Vzplanie aj pre hlúposť, deti mu vyčítajú fajčenie

Reprezentačný tréner vodných lyžiarov za vlekom Alexander Vaško starší investoval ťažké tisíce do svojho syna, ktorý sa stal majstrom sveta. Šaňovi chutí maďarská kuchyňa, z času na čas ho poteší domáca pálenka. V Bielorusku by síce žiť nechcel, ale rád sa tam vracia. Premáha ho lenivosť, vypne pri behu či turistike. Najradšej by zabudol na odchody talentov, ktoré skončia skôr ako by prišiel ich vrchol.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?

Hral som basketbal až po seniorskú kategóriu a súčasne som sa venoval vodnému lyžovaniu, ktoré dostalo prednosť. Chodil som na stavebnú priemyslovku, ak by som vtedy nešportoval, tak sa dám na architektúru, to by ma bavilo. Neskôr som skončil pedagogickú fakultu v Prešove, som učiteľ telesnej výchovy, táto škola už súvisela s mojou trénerskou činnosťou.

Kto bol vaším športovým vzorom?

Uznávam slovenských športovcov, ktorí to niekam dotiahli. Trebárs olympijského víťaza v tenise Miloša Mečířa, je to osobnosť a ako som sa mal možnosť presvedčiť, stále skromný človek. Vodný slalomár Michal Martikán, či úspešné lyžiarky Veronika Veles-Zuzulová s Petrou Vlhovou, tí všetci v náročných podmienkach zviditeľnili Slovensko vo svete.

Na čo najviac utrácate?

Na športové aktivity detí, najviac sme investovali do najstaršieho syna – Šaňa. Individuálny šport si vyžaduje finančnú podporu rodičov, ani si neviem predstaviť koľko peňazí vodné lyžovanie zhltlo, ťažké tisíce. Sám som prežil pri tomto športe krásne chvíle a som rád, že je to tak aj u syna, odhliadnuc od toho, že sa stal majstrom sveta a svetovým rekordérom v skokoch.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?

Končil som základnú školu, bola to spolužiačka. Ostali len úsmevné spomienky na prvé rande.

Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a nápoj?

Zjem všetko. Veľmi mi chutí maďarská kuchyňa – koložvárska kapusta, segedínsky guláš. Poteší dobrý čaj a z času na čas aj dobrá domáca pálenka. Mám kamaráta pri Trenčíne, ktorý páli výbornú slivovicu, takže viem na koho sa obrátiť.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?

Niečo nepríjemné sa vám môže stať kdekoľvek, ja však na výjazdy do sveta spomínam len v dobrom. Možno aj preto, že všade sme mali priateľov z vodného lyžovania a čas strávený s nimi bol príjemný. A je jedno, kde to bolo. Na Svetových hrách v Japonsku v roku 2001 sa mi páčilo správanie ľudí, ich úctivosť, čistota krajiny, kde všetko funguje podľa pravidiel. Ale aj cesty smerom na východ od našich hraníc mali svoje pozitíva. Trebárs v Bielorusku som bol aspoň 20-krát. Neviem si predstaviť tam žiť, ale zase športovci tam majú dobré podmienky. Preto sme do Bieloruska chodili na sústredenia. Saunovanie pri zamrznutom jazere, kde sme mali v ľade vysekanú dieru a tam sme sa ochladzovali, bolo pre nás zážitkom.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?

Otec, syn aj ja sme Alexandrovia. Mňa volajú všetci Šaňo. Aby v tom nebol zmätok, tak syn je Šaňko a najstaršieho volajú dedo.

Ako si najlepšie oddýchnete?

Vypnem keď si idem zabehať, ideálny relax je turistika. Ak je možnosť, vypadneme s rodinou na túru do Vysokých Tatier, alebo aspoň do okolia Košíc. Musím priznať, že už začínam mať problém stíhať svoje deti, čo je fajn.

K Bielorusku patrí aj sauna s kúpeľom v zamrznutom jazere.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?

Som emotívne ladený človek, horšie je, že dokážem vzplanúť aj pre hlúposť. Po čase si uvedomím, že to bola banalita. “Naštartujem” sa trebárs večer, keď si pozriem správy.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?

Kedysi to bola všestrannosť v športe, v tom som vynikal. Je to hrôza, ak mám niečo hovoriť pred publikom, čo sa mi pri mojich funkciách stáva celkom často. Vtedy prežívam všetky stavy trémy. Schopnosť prejavu pred plénom mi nebola daná.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?

Niekedy ma premáha lenivosť, neviem či je to kríza stredného veku. Občas by som sa potreboval viac nakopnúť. Od vysokej školy som fajčiar. Deti mi doma nakladajú, vraj by som mal prestať a majú pravdu. Viem, že ako tréner nejdem športovcom príkladom.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?

Uznávam generáciu starších slovenských hercov – Štefana Kvietika, Vladislava Müllera, Jozefa Kronera, Emíliu Vášáryovú. Filmy s týmito legendami si pozriem kedykoľvek.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?

Ako vodný lyžiar za člnom som bol juniorským majstrom Československa. Kedysi existovali preteky Družba socialistickým krajín, boli to také malé majstrovstvá Európy, a tam som ako dorastenec skončil tretí v slalome. Cením si aj tretie miesto v Európskom pohári. Ako tréner som rád, že som bol pri tituloch majstrov sveta u syna v skokoch a u Mira Hribika v akrobatickej jazde. A na čo by som najradšej zabudol? Na odchody talentov, ktoré skončia skôr ako by prišiel ich vrchol. V istom veku, ako násťroční, sa trebárs dostanú do nejakej partie a roky driny zahodia zo dňa na deň.

Foto: archív av