Kráľ krstačky dvíha nahor zápasenie v našom meste

V októbri uplynul rok, čo spolupráca Zápasníckeho klubu 1904 Košice s Jozefom Lohyňom nabrala nové dimenzie. Najlepší slovenský zápasník histórie sa stal športovým riaditeľom klubu. A keďže má pod palcom metodiku tréningového procesu všetkých vekových kategórií, zároveň je aj šéftrénerom klubu.

„Jozefa Lohyňu vôbec nebolo ťažké presvedčiť, aby prijal našu ponuku. Poznáme sa už niekoľko rokov, často sme sa bavili o smerovaní zápasenia na Slovensku. Napokon z toho vzišla táto spolupráca,“ vrátil sa do októbra 2014 prezident košického klubu Ján Tokár mladší.

Šikovní chlapci

Majster sveta z Tokia 1990 a bronzový olympionik zo Soulu 1988 týždeň čo týždeň meria cestu na východ Slovenska. Cez víkend je doma v Bratislave a potom na striedačku raz vlakom, inokedy autom, zamieri do nášho mesta. Keď sú turnaje, zostáva v Košiciach i cez víkend.

„Nemám s tým žiaden problém. Som tam, kde je o mňa záujem. V Košiciach som našiel dobré zápasnícke prostredie a za ten rok sme s niektorými vecami pohli. Pomaličky budujeme klub na solídnych základoch. Sú tu šikovní chlapci, no dosiahnutie kvalitných výsledkov je beh na dlhé trate,“ zdôrazňuje Jozef Lohyňa.

Posun vo vzťahoch

Spolu s bratom Ľubomírom skončili po olympiáde v Sydney 2000 pri slovenskej reprezentácii a odvtedy sú naštrbené ich vzťahy so Slovenským zápasníckym zväzom. Hoci určitý posun nastal. „V súčasnosti som reprezentačným trénerom tímu do 23 rokov. V roku 2013 som dostal aj ponuku viesť seniorov. Za 350 eur mesačne…” prehodí legendárny zápasník s kyslastým výrazom v tvári.

Už onedlho, na konci marca, sa v bulharskom Ruse uskutočnia majstrovstvá Európy do 23 rokov, na ktorých by sa mohli predstaviť aj košickí zápasníci. Šancu majú Michael Bodnár, Jakub Sciranka a iba 19-ročný Gabriel Tysz, ktorý podľa Lohyňu najviac výkonnostne povyrástol, veď vyhral seniorské majstrovstvá Slovenska vo voľnom i grécko-rímskom štýle vo váhovej kategórii do 98 kg.

Priepasť

Jozef Lohyňa štartoval na troch olympiádach, o štvrtú v Los Angeles ho obral bojkot socialistických krajín. Dosiahol na nich tretie, piate a štvrté miesto. Piatu priečku z Barcelony 1992 vtedy podrobili kritike a brali ju ako neúspech po sérii medailových úspechov (1988 – bronz na OH, 1989 – striebro na ME, 1990 – zlato na MS, 1991 – striebro na MS). V súčasnosti to vyzerá tak, že o pol roka sa na olympijských hrách v Riu de Janeiro nepredstaví žiaden zápasník zo Slovenska.

„Veľmi by som si želal, aby tam niekto štartoval, ale nevidím žiadneho reálneho kandidáta. Konkurencia je obrovská a priepasť medzi vyspelým svetom a nami je ešte väčšia. Momentálne je veľmi ťažké už len kvalifikovať sa na olympiádu,” konštatuje Jozef Lohyňa, ktorého práve v Košiciach v roku 2004 slávnostne vyhlásili za Zápasníka storočia na Slovensku.

Jozef Lohyňa (v dolnom rade vľavo) s košickými zverencami na minuloročnom sústredení v chorvátskom Poreči.

Bez nasledovníkov

Vlani v septembri uplynulo 25 rokov, odkedy sa stal majstrom sveta. „Žiadne veľké oslavy neboli. Zašli sme na obed, kde sme si tento úspech pripomenuli,” usmial sa Jožko.

Ani jedno z troch detí sa nevydalo v jeho šľapajách, hoci chlapci dostali zápasnícky základ. Najstarší 25-ročný Peter si už štvrtý rok buduje svoj život v Oslo, o päť rokov mladší David hrá hokej vo švédskom Nynäshamns IF a 18-ročná Kristínka študuje na španielskom gymnáziu v Bratislave.

Zverencov vie poriadne zničiť

Košickí chlapci si Lohyňovo pôsobenie v klube nevedia vynachváliť. „Má skvelú techniku a práve pri nej nám vyčíta chyby a nedostatky. Je to pre nás vysoká škola zápasenia. Svoj povestný chmat – krstačku – má stále v rukách. A nielen ju, ale aj veľa iných vecí. Stále má veľmi silný a bolestivý úchop pri krstačke či koršunovi. Na tréningu ma vie poriadne zničiť,” priznal sa Michael Bodnár, piaty z ME kadetov a ôsmy z MS juniorov v kategórii do 84 kg.

„Tréner, medaila mi spadla do záchodu.“

Ešte pred Vianocami vyšla v edícii Športové legendy biografia Jozefa Lohyňu pod názvom „Kráľ krstačky“. Jej autorom je košický športový novinár Tomáš Petro.

Názov knihy súvisí s legendárnym Lohyňovým chmatom – krstačkou – pri ktorom súperovi prekrížil nohy a obracal si ho ako na ražni. Že je chlap so širokými ramenami a ešte širším srdcom výborným rozprávačom, presvedčí vás aj tento vtipný úryvok.

Tréner Miki Timko bol prešťastný z nášho úspechu. Medaily ukazoval celému lietadlu. V Jumbe bolo skoro 500 ľudí a všetci si ich obzerali. Po asi štyroch hodinách, keď sme už všetci boli unavení z cesty, dal som si medailu do náprsného vrecka v košeli a trochu som si pospal. Potom som išiel na toaletu a už ani neviem ako a prečo mi to napadlo, ale dostal som taký impulz...

Prišiel som za Mikim Timkom a s presmutným hlasom a výrazom v tvári som mu povedal: „Tréner, medaila mi spadla do záchodu.“ Pozeral sa na mňa s vypleštenými očami, fúzy sa mu zježili, úsmev a dobrá nálada boli razom preč. „Veď nám nikto neuverí, že sme dosiahli nejaký úspech! Nemáme žiadny diplom, žiaden papier, plaketu, nič!“

Upadanie na duchu trvalo len krátko, okamžite ho nahradil plán záchrannej akcie na získanie medaily. „Ako ju odtiaľ dostaneme?“ - premýšľal tréner nahlas. Už v myšlienkach pristával v Prahe a na scénu prichádzal „hovnocuc”. Miki skutočne uvažoval, ako by počas vyprázdňovania záchodov na letiskovej dráhe mohol dotyčný personál zachytiť drahocenný kov. „Akým spôsobom by sa dala medaila z tej nádoby vybrať?“ – premýšľal ďalej. Keby mohol, tak by sa možno najradšej sám osobne postavil pred toaletu, aby už nik nešiel „nakladať“ na moje striebro...

Desať minút som ho v tom nechal, poriadne som ho ponaťahoval a potom som mu ukázal medailu. Ďalej som sa už nedokázal pretvarovať. Mal som také silné kŕče, ako som musel skrývať smiech, že som to už nemohol tajiť. Kútiky úst sa mi krivili ako kaprovi.

Foto: archív J.L.