„Keď to už prišlo do Košíc, nedalo sa to zastaviť“

Autentické zážitky a spomienky pamätníkov novembrových udalostí roku 1989 v Košiciach zozbierala Klára Kohoutová. Získala ich z osobných rozhovorov so šiestimi Košičanmi.

Mladá česká historička, v súčasnosti doktorandka v Spoločenskovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Košiciach, sa takto chcela postaviť prevládajúcemu pohľadu na november 89, ktorý je podľa nej v českom prostredí často prezentovaný len cez udalosti na Národnej triede v Prahe.

„Hlavným cieľom bolo doplniť znalosti o novembri cez skúsenosti oslovených Košičanov. Výskum sa snaží poukázať na fakt, že revolúcia v Československu 1989 nemala jednoliaty charakter, ako to bolo v iných štátoch bývalého Východného bloku,“ hovorí rodáčka z Prahy.

Z rozprávania Košičanov (rôzneho veku, pohlavia aj profesie vrátane člena KSČ) sa dozvedela, že na začiatku prevratu v metropole východu panovala medzi ľuďmi „chaotická nevedomosť“.

Výrazný posun nastal, keď z Prahy do Košíc prišli 21. novembra študenti. Vysoká škola technická v Košiciach sa potom pripojila k štrajkovej pohotovosti a z jej areálu vyšiel v ten večer tichý študentský pochod so sviečkami na Hlavnú ulicu, ktorý bol prvou demonštráciou v Košiciach.

Periféria periférie

Viacerí „pamätníci“ hovorili o okrajovom postavení Košíc oproti Prahe ako centru revolúcie. „My sme naozaj perifériou… Praha bola zasa perifériou sovietskeho monolitu, takže my sme periféria periférie,“ vypovedal jeden z opýtaných.

S tým ale súviselo presvedčenie o nezvratnosti odštartovanej historickej zmeny. „Keď to už bolo v Košiciach, to sa zastaviť nedá,“ vravel ďalší.

Za zaujímavý poznatok Kohoutová považuje fakt, že v Košiciach nevznikla ako v iných slovenských mestách pobočka Verejnosti proti násiliu (VPN), ale Občianskeho fóra (OF). Košické koordinačné centrum OF založili ľudia z umeleckého a undergroundového prostredia 20. novembra v byte výtvarníka Zbyňka Prokopa. Historička to vysvetľuje ich kontaktmi na české prostredie.

Eufória a sklamanie

V postojoch košických rozprávačov sa miešali spomienky na eufóriu prvých dní novembrového prevratu a jeho vnímanie ako zásadnej pozitívnej zmeny, a na druhej strane sklamanie a nespokojnosť z nasledujúceho vývoja.

Kohoutová konštatuje, že ľudia s odstupom štvrťstoročia revolúciu hodnotia cez prizmu skúsenosti, podľa svojich životných, pracovných a sociálnych podmienok.

„Vďaka demokracii môžeme slobodne diskutovať, a to bez ohľadu na to, či sa naše názory niekomu páčia, alebo či zapadajú do politického videnia sveta vedúcej strany, viery či etnických predsudkov,“ dodáva.

Foto: archív kd

Foto 2: rok