Volali ho diktátor, on však bol garanciou úspechov

Zajtra oslávi okrúhle 75. narodeniny najúspešnejší vodnopólový tréner slovenskej histórie, legendárny Košičan Ladislav Bottlik, človek s ohromným entuziazmom, veľký odborník, ale zároveň aj kritik. Vo svojej bohatej kariére sa tešil z 30 majstrovských titulov, 13-krát ako hráč, 17-krát ako tréner. Svojich zverencov viedol v národnom tíme na dvoch olympijských hrách, jednom svetovom šampionáte a ôsmich turnajoch majstrovstiev Európy, na ktorých sa ešte predtým dvakrát zúčastnil ako hráč.

„Vyrastal som blízko legendárneho letného kúpaliska Červená hviezda v Košiciach. Najprv som sa venoval plávaniu, potom som si vybral vodnopólovú loptu, ktorá ma lákala viac ako futbalová. Po skončení hráčskej kariéry som odovzdával ďalej svoje vedomosti pri práci s mužstvami v pozícii trénera. Som rád, že v malej miere žijú z mojich poznatkov a metód aj niektorí súčasní tréneri, ktorých som viedol ešte ako aktívnych hráčov. Vodnému pólu som zasvätil celý život. Nemôžem povedať jedno krivé slovo na tento šport. Na moje trénerské povinnosti nikdy nedoplácala moja rodina – manželka Eva a syn Richard. Vďaka vodnému pólu som spoznal celý svet, našiel som si veľa kamarátov. Musím povedať, že viac priateľov mám v zahraničí ako na Slovensku. Pre našu krajinu je typické, že ak dosiahneš úspech, máš potom príliš veľa protivníkov,“ rozhovoril sa skvelý rečník Ladislav Bottlik o svojom celoživotnom spojení s vodným pólom. Smeje sa, že nebyť tohto športu, bol by z neho asi učiteľ – telocvikár.

Vrchol kariéry i najväčšia chyba v Záhrebe

Vo vodnom póle odviedol obrovský kus práce. Dlhé roky dosahoval vynikajúce výsledky a úspechy. Ako reprezentačný tréner bol dvakrát na olympijských hrách – v Barcelone v roku 1992, ešte s tímom Československa, a v Sydney v roku 2000 so Slovenskom. Veľmi si to vážil, aj keď ho zároveň škrelo, že v oboch prípadoch skončili ním vedené tímy na poslednom 12. mieste bez zisku bodu. Čo však Ladislav Bottlik považuje za vrchol športového života?

„Bol som v rokoch 1988 a 1989 trénerom Mladosti Záhreb, v tom čase jednom z najlepších svetových tímov. Trénoval som kolektív, ktorý neskôr vyhlásili za mužstvo storočia v Mladosti Záhreb. Pôsobiť v tomto veľkoklube bola tá najväčšia pocta, akej sa mi dostalo v mojej kariére. V tíme som spolupracoval s hráčmi, ktorí boli olympijskí víťazi či majstri sveta. Zažil som tam nádherné chvíle.  Vo vodnom póle som dokázal niečo podobné, ako keby môj dobrý košický priateľ Ján Kozák, tréner futbalovej reprezentácie Slovenska, zamieril na lavičku slávneho Realu Madrid. Dvakrát sme s Mladosťou Záhreb skončili v nabitej juhoslovanskej lige na druhom miete, pre klub sme však vybojovali historicky premiérové prvenstvo v Juhoslovanskom pohári. V čase počiatku vojnového vrenia na Jadrane som radšej zvolil návrat do bezpečia na Slovensko. Bol to môj životný omyl, že som tak skoro prišiel naspäť domov z tohto špičkového veľkoklubu,“ vyčíta si aj po rokoch úspešný tréner, ktorý postupne viedol ČH Košice, Mladosť Záhreb, Herceg Novi, Sláviu VŠV Košice, Neptuns, Rovinj, Koper, Nováky, Schaffhausen, Horgen, Neum a kariéru ukončil v roku 2008 ziskom premiérového majstrovského titulu pre Hornets Košice.

Ambiciózny, tvrdý a kritický

O Ladislavovi Bottlikovi sú známe mnohé príbehy, ktoré umocňujú fakt, že bol mimoriadne prísny tréner. „Hovorili o mne, že som diktátor,“ pousmeje sa a uchlipne si z kávy. „Vždy som vravel, buď makáš, alebo sa žiadneho úspechu nedočkáš. Bol som ambiciózny a nikdy som nepoľavoval zo svojho presvedčenia na žiadosť funkcionárov, hráčov alebo ich rodičov. Na reprezentačnom sústredení odbehli moji zverenci denne aj 22 kilometrov na trati z hotela FIS na Štrbskom Plese dole do Štrby a späť. Keď som ich prichytil, že čo i len jeden sa snažil skrátiť si trať, poobede ju všetci absolvovali znova celú, odbehli tak 44 kilometrov denne. A kto z hráčov sa sťažoval, tak na druhý deň šiel zo sústredenia domov…“ opísal zaujímavú príhodu.

S jeho vlastným kritickým tónom v hlase porovnal, ako vnímali jeho drsné metódy v zahraničí a doma na Slovensku. „V bývalej Juhoslávii mi gratulovali k tréningovému procesu, tam vždy platilo, čo som povedal. U mňa bola na prvom mieste tvrdá robota. Keď chcete niečo dosiahnuť, musíte si stáť za tým. Keď hráčovi poviete, že má urobiť desať drepov, tak sa ani sekundu nebude polemizovať, či ich môže byť deväť alebo jedenásť. Nikdy som hráčom a funkcionárom nedovolil rozprávať do mojej práce. V bývalej Juhoslávii sa nestalo, aby šiel hráč plakať za funkcio­nármi a polemizovať s nimi o mojich metódach. Aké máme teraz na Slovensku metódy? Ako zaberajú, že naše vodné pólo ustúpilo z pozícií? Pod mojím vedením skončilo Slovensko v roku 1999 na majstrovstvách sveta v Austrálii na desiatom mieste. Čo by sme dnes dali za to, keby sme teraz skončili takto čo i len na majstrovstvách Európy?“

Keď hráči proti nemu spísali petíciu

Ladislav Bottlik vytiahol aj spomienku na kontinentálny šampionát v roku 2001 v Maďarsku, kde sme porazili v skupine Chorvátsko a vo štvrťfinále sme inkasovali od neskorších šampiónov zo Srbska a Čiernej Hory rozhodujúci gól sekundu pred koncom pri hre v oslabení. „Postúpili sme vďaka tomuto výsledku na majstrovstvá sveta, ale aj napriek tomu som potom skončil vo funkcii trénera slovenskej reprezentácie. Stalo sa tak po iniciatíve niektorých hráčov, ktorí spísali petíciu proti môjmu zotrvaniu pri tíme. Niektorým vodnopólovým diletantom na Slovensku som povedal, nech to teda robia so schopnejšími ľuďmi ako som ja, keď to tak videli a vnímali. Často som sa v slovenskom vodnom póle stretol s ľuďmi, ktorí len chceli naskočiť do rozbehnutého rýchlika, zaťažiť ho a profitovať. Odbornosť bola pritom na vedľajšej koľaji. Ani na jedného sa nehnevám, ale mám na to svoj názor, za ktorým si stojím a vždy ho odprezentujem takto, ako som to povedal aj teraz.“

Foto: Veronika Janušková, archív lb