Tvrdí, že otec ho vďaka športu zachránil od rôznych vylomenín. Vďaka hádzanej videl takmer celý svet. Mimoriadne rád chodí do škandinávskych krajín, naopak, protiví sa mu hraná úprimnosť Američanov. Má slabosť na novinky zo sveta modernej technológie. Považuje sa za manuál­ne zručného človeka, ktorý nemá problém so žiadnou chlapskou robotou. Nie je hrdý na svoju prchkosť. Košičan Martin Lipták, 52-ročný tréner reprezentácie hádzanárov Slovenska.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
Nebol som veľmi dobré dieťa, otec sa ma preto snažil športom zachrániť od rôznych vylomenín. Vtedy sa ešte robili výbery detí do športových klubov, nie nábory ako dnes. Legendárny Anton Frolo si ma ako tréner nevybral do žiackeho tímu hádzanárov VSŽ Košice, no dostal som sa tam po otcovej intervencii a napokon som pri hádzanej zostal celý život. Keďže ma okrem toho veľmi bavilo aj kreslenie, vybral som si stavebnú priemyslovku a potom aj rovnakú vysokú školu. Vzdelával som sa v odbore konštrukcie pozemných stavieb. Veľmi ma bavilo projektovanie stavieb, inžinierska činnosť, vybavovanie stavebných povolení. Mali sme malú projekčnú firmu. Pár ľuďom sme postavili domy a napríklad Alexandrovi Rezešovi sme naprojektovali bazén v jeho dome v Košiciach.

Kto bol vaším športovým vzorom? 
Každý sa bude čudovať – keďže dnes sa s týmto pánom obaja vôbec nemusíme a nemáme nijaký ľudský vzťah – ale bol to Rastislav Trtík. Ja som bol v Košiciach mladší dorastenec, on starší, dennodenne sme spolu trénovali, on ma veľmi veľa naučil. Videl som sa v ňom, snažil som sa ho kopírovať. Z plejády svetových športových hviezd by som mohol vymenovať mnohé legendy, ktoré som obdivoval, spomeniem dvoch,  švajčiarskeho tenistu Rogera Federera a nemeckého pretekára F1 Michaela Schumachera pre jeho športové zanietenie.

Na čo najviac utrácate?
Na moderné technológie. Mám rád počítače, mobil, televízor, dataprojektor. Po celý život mám slabosť na autá, mením ich každé tri roky, nejazdím však na žiadnom Ferrari či Lamborghini. Vyberám si praktické vozidlá, nedávno som Škodu Octavia vymenil za Volkswagen Tiguan. No a najviac darov si zaslúži moja rodina, a to nielen v čase sviatkov či Vianoc, ale pravidelne počas celého roka. 

Pamätáte si na vašu prvú lásku? 
Boli dve, Slávka Šivecová a Gabika Storinská. Obe sa mi páčili tak veľmi, až som si medzi nimi nevedel vybrať a nedal som sa dokopy ani s jednou z nich. Všetci sme vtedy boli deviataci na základnej škole. Najkrajšie lásky v živote sú však tie posledné, ako tá s mojou súčasnou ženou Katkou, ktorá je skvelá.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť? 
Vďaka hádzanej som videl celý svet s výnimkou Austrálie. Mimoriadne rád som chodil a stále sa rád vraciam do škandinávskych krajín, ktoré ma zaujali svojím pokojom. Naopak, nikdy si ma nezískali Spojené štáty americké. Tá hraná úprimnosť drvivej väčšiny obyvateľov tejto krajiny sa mi protiví. Rovnako aj to, že Američania sa celosvetovo všade snažia všetko riešiť, pritom si neupracú bordel, ktorý majú vo svojej krajine.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali? 
Moji starší spoluhráči v tíme VSŽ Košice Dušan Pituch a Jaro Bello mi dali ako sedemnásťročnému prezývku Gombík, lebo som bol malý a tučný. Keď som trénoval v Prešove a pre problémy s chrbticou som veľmi často chodil do fitka, tak ma zverenec Rado Pekár označil za Malú skriňu. Už roky je však všeobecne zaužívané moje oslovenie Lipťo, na ktoré vždy reagujem.

Ako si najlepšie oddýchnete? 
Viem si vychutnať tichú samotu v spoločnosti manželky, baví ma aktualizovanie mojej vlastnej webovej stránky, no a zbožňujem more a slnko.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Neuveriteľne ma vytáčajú výplody ľudí, ktorí sa motajú okolo hádzanej, ale nielen okolo nej. Sadnú si na pivo, tvária sa, že všetko vedia a všetkému rozumejú, no klamú a vymýšľajú teó­rie, ktoré nemajú nič spoločné s pravdou a realitou. A zlý som aj vtedy, keď sa niekto snaží byť nepríjemný k mojej rodine.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
Považujem sa za manuálne zručného človeka, takže doma nemám problém so žiadnou chlapskou robotou. Neschopný som v dodržiavaní životosprávy, nestarám sa o seba. Pred siedmimi rokmi som denne vyfajčil aj štyridsať cigariet a ani keď som mal cholesterol dvanásť, hoci norma je okolo päť, tak som si nevedel odoprieť napríklad syrový korbáčik. 

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete? 
Nemenil by som nič. Nikde nie je napísané, že keby som bol iný, robil by som veci lepšie. Som priamy a úprimný človek. Nie som však hrdý na svoju prchkosť, keď niekedy zbytočne vyletím a neskôr ma to mrzí. Je mi ľúto, že som pár ľuďom takto ublížil.

Kto je váš najobľúbenejší umelec? 
Mám rád a obdivujem kultúru. S manželkou chodíme pravidelne do divadla v Bratislave, Košiciach, ale aj do Prahy či Viedne. Mám problém vymenovať len zopár z plejády veľkých osobností, ktoré som vždy obdivoval. Spomeniem slovenské hviezdy Emíliu Vášáryovú, Ladislava Chudíka, Karola Machatu, Milana Lasicu, Júliusa Satinského, Stanislava Ščepku. Mám rád spisovateľa Charlesa Bukowskeho pre jeho brutálny humor zo života alebo hercov Anthonyho Hopkinsa či Sophiu Lorenovú.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
Ako hráč som zažil nádherné časy košickej hádzanej, korunované cennými triumfami vo federálnej lige a v Československom pohári. V reprezentácii som prežil rovnako krásne roky, siedme miesto na majstrovstvách sveta bolo veľkým úspechom. Ako tréner som priviedol svoje tímy k zisku siedmich titulov majstra Slovenska, Rakúska a Česka. Bolo fajn, že som mal odvahu ísť do Rakúska rozšíriť si trénerské obzory. V rokoch 2008 až 2012 som bol trénerom českej hádzanárskej reprezentácie, ôsme miesto na majstrovstvách Európy bol super výsledok. Rovnako som si vážil postup s Hlohovcom do skupinovej fázy Pohára EHF. Mrzí ma viacero zranení, ktoré som ako hráč utrpel, prišiel som takto o účasť na olympijských hrách. Smutné boli aj moje trénerské konce v Košiciach, Sečovciach a Frýdku-Místku, ktoré súviseli so zlou finančnou situáciou týchto klubov. Ťažko sa mi vtedy pracovalo v bezduchom kolektíve, keď sa hráči báli o svoj existenciu a budúcnosť.

Martin Lipták

tréner reprezentácie hádzanárov Slovenska

• Narodil sa 23. marca 1964 v Košiciach. Je ženatý, manželka Katarína, syn Martin.
• Na Stavebnej fakulte vtedajšej Vysokej školy technickej v Košiciach vyštudoval odbor konštrukcie pozemných stavieb a ako diplomovaný tréner uzavrel štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave.
• S tímom hádzanárov VSŽ Košice sa v sezóne 1988/89 radoval z víťazstva v Československom pohári, v ročníku 1989/1990 aj z triumfu vo vtedajšej federálnej lige. 
• Bol dlhoročným seniorským reprezentantom Československa, za ktoré odohral celkovo 133 zápasov. Bol členom tímu, ktorý na domácom svetovom šampionáte v roku 1990 skončil na skvelej 7. priečke. V roku 1991 obsadil 2. miesto v ankete Hádzanár roka v ČSFR. 
• Smoliarsky prišiel o účasť na troch olympiádach – v roku 1984 pre bojkot krajín socialistického bloku, v rokoch 1988 a 1992 pre zranenie. 
• Trénoval VSŽ Košice, Wunsiedel (Nemecko), Sečovce, Prešov, Nové Zámky, Frýdek-Místek (Česko), Považskú Bystricu, Bregenz (Rakúsko) a v súčasnosti vedie Hlohovec. Získal sedem majstrovských titulov v troch rôznych krajinách. V Lige majstrov odkoučoval 35 zápasov, v Pohári PVP 10 a v Pohári EHF 38.
• V rokoch 2008 až 2012 sedel 52-krát na lavičke reprezentácie Česka, s ktorou dvakrát postúpil na majstrovstvá Európy (8. a 13. miesto). Od roku 2015 je trénerom reprezentácie Slovenska.

Foto: Veronika Janušková, archív ml