Pozoruhodné zážitky slovenských hokejových veteránov

Roky rozdávali radosť slovenským hokejovým fanúšikom. Minulý týždeň si podmanili Bielorusko. Partia veteránov Slovenska získala prvýkrát medailu na Vianočnom pohári v Minsku. Na 12. ročníku neoficiálnych majstrovstviev sveta starých pánov v hokeji mala bronzový lesk. Denník košice:dnes bol pri tom.

Generálny manažér Štefan Pjontek zložil hviezdny tím na čele s držiteľom všetkých štyroch slovenských medailí v samostatnej ére Miroslavom Šatanom. Ten sa vrátil do Arény Čižovka, kde v máji 2014 ukončil svoju skvelú kariéru.

V mužstve veteránov si zahrali aj majstri sveta  Martin Štrbák a Marek Uram. V dvojmiliónovom Minsku bol o turnaj obrovský divácky záujem. Zápasom Slovákov v základnej skupine sa prizeralo približne 4000 divákov, súboje o medaily sledovala zaplnená hala s kapacitou 9600 miest.

Pätorka bývalých Košičanov

V tíme Slovenska bolo aj päť hráčov s košickou minulosťou. Brankár Martin Klempa v súčasnosti trénersky pôsobí v Poľsku. Ďalší muž s maskou a chráničmi Miroslav Lipovský sa venuje mládeži v Skalici. Obranca Ivan Droppa je predsedom predstavenstva v hokejovom klube v Liptovskom Mikuláši. Martin Štrbák ešte v úvode tejto sezóny pôsobil v HC Košice. Slavomír Vorobel, ako jediný z tejto partie odchovanec košického hokeja, pracuje na právnom oddelení Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

„Na Vianočný turnaj do Minska chodievam pravidelne, je to vynikajúca akcia. Vlani som bol v tíme jediným brankárom, za štyri dni som musel odchytať všetky štyri zápasy a bol to veru riadny masaker. Tohto roku som si to všetko naozaj užil, lebo som odchytal rovnako ako Miro Lipovský po dva zápasy,“ prehodil spokojne Martin Klempa.

Buďme veselí…

Trénerom tímu bol legendárny Július Šupler. Po každom zápase vytiahol bojový pokrik, pri ktorom striedavo skandoval on i celé mužstvo. Bola to obľúbená forma radovačky v každom klube. Používa ju už vyše tridsať rokov.

Cesty autobusom pre zmenu spríjemňovala pieseň s refrénom „Buďme veselí, stále a vždycky“, ktorej jadro tvorili vtipné minibásničky o hráčoch tímu. Všetko to riadil zabávač Martin Opatovský, dlhoročný hráč Trenčína. Kreatívne rýmy vyvolávali salvy smiechu. Mnohé boli príliš šťavnaté, publikovateľných je len zopár: „Ivko Droppa šedivý, strelu má jak Mogiľný, o hokeji vie on veľa, teraz robí riaditeľa“, „Sekeráš hral v Dallase, s džejárom pri klobáse“ alebo tá o Šatanovi – „Šarky veľký borec bol, zo všetkého on dal gól a namiesto dopingu, venoval sa strečingu“.

Vorobel ako Lukašenkov kamarát

Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko má 61 rokov a krajine vládne od roku 1994. Väčšina svetových politikov ho považuje za posledného európskeho diktátora. Hokej miluje. Preto mal aj turnaj veteránov skvelú starostlivosť pre všetkých osem tímov. Podpora športu všeobecne je v krajine enormná.

Bielorusi sú na domácom turnaji neporaziteľní. Keď treba, potlačia ich  k víťazstvu domáci rozhodcovia. V súboji proti Slovensku päť minút pred koncom vylúčili dvoch našich hráčov za vymyslené fauly, aby domáci strelili víťazný gól na 4:3. Možno aj preto poslal Lukašenko do slovenskej šatne po skončení turnaja 30 fliaš špeciálnej vodky značky „Prezident“ v darčekovom balení. Jedna fľaša stojí 70 eur.

Bielorusko – málo známa krajina bez termálnych kúpeľov a lyžiarskych kopcov

Zaujímavé postrehy o živote v Bielorusku má Marián Servátka, bývalý veľvyslanec Slovenska v tejto krajine, ktorý pôsobil v tejto funkcii štyri a pol roka.

„Keby som podnikal, otvoril by som pobočku cestovnej kancelárie v Bielorusku a ponúkal v nej zájazdy na Slovensko. Bielorusi nemajú termálne kúpele a lyžiarske kopce. Jedna bieloruská novinárka urobila dvadsať televíznych dokumentov o Slovensku. V krajine už vyšla dokonca aj kniha o našich termálnych kúpeľoch a aquaparkoch. Teraz sa dokončuje publikácia o slovenských horách.“

Pre našinca je Bielorusko málo známa krajina, rovnako ako aj my pre nich. „Sme si však blízki jazykovo a ruské vedecké práce dokonca hovoria aj o väčšej blízkosti genetických kódov medzi Bielorusmi a Slovákmi ako medzi Bielorusmi a Rusmi,“ vytiahol zaujímavosť Marián Servátka.

Výhľad zo strechy 23. poschodia

Bielorusko označil za modernú krajinu s veľmi ťažkou históriou.

„Všetky vojnové fronty už od čias napoleonských vojen tiahli cez Bielorusko. Hlavné mesto Minsk bolo opakovane zničené vojnami, bol tam aj koncentračný tábor. Centrum mesta je postavené nanovo, možno preto nemusí návštevníkov uchvátiť na prvý dojem.“

Okúzľujúca je Národná knižnica, ktorú sme navštívili. Nachádza sa v nej vyše deväť miliónov kníh v 50 jazykoch. Hostia majú k dispozícii 20 čitární. Ročne ich tam zavíta vyše 30-tisíc. Výstavba monumentálnej budovy trvala štyri roky, nazýva  sa aj „diamant poznania”. Ponúka aj okúzľujúci výhľad na mesto zo strechy 23. poschodia. Krásne je aj Národné múzeum histórie a kultúry Bieloruska alebo zrekonštruovaná historická budova opery a baletu.

Aspoň na chvíľu milionár

V Minsku sa aspoň na chvíľku stal zo mňa milionár. Za jedno euro dostanete 20-tisíc bieloruských rubľov. Hot dog a nealko v pollitrovej plastovej fľaši stáli 60-tisíc a 200-tisícová bankovka vystačila na štyri magnetky alebo na jedno pivné kolečko pre menšiu partiu. Od leta ale Bielorusi po denominácii škrtnú z každej bankovky štyri nuly, ktoré pribúdali pod vplyvom rastúcej inflácie. A budú mať aj mince. Časť z nich vyrazili v Kremnici.

Najnižšie platy v Bielorusku sú na úrovni 500 dolárov. Ceny v obchodoch sú porovnateľné s našimi. Výrazne nižšie majú ale napríklad náklady na nájomné a iné základné poplatky. Mesto vyzerá moderne, tomu zodpovedá aj vozový park obyvateľov. So životnou úrovňou v menších mestečkách či obciach to zasa až také ružové nie je.

Obchodné centrá pod zemou

V Minsku vám udrú do očí priam sterilná čistota a poriadok. Ulice, parky, cesty – o všetko je príkladne postarané. Na zemi neuvidíte ani len pohodené papieriky. Príklad si môžeme zobrať aj z toho, že kým u nás hrozným spôsobom budujeme obchodné centrá na námestiach, v Minsku ich skrývajú šikovne pod zem. Retro nádych majú stanice metra.

Ľudia pôsobia dobrosrdečným dojmom. K cudzincom sú až prehnane slušní a úctiví. Mesto je vďaka milicionárom bezpečné. Autobus slovenského tímu počkalo po vstupe do krajiny policajné auto, ktoré ho doviedlo do hotela a výpravu sprevádzalo na každom kroku. V krajine je veľmi nízka kriminalita a aj menej bezdomovcov ako u nás.