“Skala” si najlepšie oddýchne v posilňovni

Rostislav Čada – tréner hokejistov HC Košice

• Narodil sa 31. mája 1954 v Brne, kde aj s hokejom začínal.
• V roku 1971 sa stal juniorským majstrom sveta.
• V roku 1999 doviedol švajčiarsky klub Ambri-Piotta k víťazstvu v Kontinentálnom pohári – na štadióne na Kavečianskej v Košiciach.
• V Košiciach pri svojom prvom pôsobení v sezóne 2007/2008 získal s mužstvom striebro.
• V extraligových ročníkoch 2009/2010 a 2010/2011 doviedol oceliarov k majstrovskému titulu.
• V Kontinentálnej hokejovej lige koučoval ruský Avangard Omsk a potom aj Slovan Bratislava, s ktorým sa dostal do play-off.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?
Odmalička ma pohltil hokej. Živý ma, baví ma a ja si neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Mám na pedagogickej vysokej škole vyštudovaný odbor telesná výchova – zemepis. Tú školu som si robil kvôli hokeju a väčším znalostiam. Podľa vzdelania by som teda mal byť učiteľ, no ale ja neviem…

Kto bol vaším športovým vzorom?
Bolo ich veľmi veľa. Vyrastal som s generáciou, ktorá bola v Československu nabitá skvelými hráčmi aj trénermi. Mal som teda viacero hráčov a trénerov, ktorým som sa chcel podobať, ale nepoviem konkrétne meno. Inému nespomenutému by som krivdil.

Na čo najviac utrácate?
Asi ako mnohí ľudia na oblečenie a jedlo. Zamestnanie mi káže, aby som chodil slušne oblečený, reprezentoval mužstvo, klub a seba. Tak na to dbám. A čo sa týka jedál, doprajem si tie chutné. Hoci musím dbať na to, aby neboli nezdravé. Tie mi chutia najviac, tak s tým bojujem.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?
Kto by si nepamätal, prišlo to na strednej škole. Bola to moja spolužiačka. Ale trvalo to len počas školy.

Vaše najobľúbenejšie jedlo a nápoj?
U mňa víťazí vždy minerálka. A ak tá nie, tak si dám pivo, ale nealko. Alkoholické totiž nepijem. Musím povedať, že ma prekvapila ruská kuchyňa. Oproti starším časom sa zmenila veľmi a k lepšiemu. Tu na Slovensku si dám najradšej kapustnicu a halušky. Doma v Česku rezeň, alebo knedlo, vepřo, zelo.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechce li vrátiť?
Rád sa vraciam do Švajčiarska. Táto krajina mi sadla po pracovnej stránke, ale vyhovovala mi aj po ľudskej stránke. Vo Švajčiarku panuje vo všetkom poriadok, preto som tam ako tréner tak dlho vydržal. Neexistuje miesto, kam by som už nikdy nešiel.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?
Popravde, v poslednom čase sa mi do uší nedostala žiadna moja prezývka, hoci netvrdím, že ju nemám. Vo Švajčiarsku ma volali Roccia, to v preklade znamená skala. Neviem, či to vzniklo kvôli môjmu prístupu k hokeju, nikdy som po tom nepátral.

Ako si najlepšie oddýchnete?

Vypnem pri prechádzke a ešte lepšie pri športovej aktivite. Trebárs v posilňovni, alebo na stacionárnom bicykli. Keď sa trocha spotím, mám pocit, že som spravil niečo pre svoje zdravie.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?
Ak hráč nejde na doraz, nepracuje, nebojuje na sto percent, nemá dostatočnú odvahu. To ma fakt naštve a niekedy poriadne. Ťažko to chápem, musím mu odpustiť, ale poviem mu: ak nebudeš mať tieto vlastnosti, ja ti nemám ako pomôcť taktickými radami.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?
V čom vynikám, to by azda mal povedať niekto iný. No viem, že som neschopný v manuálnych či domácich prácach. Ak je potrebné doma niečo opraviť, volám odborníka. Poradím si s výmenou žiarovky, na drvivú väčšinu „kutilských“ prác si netrúfam. Nie som ani zdatný v používaní počítača, telefónu, zvládam len to, čo mi stačí k mojej práci.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?
Prílišná zodpovednosť sa dnes nenosí. Ja som človek veľmi zodpovedný, asi by som v tom mal poľaviť. Pomohlo by mi to v práci aj v osobnom živote, ale jednoducho sú veci, ktoré nezmeníte. O zlozvykoch by možno mohla hovoriť moja manželka.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?
Páčia sa mi všetci hrdinovia z akčných filmov, ktoré sa skončia dobre. Také si rád pozriem. Vždy som uznával speváka Karla Gotta. Je to úspešný človek, vážil som si ho za vystupovanie, že vždy ostal skromný. A teraz verím, že bude úspešný v boji so zákernou chorobou.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?
Ako hráč som si cenil, že v rokoch 1974–76 som sa prebojoval do základného kádra Dukly Jihlava. Bol som vtedy vo vynikajúcom kolektíve.

Vážim si ako tréner titul získaný v Košiciach v sérii proti Slovanu, ktorú sme vyhrali 4:2. Prišiel po ťažkej sezóne, ktorej záver sme zvládli majstrovsky. A cením si aj postup so Slovanom do play-off KHL, i toto by som označil slovom úspech.

Je tu moment, ku ktorému sa vraciam nerád. Stalo sa to tu na Slovensku, ale ešte to nie je zahojená záležitosť. Radšej však nebudem pokračovať a vracať sa k tomu. Pozerám sa na súčasnosť a budúcnosť, nie na to, čo mohlo byť inak.

Foto 1: TASR

Foto 2: Veronika Janušková