať ako divák a budem sa snažiť byť nápomocný inak ako hráč.

Vrany v uplynulej sezóne v baráži neuspeli a postup do najvyššej súťaže si nevybojovali. Takýto scenár už na budúci rok nehrozí?
Ak prídu do mužstva všetci tí, s ktorými rokujeme, tak je tu jednoznačná priorita postup. To už potom nemôže byť v rovine, že možno, snáď, uvidíme. Viem, v športe sa stáva všetko, ale my sme tu na to, aby sme pre Košice vybojovali extraligu. Musíme byť na tom tak, že okrem Prešova dokážeme doma zdolať hocikoho.

Iste si rád spomínate na slávnu éru VSŽ. Košický klub ste ako mladík opustili v roku 2001 a mužská hádzaná v meste po čase upadala, až skolabovala celkom…
Bolo mi ľúto, ako po rokoch hádzaná v Košiciach padala. Bol som smutný, veď desaťročia platilo, že v našom meste je v hľadisku plno a skvelá atmosféra. Ja som žlto-čiernu éru prežíval ako mlaďas, bol som pri dvoch tituloch, hoci na ich zisku mal vtedy len maličký podiel. Ale bola radosť byť v mužstve a hrať v silnej a vyrovnanej lige. Verím, že zase prídu časy, keď budú brať Košice všade veľmi vážne. Práve preto som sa do toho dal. Košice boli baštou hádzanej od nepamäti a časom, keď sa tu vytvoria profesionálne podmienky, sa musia vrátiť na výslnie. Viem, sú na to potrebné financie, ale dúfam, že v meste je dosť ľudí, čo radi pomôžu. 

V reprezentácii ste odohrali takmer dvesto zápasov. Ako hráč ste sa s národným tímom lúčili v januári. Dnes ste asistentom dánskeho trénera Jensena. Aké sú vaše povinnosti pri mužskom A-tíme? Začína vám voňať trénerský chlebík?
Tréner Jensen je skvelý človek, takže úplne všetko preberáme spoločne. Ani o jedinej veci nerozhodne bez konzultácie so mnou. Sme spolu v úzkom kontakte, aby to fungovalo. Iste, on je hlavný tréner, ale viem, že u neho môžem vždy povedať svoj názor. Som vďačný, že mám takúto pozíciu, že tam nie som len ako figúrka. S naším zväzom mám dvojročný kontrakt, tak uvidíme, či ma tá práca pohltí. Zatiaľ som len na začiatku, takže neviem, ako to bude s mojou trénerskou dráhou. 

Čítajte aj:

• Úspešný hádzanár Radoslav Antl sa vracia do Košíc!
• Patrik Hruščák: Máme tu Alpy, vodu, čo nám viac treba?