Ako si na august ´68 spomínajú známi Košičania?
Anketa: Kde a ako ste prežívali augustové dni v roku 1968, keď do Československa vtrhli okupačné vojská? Ako vás zasiahla normalizácia?
1. Pre mňa to bolo najúžasnejšie obdobie môjho života. Mal som 15 rokov a prvýkrát som sa stretol so svojím otcom. Bol som vtedy v Piešťanoch. Ráno vletel do kuchyne s tranzistorom a vrieskal: Preboha, Peťo, vstávaj, vojna bude! Tak sme sadli do auta, šli sme do centra. Ľudia na uliciach počúvali rádiá. Hlásili prestrelku v Košiciach, ranených, mŕtvych. Takže na jednej strane eufória, stretnutie s otcom a do toho toto. Otec v ten deň uprosil babičku, aby obetovala jednu sliepku. V tom čase to bola obživa na celý týždeň. Babka jej vykrútila krk. Otec so strýkom, ktorý bol stolár, vyrobili veľkú šibenicu, na ktorú tú sliepku zavesili a napísali sme na zem: Radšej som si život vzala, ako by som Rusom vajcia srala…
2. My sme si, chvalabohu, vytvorili potom takú komunitu, zoznámili sme sa s ľuďmi z pražského undergroundu. Pochopil som, že nechcem mať nič s tým režimom, nechodil som voliť, nechodil som na prvé máje. Proste, rozhodol som sa žiť svoj slobodný vnútorný život, čítať, vzdelávať sa, chodiť do Maďarska na koncerty. Pracovať som musel, lebo by som šiel do väzenia za príživníctvo, ale boli to podradné práce – robil som kuriča, traťového robotníka aj kulisára v divadle.
1. Ja som sa to dozvedel, až keď som prišiel do Východoslovenských železiarní, kde som pracoval ako šéf investičného oddelenia. Povedal som šoférovi, že sa ideme s „gazíkom“ pozrieť, čo sa deje. Cestou sme stretávali tanky, niektoré sa nás snažili vytlačiť z cesty. Prišli sme do mesta, ešte sa nestrieľalo. Hotel Slovan bol rozostavaný, odtiaľ ľudia hádzali tehly. Schoval som sa za pomník a videl som, ako jeden z tých ruských tankistov dostal tehlou do hlavy, padol do vnútra tanku a potom začali naslepo strieľať…
2. Aj pre mňa bol 68. rok osudným. Šéfredaktor podnikových novín dal na mňa Emilovi Rigovi, hlavnému kádrovčíkovi, ktorý bol člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, písomné udanie. Ten mi dal na výber – buď odídem zo strany, alebo z VSŽ. Tak som robil na mestskom národnom výbore v Košiciach ako podpredseda pre služby. Keby som vystúpil zo strany, musel by som emigrovať. Bol som komunista, vôbec to nezapieram a vždy sa k tomu hlásim. Dôležité je, aby človek ostal človekom.
1. Mal som vtedy 13 rokov. Bol som u sestry v Prahe. Aj s kamarátom sme pomáhali na jednej stavbe. Keď sme sa ráno zobudili a zistili, čo sa deje, povedal som: Neboj sa Miro, Američania nás prídu oslobodiť. Bol som mladý a naivný. Moji rodičia boli na okružnom zájazde, práve niekde medzi Nice a Monakom a ľudia im tam ponúkali azyl, lebo dostali informácie, že v Košiciach sa strieľa. Oni tu ale nechceli nechať všetky svoje deti.
2. Môj brat bol reportérom Československého rozhlasu. Z kasární si s kolegom pod tichým súhlasom vojakov požičali „vetriesku“, zaparkovali ju v železiarňach medzi vysokými pecami a odtiaľ ešte tri dni vysielali, kým ich nenašli Rusi. Potom už pracoval na železnici. Rovnako švagor, ktorý bol v Prahe policajným náčelníkom, behom troch mesiacov kopal metro…
(ŠIC)
Čítajte aj:
Odporúčané články
Nájsť večer voľné parkovacie miesto na košickom sídlisku Ťahanovce je pre mnohých vodičov každodenný problém. Po návrate z práce často krúžia po sídlisku niekoľko minút, kým sa im podarí zaparkovať. Niektorí nakoniec zastavia aj na miestach, ktoré na parkovanie pôvodne ani neboli určené.
Voľné priestory v budove bývalej materskej školy na Bauerovej ulici v Košiciach, ktoré predtým využívalo fitness centrum, dostávajú nový zmysel. Verejná knižnica Jána Bocatia plánuje presťahovať sem svoju pobočku, ktorá už roky úspešne slúži obyvateľom Sídliska KVP na Hemerkovej ulici.
Spoločnosť MH Teplárenský holding (MHTH) vyhlásila nové verejné obstarávanie na výstavbu 16-kilometrového teplovodu, ktorý prepojí geotermálne stredisko pri obci Ďurkov s košickou teplárňou. Predpokladaná hodnota zákazky je 67,7 milióna eur. Ide o súčasť projektu na vykurovanie Košíc geotermálnou energiou.
