Tanky ich vyhnali z Košíc, mnohí sa vrátili po desaťročiach
Podľa odhadov opustilo Československo po invázii v auguste 1968 do začiatku roku 1970 zhruba 80-tisíc osôb, zo Slovenska odišlo 11-tisíc ľudí. Rozhodli sa radšej pre emigráciu, ako by mali žiť pod jarmom Sovietskeho zväzu a komunistov. Smutné 50. výročie brutálnej okupácie bolo pre 40 rodených Košičanov z celého sveta príležitosťou vrátiť sa do svojho mesta.
Príchod „spriatelených“ armád ich zastihol v zahraničí, ale aj v Košiciach. Rozhodli sa odísť. Vo svojich nových domovoch sa z nich stali väčšinou úspešní odborníci. Denník KOŠICE:DNES vyspovedal štvoricu Košičanov, ktorí pred päťdesiatimi rokmi urobili krok „do neznáma“.
Zuzana Kunstadt: „Okupácia ma zastihla v Rumunsku v letovisku Mamaia. Kempovali sme tam s kamarátmi. Okamžite sme sa rozhodli, že sa domov nevrátime. Bola som so snúbencom a s nami tam boli ďalšie štyri dvojice. Jedna z nich sa rozhodla, že pôjde s nami. Moji rodičia tiež odišli – do Nemecka. Obaja vedeli po nemecky, otec bol detský lekár, mal vyštudovanú Karlovu univerzitu, takže v momente tam dostal aj prácu. Najprv v nemocnici a potom si otvoril vlastnú prax. Žijem päťdesiat rokov v Kanade. Začiatky neboli ťažké, pretože som mala dvadsať rokov a svet bol môj. V Kanade sa narodili moje deti, ale keď prídem do Košíc, poznám reč, staré kúpalisko, jedlo, proste, som najšťastnejší človek. Keď som odchádzala, bola som druhý rok na univerzite, študovala som telocvik a matematiku. V Kanade som rok študovala na univerzite v Montreale, no otehotnela som, prišlo prvé a neskôr druhé dieťa. Školu som zanechala a urobila som si viaceré kurzy. Už 44 rokov trénujem fitnes aj detskú gymnastiku a robím aj keramiku.“
Miriam Quitt: „Boli sme s rodinou aj mojím priateľom, terajším manželom, na dovolenke v maďarskom Debrecíne. Jedno ráno prišiel môj brat a povedal, že nás okupujú. Pre mňa to bol šok. V momente sme sa rozhodli odísť do zahraničia. Nakoniec sme sa ale vrátili. Do Košíc sme prišli pár dní po okupácii, už sme nevideli tanky, iba stopy po strelách a plagáty. Po desiatich dňoch sme odišli do Viedne a odtiaľ do Izraela. Teraz, keď sa na to pozerám, bol to bláznivý nápad, pretože som mala za sebou tri roky štúdia medicíny. Nevedeli sme, čo nás čaká a čo budeme robiť. V Izraeli nám ponúkli štipendium a dobré podmienky. Ja som tam doštudovala, bola som prijatá do štvrtého ročníka. Nebolo to ľahké, pretože som nevedela reč, pričom sa študovalo v angličtine a hebrejčine. Keď sa na to pozerám dnes, tak náš krok bol správny. Ja som doštudovala a stala sa hematologičkou. Mali sme to šťastie, že sme v osemdesiatych rokoch legalizovali svoj pobyt, a tak sme chodili každé dva roky do Československa, ale nebolo to veľmi veselé. Od roku 1989 sem chodia aj moje dcéry.“
Pavol Kortan: „Vracal som sa 21. augusta zo švajčiarskeho Bernu do Košíc. Keď som videl v televízii, že Rusi sú tu, rozhodol som sa ostať. Medzitým som ale všetko poslal domov, mal som so sebou iba malú taštičku. Bolo mi vtedy 20 rokov. Mal som tu rodičov, študoval som prvý rok na vysokej škole medicínu. Moji rodičia sa za pár mesiacov, našťastie, dostali tiež z Československa. Najprv som bol mesiac vo Švajčiarsku. Potom mi dali lístok, ako študent som mohol ísť do Kanady, ktorá bola fantastická. Žili sme v hoteli a dostali sme peniaze na živobytie. Išiel som do anglickej školy, aby som sa naučil jazyk, trvalo to šesť mesiacov. Večer som sa učil, ráno pracoval. Potom som išiel na univerzitu v Toronte, kde som najprv študoval iný odbor, no od roku 1970 som sa vrátil k medicíne. Robil som gastroenterológiu, postgraduál som riešil v Belgicku a pracoval som aj v nemeckom Hamburgu. Potom som sa vrátil do Toronta na univerzitu. Odvtedy som tam učil. Mám manželku z Ameriky, dcérka sa narodila v Belgicku a syn v Kanade… Vrátiť sa späť do Košíc je veľmi emocionálne. Mal som tu krásne detstvo, kamarátov a po 50 rokoch som ukázal manželke, odkiaľ som. Napriek komunizmu mám na Košice krásne spomienky. Som rád, že sa stretli ľudia, ktorí sa nevideli dlhé roky, pretože sú roztrúsení po celom svete.“
Ivan Zádor: „Cestoval som vtedy po svete, lebo sme prvýkrát mohli ísť voľne na západ. Do Košíc som prišiel 19. augusta, v septembri som ešte musel urobiť skúšky na vysokej škole. Ráno 21. augusta som sa zobudil a tanky boli pod našimi oknami. Býval som pri športovej hale a celá cesta bola obsadená tankmi a vojakmi. Študoval som v Prahe, išiel som tam koncom augusta. Tam boli tiež tanky. Sadol som teda na vlak do Viedne. Zavolal som rodičom, mal som 22 rokov, tak mi neodporovali. Z Viedne som šiel do Izraela, kde mala mama tri sestry, a tam som aj vyštudoval. Keď som bol v treťom ročníku, stretol som jedno americké dievča. Povedalo mi, aby som išiel do Ameriky. Tak som išiel a zbytok života strávil tam. Vyštudoval som biomedicínske inžinierstvo, bol som profesor na vysokej škole, tým som sa zaoberal celý čas. Horšie to mali moji rodičia. Ja som sa v Amerike oženil, no mamu nepustili na svadbu. Otca sa snažili podplatiť, aby pracoval pre štátnu bezpečnosť, inak že ma nepustia sem alebo ich ku mne. Otec dostal porážku, no do Československa ma nepustili, nedostal som vízum… Nakoniec som ale na pohrebe bol… Na Slovensko chodím často, dva až trikrát do roka, mám tu ešte 99-ročnú mamičku. Výborne sa cítim, keď prídem domov. Korene ale už mám zapustené v Amerike. Mám tam dve dcérky, ktoré bývajú neďaleko nás. Keď sa tu chcem prísť pozrieť, tak prídem.“
[ad][/ad] Foto: Iveta Vaculová [article slug=”ako-si-na-august-68-spominaju-znami-kosicania”][/article]Odporúčané články
V pondelok (22. 4.) v skorých ranných hodinách o 5:05 zomrel v bratislavskej nemocnici známy slovenský spevák Dušan Grúň. Hospitalizovali ho a uviedli do umelého spánku 11. apríla po tom, čo mu zlyhali orgány.
Tradičný výstrel v sobotu o 6:00 hod. ráno zaháji Ultramaratón Košice – Miskolc pri Dolnej bráne, kde odštartujú súťaže jednotlivcov a o hodinu neskôr aj štafetové preteky. Počet účastníkov tohto roka prekonal rekord, keďže sa prihlásilo viac ako 600 bežcov, z toho 180 zo Slovenska a 420 z Maďarska.
Športoví nadšenci sa dočkali. Po dlhom procese je Košická futbalová aréna dokončená. Futbaloví fanúšikovia môžu od dnes navštevovať dokončený štadión, spĺňajúci najprísnejšie medzinárodne požiadavky.