ROZHOVOR: Slovák pred odchodom na Ukrajinu exkluzívne pre KOŠICE: DNES

Našim čitateľom ponúkame rozhovor s občanom Slovenskej republiky, ktorý sa rozhodol dobrovoľne zúčastniť najrozsiahlejšieho európskeho ozbrojeného stretu z čias druhej svetovej vojny.

Predstavte sa, prosím, našim čitateľom.

Svoje meno by som nerád zverejňoval, pretože aj moji rodičia sa iba nedávno dozvedeli o mojom rozhodnutí, a tiež by mohli mať kvôli mne problémy, keby sa putinofili v susedstve dozvedeli o tom, že kam som šiel a prečo. Na Ukrajine sú zahraniční dobrovoľníci zväčša pod prezývkami, ja som si zvolil prezývku Mach.

Vášmu želaniu zostať v anonymite rozumiem, ale mohli by ste priblížiť aspoň to, odkiaľ ste?

Som Slovák, východniar, a bardzo ľubim svoju Otčinu.

Ako vnímate vojnu na Ukrajine?

Od roku 2014 sa môj pohľad na rusko-ukrajinskú vojnu menil. Vôbec som pôvodne nechápal, čo sa tam deje, ale ako asi každý mladík som bol na strane tých, čo v Kyjeve bili PMJ-čkarov. Neskôr som pochopil, že je to zložitejšie, že sú tam stáročné nedoriešené problémy medzi Moskvou a Ukrajinou, začal som sledovať ukrajinský youtubový kanál. Naučil som sa trochu po ukrajinsky a pochopil som mnohé dejinné udalosti, o ktorých sa na slovenských školách vôbec neučí. So znalosťou ukrajinčiny a čiastočne aj ruštiny som potom už mohol zasvätenejšie sledovať vývoj v krajine a na fronte.

Kedy došlo k tomu, že ste sa rozhodli zúčastniť vojnového stretu u našich východných susedov?

Vo februári minulého roku som na webe čítal rozhovor s mladou ukrajinskou vlastenkou, k tomu pribúdali správy o bombardovaní ukrajinských miest, o znásilňovaní ukrajinských žien a dievčat v jej veku. Prestalo ma baviť stretávať sa s kamarátmi, lebo takmer do jedného sú na strane Ruska, a mne je z nich prosto zle. A tak som si povedal, že viac úžitku bude zo mňa na Ukrajine, ako medzi Kadyrova milujúcimi panslávmi nenávidiacimi slovanských Ukrajincov.

Odkedy ste plnoletý prebiehalo po svete mnoho vojen, prečo ste si vybrali práve vojnu na Ukrajine?

Pri všetkej úcte voči obetiam vojen, nás sa doteraz tie vojny netýkali. Snáď s výnimkou vojny na Cypre, v Moldavsku či v Juhoslávii sa nás doteraz žiadna vojna ani nepriamo netýkala. Ak však Rusi opäť obsadia Ukrajinu, Orbán to privíta a Poliak sám Rusa nezastaví. A hoci naše Ozbrojené sily silnejú každým dňom, na hordu z Ázie je nás málo.

Ako vnímate postoj Slovenska a Slovákov k tejto vojne?

Inak Ti odpoviem. Čo je to postoj Slovenska? Postoj Slovákov? Prezidentke som písal, aby som sa po návrate z frontu nedostal do čik-čik domu, ale to neznamená, že súhlasím so súčasnou politikou Slovenska. Aj tá pomoc Ukrajine a Ukrajincom je taká všelijaká, a akurát dáva rusofilom zámienky pre jej spochybňovanie. A Slováci, tí sa pri poháriku utvrdzujú v tom, ako nám treba Putina, že Ukrajinci sú sami v tej vojne vinovatí, a utečenci z Ukrajiny nás stoja peniaze. By som sa pozrel, ako by zmýšľali, keby im v záhrade pristala ruská kazetová bomba a na manželke sa vystriedala čečenská rota.

Máte nejaké predstavy o tom, ako sa začleníte do Ozbrojených síl Ukrajiny?

Ta ňe? Na papierovačky vôbec nie som, takže si vezmem pevnú obuv, svoj nôž, a hor sa na Ukrajinu. Tam sa prihlásim k pluku a pôjdem na front. Jednoduché ako facka.

Uvažovali ste o vlastnom zranení alebo o tom, že na Ukrajine padnete?

Smrti sa nebojím, a už vôbec nie tej na bojovom poli – „a čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“ Niekedy v 90. rokoch bola vtedy ešte Armáda SR schopná zmobilizovať cez pol milióna vojakov. Keby si dnes toľko Slovákov podalo žiadosť o povolenie vojenskej služby v ozbrojených silách Ukrajiny, do týždňa by na Ukrajine nezostala jediná ruská čižma.

Spomínali ste svojich rodičov, oni so všetkým súhlasia?

To je silné slovo, skôr sa s tým vyrovnali. Stále mi hovorili, že ide iba o boj oligarchov a mafie, tak som im na počítači pustil ruskú televíziu, vybral som skutočne tie najlepšie perly, kde napr. hovorili o nutnom decimovaní obyvateľov ukrajinských miest, a ako čerešničku na torte som im pustil besedu na ruskej štátnej televízii, kde vedúci programu doslova hovorí, že poľskí a slovenskí občania si musia uvedomiť, že vojna príde na naše územie. Či už k nám poletia rakety, alebo záškodnícke skupiny, alebo čosi iné, to je nepodstatné. Všetko je iba otázkou času. A ja nechcem, aby Slovensko zažilo to, čo zažilo v štyridsiatom štvrtom a piatom, keď sa nemocnice plnili dievčatami a ženami s poraneniami z hromadného znásilnenia, a márnice zas ich otcami, mužmi a bratmi, ktorí sa ich pokúšali brániť.

Ďakujeme za rozhovor.

Vďaka.