Jan Šibík: Žiadna fotografia za život nestojí (Plné znenie + FOTO)

Nezáleží na tom, čím fotíte, ale ako fotíte, budúcnosť je v mobiloch.

Pochodil s fotoaparátom celý svet, približoval ľuďom najzúrivejšie vojnové konflikty, najhoršie katastrofy a utrpenie ľudí. Nehanbí sa však ani za to, že fotí svadby. Česká fotoreportérska legenda Jan Šibík prišla na pozvanie redakcie košice:dnes urobiť sériu fotografií nášho mesta.

Fotíte už 25 rokov, čo je podľa vás pre dobrú fotku najdôležitejšie?

Aby mala nejaký presah, aby sa na diváka prenieslo niečo, čo ja cítim pri fotení. Veľa som fotil vojnové konflikty, rôzne katastrofy či revolúcie. To sú veľmi emocionálne záležitosti, kde prežívam emócie a dynamiku. Dobrá fotografia je taká, keď pri pohľade na ňu človek tie emócie cíti.

Je ťažšie nafotiť sériu fotografií nejakého miesta alebo konfliktu?

Oboje je ťažké, ak majú byť fotografie dobré. Chce to iný prístup. Pri svetových konfliktoch pomáha dramatickosť situácie, ale je tam značné riziko a málo času. Pri fotografovaní miest nehrozí síce veľké nebezpečenstvo, je to nenápadné, ale nájsť zaujímavý moment je často zložité. Nechcem robiť pohľadnice, banálne zábery, chcem fotiť ľudí. Musím nájsť vhodný moment. Neviem povedať, ktorý z týchto druhov fotografovania je náročnejší.

Máte za sebou množstvo dlhších pracovných ciest. Ktorá z nich bola pre vás najdobrodružnejšia alebo najnebezpečnejšia?

Tých ciest bolo okolo 200. Nebezpečné? Poriadny strach som mal pri ceste do Libérie počas vojnového konfliktu. Vtedajší prezident Charles Taylor vytvoril oficiálnu armádu z detí. Detský vojak nemá zľutovanie, vojnu berie ako hru, nemá súcit. Bol som pri situácii, keď bojovali o most doslova posiaty nábojnicami. Jeden chlapec provokoval, vyšiel na most a mával tričkom. Pritom ho zastrelili. Urobil som niekoľko záberov. Iný si to všimol a namieril na mňa zbraň, videl som prst na kohútiku. Prosil som ho, aby nestrieľal. Nezastrelil ma, ale vtedy som si uvedomil, že som tú fotku nemal robiť. Nemal som mu dať príležitosť, aby ma ohrozil. Vo vojne stačí jedna chyba a na ďalšiu cestu už nepôjdete. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že žiadna fotografia za život nestojí.

Ktorú z vašich fotografií si najviac ceníte?

Tým, že som svoje fotky videl veľakrát, som na ne dosť alergický. Dôležité je prinášať stále nové snímky. Mojou najznámejšou je určite fotka z väzenia v Afganistane. Afganistan je pre nás symbolom nešťastia, Talibanu, vojny, smrti, utrpenia. Na tej fotke je však výrazný lúč svetla ako symbol nádeje. Výtvarne je zaujímavá. Veľa ľudí si ju kupuje a dáva na stenu.

Fotografia má naozaj biblickú atmosféru a to svetlo je neuveriteľné. Aký má príbeh?

Dostali sme informáciu, že pri meste Džalalabád, kde sa vtedy nebojovalo, je väznica. Nechceli nás tam pustiť, museli sme zaplatiť úplatok. Potom nás tam dovnútra pustili a stačil som urobiť tri zábery. Potom tam vletel nejaký kameraman CNN, už tam dal mikrofón a situácia bola preč. Stačil som urobiť len jednu ostrú fotku, ale stála za to.

Čo je pre vás inšpiráciou pri fotení?

Najprv musím riešiť motiváciu. Pre mňa je to túžba prinášať svetu svedectvá o boľavých miestach a ľuďoch, ktorí tam prežívajú neuveriteľné útrapy. Spoznávam miesta bez aranžovania. V kritických chvíľach nemajú ľudia čas a chuť na pretvárku. Inšpirácia prichádza na mieste, keď ho nájdem a dostanem sa naň. Každý dobrý záber je vlastne náhoda, ale aby tie situácie nastali, musíte veľa chodiť. Napríklad v pondelok som nachodil 18 kilometrov, v ďalšie dni 19 či 13 kilometrov. Toľko musíte odchodiť, aby vzniklo napríklad 50 dobrých záberov. A ešte musíte byť pohotový.

Je po tých rokoch pre vás ťažké vymýšľať si témy?

Ani nie. Keď som doma v Prahe, veľa času strávim na internete a hľadám si vhodné tipy. Tam som napríklad našiel, že v Barme je slepecký ústav pre deti. Odpovedali síce až na piaty e-mail, ale podarilo sa mi to dohodnúť. Dobre sa dajú nafotiť banálne veci. Fotím aj svadby. Objednávajú si ma ľudia, ktorí chcú zachytiť atmosféru dňa. Strávim s nimi celý deň, od prebudenia nevesty, cez čas, kedy z nej urobia princeznú, všetky zmätky okolo toho, až po večernú párty pre mladých. Tí, ktorí chcú naaranžované fotky, ktorí chcú na fotkách vyzerať lepšie ako v skutočnosti, si ma neobjednajú.

Čím fotografujete?

Podľa mňa nezáleží na tom, čím fotíte, ale ako fotíte. Od roku 2003 fotím len na digitál, lebo si to vyžiadala práca, potreba rýchlosti doručenia fotografie. No a dnes veľa fotím aj mobilom. Ten má jednu obrovskú výhodu – ľudia vás vtedy považujú za amatéra a môžete ísť blízko. Od budúceho roku budem robiť aj workshopy na tému fotenia mobilom. Ľudia s rozvojom mobilov chcú fotiť a skúsený fotograf im rýchlo môže poradiť s vecami, na ktoré by museli sami prichádzať dlhý čas.

Máte fotku, ktorú ste nechceli alebo nemohli uverejniť?

Mám jednu veľmi diskutabilnú fotografiu, sám som sa nevedel rozhodnúť, či ju poslať do redakcie. Pred tromi rokmi po zemetrasení na Haiti som videl veľa brutálnych scén. Napríklad kopu mŕtvych tiel pred budovou nemocnice, kam prišiel bager. Radlicou naberal tie mŕtve telá a dával ich na nákladiak. Hovoril som si, toto je Osvietim. Najprv ma to hrozne šokovalo. Urobil som niekoľko záberov, ale stále som nevedel, či ich pošlem. Nakoniec som to poslal a nechal na šéfredaktorovi, či to uverejnia. Potom som sa dozvedel, že toto na prvý pohľad necitlivé zaobchádzanie malo praktický dôvod. Pri zemetrasení zomreli desiatky tisícov ľudí a ak by vznikli epidémie následkom rozkladu mŕtvol, boli by ďalšie tisícky obetí. Šéfredaktor fotku uverejnil na celej dvojstrane. Vyvolalo to veľkú polemiku, ľudia boli šokovaní. Keď som to v nasledujúcom čísle vysvetlil, ľudia mi písali, že by im v tom šoku neprišlo na um, že ide vlastne o zápas s časom. A to ešte mám ďalšie zábery z tohto miesta, ktoré nevyšli. Do ďalšej knihy ich asi nedám, sú príliš drastické.

Stali sa vám pri fotení nejaké situácie, keď sa vám od emócií roztriasli ruky?

Napríklad pred rokmi som bol v Etiópii. Tri roky tam nepršalo. Keď podochli kravy, ktoré živia rodiny, začali zomierať aj ľudia. Prišiel som k otcovi, ktorý mal v bielom plátne zabalené dieťa. Ukladal ho do hrobu a keď ma zbadal, začal mi pózovať. Jednoducho, v tej chvíli bolo fotenie preňho dôležitejšie ako mŕtve dieťa. Až keď o tom porozmýšľate, tak pochopíte, že smrť je tam taká bežná, že chuť byť fotený je v danej chvíli silnejšia. Vtedy sa mi z pretlaku emócií naozaj roztriasli ruky.

Ako zmenili pracovné cesty váš pohľad na svet a ľudí?

Veľmi. Stratil som všetky ilúzie o ľuďoch, pretože som videl, čo sú schopní v mene náboženstva, majetku alebo nejakej myšlienky urobiť. Som k ľuďom veľmi skeptický. Preto ma baví fotiť miesta alebo svadby – je to totiž také pohladenie na duši po všetkom tom utrpení.