Dokonalé podnikanie s vodou v Košiciach (komentár)

V prvom rade je potrebné vedieť, že tento biznis s vodou sa na prvý pohľad môže javiť ako ľahko ziskový. Veď predsa vodu potrebuje každý, ideálne na pohodlné otočenie kohútika. Nikto iný vám ju predsa nedodá, len vodárne. Teda, pokiaľ si miesto otáčania kohútika doma nechcete kupovať balenú vodu v samoške. Čiže máte produkt, ktorý chce každý a máte monopol. Ako by povedal don Corleone z Krstného otca, je to dokonalé podnikanie. Ale ako sa hovorí, diabol je skrytý v detailoch. Ten detail v prípade vodární sa vola regulácia, teda regulačný úrad. Pre zjednodušenie, cena vody je regulovaná štátom. A štát cenu reguluje tak, aby uspokojil socialisticky cítiaceho občana-voliča, ktorý chce platiť čo najmenej. Vďaka čomu sú vodárne v strate. Konkrétne za rok 2024 dosiahla zisk pred zdanením takmer 200 tisíc eur, a hoci po daniach skončila v strate 438 tisíc eur, to je o vyše 6 miliónov lepšie, ako plánovali. Príjmy z neregulovaných činností tvorili 16,6 milióna eur, čo je  12,7 % z celkových tržieb 130,72 milióna. S takým hospodárskym výsledkom museli vodárne predstaviť naozaj dobrý plán, aby presvedčili banku. Banka vám úver nedá len tak. Chce svoje peniaze späť, aj s úrokmi. A určite nepôjde do rizika, že peniaze, ktoré požičala, len tak vyfučia komínom. Alebo v prípade vodární, odtečú kanálom.

V druhom rade, vodárne a aktivity okolo nich sú skvelou príležitosťou pre politických čakateľov, ktorí potrebujú len peknú tému, aby sa dostali do pozornosti voličov alebo strán. Stačí okolo aktivít vodární vymyslieť dobrý príbeh o privatizácii vodárni. A potom s takým príbehom čakať na draftovací tím nejakej politickej strany alebo strán. A následne si vybrať tú najlukratívnejšiu ponuku a v nasledujúcich voľbách byť nominovaný na zaujímavom mieste kandidátky ako ochranca vody. To je rola, do ktorej sa chce aktuálne natlačiť Ľubomír Andrassy, šéf NKÚ. Z pohľadu vodární by to mohla byť neškodná aktivita. Voda potečie, či tu bude niečo nejaký Andrassy rozprávať alebo nie. Problém nastane až keď vodárne žiadajú úver. Lebo banky sú na také veci citlivé. Preto je schválenie úveru skvelou správou. Lebo sa to podarilo napriek polenám, ktoré vodárňam hádže pod nohy NKÚ a Ľubomír Andrassy. Tiež nesmiem zabúdať ani na základný logický problém prečo vlastne ide o vymyslený príbeh o privatizácii vodární… Vodárne už jednoducho dávno nepatria štátu, sprivatizovali ich mestá a obce, ktoré sú teraz jedinými akcionármi vodární a preto sa už privatizovať nedajú. Bodka.

A do tretice, úver je úspechom, lebo sa podaril napriek pochybnostiam o vedení vodární. Reputácia Daniela Krátkeho je kapitola sama o sebe. Ostrý právnik, ktorý vždy zacíti, kde sa točia veľké peniaze. Jeho vysvetlenie, že je vo VVS, lebo ho to „baví“, znie ako vtip, ktorému azda neverí asi ani on sám. A potom je tu Hreha. Áno, stíhanie kvôli jeho „24 bytoch na Aničke“ bolo síce zastavené, ale otázniky visia vo vzduchu stále. V banke museli pri ich menách vystreliť červené kontrolky a vedenie VVS muselo prísť s legendárnym biznis plánom, aby ich presvedčili.

Úver pre VVS je teda skvelou správou. Lebo ho dostali napriek finančnej kondícii a podnikaniu v regulovanom biznise, napriek politickým hochštaplerom, ktorí potrebujú ďalšiu politickú budúcnosť a napriek reputácii vlastného vedenia. Dalo by sa povedať, že je to taký košický zázrak.