Vladimír Ščerbanovský – chlap so zlatými rukami
Má za sebou krátku kariéru strelca, neskôr bol aj trénerom či mentálnym koučom v tomto odvetví, no drvivá väčšina športovcov ho vníma ako špičkového športového fyzioterapeuta. Túto časť svojho profesijného života spojil najmä so strelcami a basketbalistami. Päťdesiatštyriročný Košičan Vladimír Ščerbanovský.
K streľbe sa dostal ako 15-ročný, venoval sa puškovým disciplínam. Dostal sa aj do juniorskej reprezentácie Československa. Keď mal dvadsať rokov, začal v košickom klube pomáhať mladším strelcom a natoľko prepadol trénerskej činnosti, že už v mladom veku ukončil pretekársku kariéru. „Po založení športového gymnázia v Košiciach som sa tam stal v roku 1982 trénerom streľby.“
Jedinečný prístup Jozefa Gönciho k tréningu
Keď po rozdelení federácie prišiel o zamestnanie zväzového trénera streľby, založil v Košiciach súkromné centrum fyzioterapie, ktorá bola popri streľbe roky jeho veľkou záľubou. Na vysokej škole vyštudoval trénerstvo, doma aj v zahraničí absolvoval rôzne špeciálne kurzy na masírovanie, cvičenie a manuálnu terapiu.
Ako tréner a fyzioterapeut prežil mnoho krásnych chvíľ s elitnými slovenskými strelcami. Bol pri juniorskej reprezentácii v poslednej fáze existencie československej federácie. Vyzdvihol napríklad spoluprácu s puškárom Jozefom Göncim, tiež košickým rodákom, ktorý neskôr už pod vedením iných trénerov získal v rokoch 1996 a 2004 dva olympijské bronzy. „Nestretol som sa so žiadnym športovcom s takým prístupom k tréningu ako mal on. Keď sme sa o siedmej ráno vrátili z pretekov z Plzne vlakom, ja som mu zobral pušku domov a Jožo utekal na ôsmu do školy. Inú možnosť ani nemal, disciplína bola jedným zo základov našej spolupráce.“
Silné ľudské puto s Dankou Bartekovou
V rôznych pozíciách – ako strelecký tréner, konzultant, fyzioterapeut, mentálny kouč či kondičný poradca – spolupracoval s mnohými elitnými slovenskými strelkyňami, bol súčasťou ich realizačného tímu pri olympijskej príprave. Spomeňme Zuzanu Rehák-Štefečekovú, Danielu Peškovú, Andreu Stranovskú, a najmä bronzovú medailistku z olympijských hier v roku 2012 Danku Bartekovú, s ktorou ho spája najsilnejšie ľudské puto. „Danka je unikátny človek. Je skvelá a úspešná športovkyňa, má neskutočne dobré povahové vlastnosti. Sadli sme si ľudsky. Pri Danke som si vyskúšal tímovú prácu, tento trend fičí vo svete, keď v tíme špičkového športovca má každý člen svoje úlohy. Keď som s ňou začal spolupracovať, tak jej vtedajší tréner Juraj Sedlák bol ochotný prijať aj iné názory, ako zlepšiť jej výkonnosť. Aj samotná Danka bola ochotná dať si hovoriť do určitých streleckých prvkov, ktoré som jej korigoval, hoci som v žiadnom prípade nebol jej tréner. Spolupracoval som s ňou ako jej fyzioterapeut a zároveň som bol človek, ktorý s ňou pracoval aj mentálne, mohla mi povedať všetko, čo chcela,“ priblížil Vladimír Ščerbanovský kooperáciu s Dankou Bartekovou, ktorá je od roku 2013 aj členkou Medzinárodného olympijského výboru.
Mimoriadne silná basketbalová stopa
Basketbal je po streľbe druhý šport, ktorý mu prirástol k srdcu. „Stretol som neskutočne veľa dobrých športovcov-basketbalistov. Andrea Kuklová, Renáta Hiráková, Zuzana Žirková, Slávka Bučáková či Ivana Jalčová sú športovkyne, s ktorými sme mali výnimočnú spoluprácu. Vlado Karnay bol prvým trénerom v kolektívnom športe, ktorý prijal moje postavenie v družstve. Boli sme spolu v realizačnom tíme košických basketbalistiek pri ich začiatkoch pod euroligovými košmi. V súčasnosti výborne spolupracujem s mužským basketbalovým klubom v Košiciach.“
Vyzdvihol spoluprácu s profesorom Bohušom
Na jeho stole sa pravidelne ocitnú mnohí hokejisti, futbalisti, hádzanári, tenisti, vzpierači a vďaka trénerke Hane Töczikovej aj košickí krasokorčuliari. Úzko spolupracuje s hádzanárskym klubom Iuventa Michalovce. Samozrejme, medzi jeho klientov patrí aj mnoho ľudí-nešportovcov, ktorým pomáha pri ich menších či závažnejších zdravotných problémoch. Vyzdvihne aj kooperáciu s medicínskym tímom Šport-artro centra v Nemocnici Košice-Šaca. „Máme fantastický vzťah, skutočne sa viem oprieť o tamojších odborníkov.“ Spomedzi všetkých lekárov, s ktorými mal za tie roky možnosť spolupracovať, vyzdvihol profesora Branisla Bohuša. „Práve on ma nasmeroval k športovej fyzioterapii. Vďačím mu za veľa, mnohé som sa pri ňom naučil. Škoda, že už nie je medzi nami.“
Znižovať mieru rizika zranenia
Ako sa o seba starajú súčasní športovci? „V dnešnej dobe majú viac informácií a možností, ako sa o seba starať. Naši slovenskí športovci to nevyužívajú stopercentne. Nie sú uvedomelejší, až na niektoré výnimky. Podporný systém regenerácie a fyzioterapie je veľmi dôležitou súčasťou vrcholového športu. Stačí si všimnúť, ako fungujú špičkové tímy v kolektívnych športoch alebo ako vyzerá zázemie najúspešnejších jednotlivcov v individuálnych športoch. Mnohí naši športovci sa ozvú, až keď im tečie do topánok. Význam športovej fyzioterapie nie je len v tom, aby dala športovca dokopy po zranení, ale predovšetkým mu má pomôcť, aby miera rizika jeho zranenia bola čo najnižšia, aby sa vyhol určitým zraneniam. S mnohými športovcami spolupracujem už dlhodobo a systematicky viac rokov. Nie preto, že im niečo je, ale preto, aby sme predišli problémom.“
Za ďalší problém slovenského športu označil Vladimír Ščerbanovský nedostatok cieľavedomosti. „Neraz máme na športovcov nízke nároky. Športovec má mať predovšetkým príkladnú disciplínu, práve k nej ho má šport vychovávať. Hnevá ma aj to, keď vidím, že športovec príde desať minút pred tréningom. Mal by tam byť aspoň štyridsať minút vopred a poriadne sa rozcvičiť a pripraviť na tréningovú záťaž. Každý športovec by si mal robiť záznam svojho športového tréningu a regenerácie.“
Zbožňuje muškárenie aj pánske jazdy do prírody
Miluje hory a turistiku, preto má chalupu na Liptove. S manželkou chodia pravidelne na párdňové výlety, aj do sveta. Aspoň raz ročne sa snaží zorganizovať pánsku jazdu do tvrdých prírodných podmienok so spaním v prírode či splavovaním riek. Uchvátil ho, napríklad, Island. „A zbožňujem muškárenie. Tento spôsob rybárčenia spočíva v napodobení mušiek, ktorými sa živia ryby. Považujem priam za spôsob relaxu v meditačnej rovine, keď stojím vo vode a chodím v nej. Rybárčil som aj na Floride a s kamarátom sme fotili aligátory. Bolo to omnoho lepšie ako ležať na pláži a vypekať sa, to by som nikdy nedokázal,“ vraví Vladimír Ščerbanovský o tom, ako najradšej relaxuje. A ešte v niečom je – vzhľadom na súčasnú dobu – špecifický. „Pamätám si život bez mobilného telefónu, takže na víkend ho vypínam. V lete počas mesačnej dovolenky som schopný vypnúť mobil bez toho, aby som mal z toho nejaký mindrák. Keď ma rodina potrebuje, vie, že má volať manželke, nie mne,“ pousmeje sa.
Foto: archív vš, bl
