Takto trávia Vianoce košickí športoví legionári

Aj pre cudzincov, ktorí si na chlebík zarábajú v našom meste, majú tieto dni špecifickú atmosféru. Športovci – legionári, ktorí pôsobia v Košiciach, nám  priblížili svoje sviatky. Dnes sa dočítate o Vianociach poľského volejbalistu Mikolaja Sarneckeho a chorvátskeho basketbalistu Sašu Jankoviča.

Opora volejbalistov VK KDS Šport Košice Mikolaj Sarnecki strávi vianočné sviatky doma, v Poľsku. „Vianoce si užijeme u manželkinej mamky v Kedzierzyn-Kozle, to je centrálna časť Poľska. Tam za nami potom prídu i moji rodičia a spoločne sa medzi sviatkami presunieme do Košíc. Silvestrovať sa chystáme vo Vysokých Tatrách, ktoré moja mama miluje, zvlášť v zime, keď sú biele. Rodičia žijú na severe Poľska pri Baltiku v Pucku. Je to z Košíc takmer tisíc kilometrov. Do mesta, kde teraz hrám, prídu po prvý raz,“ prezradil nám plány na nasledujúce dni.

Obľúbené pampúchy od mamky

Mikolaj vraví, že v jeho rodine sa snažia zachovávať staré poľské zvyky. „Štedrá večera pozostáva z dvanástich jedál. To skrátka musí byť. Samozrejme, nemôže chýbať majonézový šalát a kapor, čo poznáte aj na Slovensku. No my mávame na stole i cestoviny na sladko – s makom, medom, hrozienkami, orechmi,“ hovorí Mikolaj, ktorý neraz pomáhal zdobiť stromček.

Aj v Poľsku pod neho ukladajú darčeky. „Veľmi rád mám pampúchy od mamky alebo babky, tie jedávame len na Vianoce. Kysnuté cesto sa plní hubami a pripraví sa na oleji. Slinky sa mi práve zbehli…“

Spoločne na polnočnú

Líder košických volejbalistov nám priblížil zvyky, ktoré si ctí jeho rodina po generácie. „U nás sa stále servíruje o jedno miesto viac, ako je ľudí pri stole. Takže ak budeme spolu štyria, piate miesto je symbolicky pripravené pre prípadného pocestného. Pod obrusom na stole, za ktorým večeriame, máme stále seno. Je to symbol toho, že Ježiš sa narodil v maštali na sene. Po večeri chodíme všetci spoločne na polnočnú svätú omšu. Akurát neviem, ako to tento rok vyriešime s malou dcérkou.“

Nezabudnuteľné Mikolajove Vianoce nemajú dávnu minulosť. „Najkrajšie boli sviatky, ktoré sme s manželkou Benitou strávili po prvý raz spolu. No a potom, samozrejme, Vianoce strávené už aj s našou dcérkou Natašou.  Mala len tri týždne, takže sme nikam necestovali. Hral som vtedy v Humennom, tam za nami pricestovali moji rodičia.“

Pri Jadrane po polnočnej omši mladí do ulíc

Chvíľa z jeho rodnej Rijeky, Saša Jankovič so sestrou.

Basketbalista KB Košice Saša Jankovič sa rok čo rok teší na Vianoce, pretože sviatky boli jedinou možnosťou, ako sa počas rozbehnutej sezóny dostať aspoň na chvíľu do rodného Chorvátska. Doma stále čakali, kým príde Saša a spoločne ozdobia živý vianočný stromček. Tak to vraj ostane, aj keď bude mať päťdesiat rokov...

„Darčeky sa rozbaľujú až 25. ráno, hoci pod stromčekom sú už deň vopred. Pre mamu som stále najväčším darom ja, keď som na chvíľu prišiel domov. Len raz sa stalo, že som na sviatky nemohol prísť. Hral som vtedy v Banskej Bystrici, legionári mali hotelové Vianoce. Klub pripravil večeru, ale mne bolo ťažko. Za osem či deväť mesiacov som sa počas sezóny do Chorvátska nedostal. Aj za tri – štyri dni dobijete baterky a vrátite sa na Slovensko plný energie,“ vraví Chorvát, ktorý si na Slovensku so štvorročnou prestávkou odkrútil už šesť sezón.

Čerstvá ryba kupovaná na trhu 

Na Štedrý deň, ktorý pri Jadrane volajú Badnjak, je pôst.  „Ja som vyslovene mäsový, ale jeden deň vydržíte. Na Badnjak sme bez obeda a na večeru máme rybu – typická je bakalar. Rybu kupujeme čerstvú na trhu – mama ma neraz poslala za konkrétnym rybárom, veď bývame v Rijeke – prístavnom meste. Všetci sme spolu doma, až o polnoci ideme do kostola. Mladí potom ostanú po omši vonku, ulice sa v nočnom čase celkom zaplnia.“

Typická je jahňacina 

Na Božič -  25. decembra už môžete jesť všetko. „U nás je typická jahňacina, vianočná šunka či šalát. Mama je šéf kuchyne, ani sa jej do toho nemôžeme miešať. Trochu jej so sestrou pomôžeme, ale ja som ten, čo to potom zo stola všetko likviduje. Typický vianočný koláč je čupavci – je čokoládový s kokosovou posýpkou.“

Nezabudnuteľné boli pre Sašu Vianoce v roku 2006. To hral v Leviciach. „Mal som 22 rokov, po prvý raz som bol mimo domova dlhé mesiace. Dostali sme týždeň voľna, veľmi som sa tešil na sviatky, že konečne uvidím rodinu, blízkych, kamarátov. Bolo to pre mňa emotívne. Internet vtedy nebol tak rozšírený, kontakt bol problematickejší,“ vraví Saša Jankovič.

Skvelý basketbalista má výhrady k ligovému kalendáru. „Hrá sa aj medzi sviatkami a hneď po Novom roku. Podľa mňa je to nezmyselné. Nič by sa nestalo, keby bola v súťaži dvojtýždňová prestávka. Na Slovensku je veľmi veľa legionárov, zvlášť tí by ju ocenili.“

Foto 1: archív ms

Foto 2: archív sj