Ultramaratónec Slavomír Lindvai: Bez fľaše s vodou už ani krok

V nohách má tisíce a tisíce nabehaných kilometrov, či len tak tréningovo, alebo na tých najuctievanejších vrcholoch ultramaratónskeho sveta. Keby bežal okolo zemegule, po rovníku, určite by bol už niekde v polovici druhého „kolečka“. A stále toho nemá dosť. A to mu už pomaly ťahá na päťdesiatku…

Štyridsaťsedemročný rodák z Malej Idy Slavomír Lindvai prepadol behaniu v roku 1996, a vôbec pri tom netrochárčil, z voleja sa dal na dlhé štreky. Najskôr to bol klasický maratón (42 kilometrov a niečo), košický, potom päťdesiatka, ktorú hravo zdvojnásobil, a prijal aj ďalšiu výzvu, beh na 24 hodín. Od roku 2003 jeho meno pravidelne figuruje na nominačnej listine Slovenskej asociácie ultramaratóncov na všetky najvýznamnejšie reprezentačné akcie roka. A stále patrí medzi slovenskú ultrabežeckú špičku.

Meno Slavomír Lindvai je rešpektované aj na medzinárodnej scéne, kde mu cestu vydláždilo 10. miesto na legendami opradenom Spartathlone (246 km) v antickom Grécku, v roku 2009, ale aj výborné osobáky v 24-hodinovke (241,367 km na majstrovstvách sveta vo francúzskom Brive-la-Gaillarde v roku 2010) či v pretekoch na 100 km (7:04:32h na svetovom šampionáte v holandskom Winschotene v roku 2004). Aj keď rôčky pribúdajú a latku s najlepšími osobnými výkonmi už sotva posunie vyššie, stále sa nebráni konfrontácii s absolútnou svetovou ultrabežeckou špičkou. 

Kameň mu rozbili 

V tejto sezóne mal červenou čiarou podčiarknutý mesiac máj a termín majstrovstiev Európy v behu na 24 hodín v rumunskej Timisoare. Ale akože sa to vraví? Človek mieni, pánboh mení? Z nominácie slovenskej reprezentácie ho vyškrtli zdravotné problémy. A Slavomír Lindvai priznáva, že si za to v podstate môže sám. 

„Na začiatku marca som z ničoho nič pocítil obrovskú bolesť v oblasti krížov. Sprvoti som si myslel, že to ony ma rozboleli, ale keďže tá bolesť sa radikálne stupňovala a bola už neznesiteľná, bol som nútený ísť na pohotovosť, kde mi diagnostikovali obličkový kameň veľký asi sedem milimetrov. Po potrebných vyšetreniach som v čo najkratšom čase absolvoval niekoľkominútový zákrok, že mi ten kameň rozbili.“ Ale náročná príprava na vrchol roka vyšla navnivoč.

„Musel som nútene pauzovať tri týždne. Môj urológ mi povedal, že je to následok môjho koníčka, ultramaratónskych behov, nedostatočné dopĺňanie tekutín, jednoducho, dehydratácia. Keď si pomyslím, koľko rokov som to zanedbával, môžem byť vlastne rád, že sa to skončilo takto. Koľkokrát na pretekoch v zahraničí som napríklad nepil vodu aj dve až tri hodiny… Zákonite tak hustne moč a škodliviny sa usadzujú na obličke. Po tejto nemilej skúsenosti ma bez fľaše s vodou neuvidíte ani na tréningu…“

Po stopách Štefánika

Slavomír Lindvai, ktorý doma háji farby PHaB Titus Košice, musel síce cestu do Rumunska oželieť, ale v dokumente, ktorý mu poslal šéf Slovenskej asociácie ultramaratóncov Marián Michalik, bola ešte jedna lákavá ponuka – novembrové medzinárodné majstrovstvá Brazílie v behu na 24 hodín v Passa Quatro. 

„Na tieto preteky sa pripravujem už od 1. júna, chcem absolvovať čo najviac objemových dávok, zhruba tisíc kilometrov a viac mesačne, aby som bol dobre pripravený. A otestujem sa na košickom maratóne, kde to bude môj 21. štart.“ Na juhoamerickom kontinente si zabehá druhýkrát.

„Štartoval som už v Chile pred dvoma rokmi a mám na to iba dobré spomienky, ale neviem, čo mám od Brazílie očakávať, neviem, do čoho tam idem. Na tých pretekoch sa zúčastní iba päťdesiat bežcov a bude sa pretekať na 400-metrovom okruhu. To mesto leží asi tristo kilometrov od Ria a zaujímavé je, že v roku 1912 tam Milan Rastislav Štefánik pozoroval zatmenie slnka…“ Pre Slavomíra Lindvaia to bude štrnásta 24-hodinovka v kariére.

„Povedal som si, že to potiahnem do päťdesiatky, aby som mal zo Slovákov najviac odbehnutých 24-hodinoviek. Milan Furín ich má najviac, šestnásť, Ľubo Hrmo a ja sme za ním, s trinástimi…“ 

(MAT)