Henrich Burdiga v Košiciach ubytoval aj ženu, ktorá vyrastala s prezidentom Zelenskym (FOTO)

Od začiatku konfliktu na Ukrajine prišlo do Košíc veľké množstvo utečencov, ktorí potrebovali pomôcť aj s ubytovaním. Medzi ľuďmi, ktorí sa rozhodli pomôcť je aj majiteľ pekárne UNI, Košice Henrich Burdiga, ktorý ubytoval už niekoľko rodín a utečencov.

Majiteľ pekárne UNI pomáha utečencom dlhšiu dobu, pričom dodáva pečivo a chlieb na rôzne miesta. Ubytovať pomohol vyše 20 detí, matiek a seniorov. Presné číslo už nevie, ale utečenci pochádzajú z rôznych miest z Ukrajiny, napríklad z Kyjeva, ale aj Donbasu.

Henrichovi Burdigovi v pamäti utkvela jedna mladá pani s dieťaťom. Pochádzali z Dnepropetrovskej oblasti. Tejto mladej mamičke s dieťaťom pomáhali a darovali stravu, šatstvo či hygienické potreby a viackrát sa spolu rozprávali. Počas rozhovorov sa dozvedel, že pani pochádza z mesta Kryvyj Rih, v ktorom vyrastal aj ukrajinský prezident Zelenskyj: “Utkvelo mi to v pamäti asi preto, že mi porozprávala ako spolu ako deti vyrastali s Ukrajinským prezidentom v jednom spoločnom dvore, že sú kamaráti. Bolo to milé a pútavé, a zároveň v kontexte aktuálnej situácie a toho čo sa deje na Ukrajine, aj veľmi smutné. Svet je proste malý.“

Matky s deťmi ubytovali vo svojom byte, ale aj v administratívnej časti pekárne UNI, ktorú dočasne upravili tak, aby mali kde spať, ale aj uvariť si, oprať veci a všetky ďalšie potrebné veci.

Utečencom, ktorých pomohli ubytovať, ponúkajú okrem chleba a pečiva aj potraviny, z ktorých si môžu uvariť aj teplú stravu. Momentálne u nich býva aj malé 8 mesačné bábo a 1,5 ročné bábätko. V upravených priestoroch pekárne pomohli ubytovať aj ďalšie deti do 11 rokov. Ponúkli im preto aj potrebné veci pre malé deti a hračky. “Tu by som rád poďakoval pánovi Petrovčíkovi z SOS Ukrajina 2022, pomohli nám veľmi promptne s postieľkou a ďalšou výbavou pre deti. Rovnako ale pomohli zamestnanci našej pekárne, či viacero našich kamarátov, ale aj pár poslancov mesta, za všetkých spomeniem Laca Strojného, či Laca Lörinca a ich manželky a Roba Schwarcza,” uviedol Henrich Burdiga.

Pomáhať rodinám aj s ubytovaním prišlo tiež spontánne. Na začiatku mali ťažkosti aj so zariadením či výbavou kuchyne. “Vznikajú pri tom ale aj úsmevné situácie, napríklad nesiete chladničku a popod nohy vám behá päť detí, z toho jeden je jednorožec, druhé dieťa je neidentifikovateľné zviera, tretie sa na vás usmieva z postieľky a matky ratujú ďalšie dve deti, aby sme vedeli prejsť a posunú vám skateboard, aby sme to nenosili. No a tá chladnička šla na skateboarde naozaj lepšie,” vysvetľuje majiteľ pekárne UNI s úsmevom.

>>> Fotky nájdete v GALÉRII <<<

Komunikácia je niekedy ťažšia, ale majú pekárku z Ukrajiny, ktorá u nich pracuje pár rokov a veľmi im pomohla práve v úvodoch s komunikáciou s utečencami, avšak podľa slov Henricha Burdigu, si navzájom už v celku rozumejú a po pár týždňoch obe strany pochytili niektoré výrazy z druhého jazyka.

“Najhoršie na tom celom je, že zatiaľ to na koniec vojny nevyzerá, nevieme čo bude, kde sa to bude posúvať, či príde ďalšia vlna utečencov a tá bude podľa všetkého masívnejšia. Utečencov je menej, ale my v pekárni nemáme asi jediný deň, že by nám nevolali z KSK hot spotu, či Čéhačka alebo z ďalších miest, kde venujeme chlieb a pečivo, že majú ďalších ľudí čo potrebujú umiestniť,” vysvetľuje Henrich Burdiga, ktorý založil projekt Chlieb pre Ukrajinu, v rámci ktorého pre utečencov rozvážajú chlieb a pečivo.

“Aj dnes som tak bol pre 74 ročného pána na stanici, kardiaka, po tom, čo mi volala koordinátorka, že ten pán spí druhý deň v kontajneri na Čéháčku a nemá kam ísť. Starších ľudí a matky s ozaj malými deťmi je umiestniť podstatne ťažšie. My ich teda máme niekoľko. Aj ten 74 ročný pán je ubytovaný už u nás a práve s ním šiel kolega na Cudzineckú políciu pomôcť mu s registráciou a dopravou,” dodáva majiteľ pekárne UNI.

Podobné prípady však stále nekončia a neustále pribúdajú ďalšie. Podľa Burdigových slov nikto netuší čo bude o týždeň či o mesiac: “Nikdy som si nemyslel, že vo svojom živote niekedy budem tak často myslieť na vojnu a priať si, aby tá šialená vojna skončila, a aby bol naozaj mier. Ak ste ale s týmito ľuďmi denno-denne už viac ako mesiac, máte to proste pod kožou, neujdete pred tým a všetko okolo toho riešite a pomáhate ako sa dá.”

(ZL)