Vianoce z odvrátenej strany – na ulici

Vianoce sú sviatkom pokoja, časom zastavenia sa a chvíľ strávených s najbližšími. Pre mnohých budú aj sviatkom hojnosti a pod stromčekom si nájdu drahé darčeky. Veľa ľudí však bude tráviť tieto sviatky opäť na ulici. V zime, osamote, často aj o hlade. Avšak primárne netúžia po peniazoch, hoci sme ich oslovili. Na otázku, čo by si bez akýchkoľvek obmedzení želali „pod stromček“,  peniaze nikto nespomenul. Doma žobrať nemôže „Manžel mi zomrel na rakovinu, požiadala som o vdovský príspevok, no prišla som o sociálne dávky. Aj ja som chorľavá, neviem si nájsť prácu,“ začala svoje rozprávanie Katarína Berkyová. Kľačala v podchode na Zámočníckej ulici. Ľudia jej hádzali drobné do klobúka. Býva v Rožňave, teda má byt a zatiaľ nie je bezdomovkyňa. Ale z peňazí, čo dostáva, si ho nevládze udržať. „Doma žobrať nemôžem. Potom by som sa hanbila ísť aj k lekárovi.“ A čo by si priala, keby sa jej splnili tri akékoľvek priania? „Zdravie pre seba. Aby som vládala robiť a udržala si byt. A zdravie pre sestru. Tá je chorá, ako bol aj môj manžel.“ Chcel by znova rodinu

Pri dopravnej priemyslovke na Hlavnej sme našli uzimeného Dušana Moroa. Práve dostal od mladej slečny veľkú obloženú bagetu. „Som z detského domova. Vyučil som sa za záhradníka, ale nenašiel som prácu. Mal som družku, dieťa, ale skončil som v base za lúpež a ona žije s druhým. Vianoce som vlani strávil na ulici a asi aj tento rok to tak bude.“ Za deň si vyžobre tak osem eur. „Chcel by som mať prácu, znova rodinu, aby sme boli spolu a mali kde bývať. Ale neviem, ako to dosiahnuť.“ Spáva pod balkónom

Bližšie k Tescu v podrepe žobral Vincent Horváth. Tvrdí, že vo Švédsku robil automechanika, no keď prišiel domov, skončil vo väzení. Nechcel povedať, prečo. „Býval som na Fialkovej, teraz spávam pod balkónom na sídlisku. Vlani som bol na Štedrý večer v base. Teraz budem na ulici, možno pôjdem do útulku.“ Priania mal úplne pragmatické. „Chcel by som si vymeniť šaty, čo mám na sebe. A mať teplú deku, aby som nezmrzol, keď budú mrazy. A hlavne strechu nad hlavou, aspoň v ubytovni.“ Sviatky v Prahe

Juraj Rusnák nemá strechu nad hlavou, ale nepovažuje sa za bezdomovca. Vraví, že je vandrák. Ale takisto žobral. Stál na Hlavnej, pred ním klobúk, v ňom pár mincí.  „Celý život som vandrák. Ale pár rokov som robil v železiarňach. Ja však dlho nevydržím na jednom mieste. Teraz si v Košiciach vybavujem dôchodok, no Vianoce budem ako vlani tráviť v Prahe. Na ulici na Václaváku.“ Čo by si prial? „Ja som na dobrú muziku. Chcel by som vidieť Scorpions v Košiciach. Žiť v pokoji, aby sa ľudia nehádali. A tretie? Neviem. Načo by mi bolo auto, keď som sám. Aj byt, keď neobsedím doma. Fakt neviem.“ Prianie prežiť zimu

Poslednou ženou, ktorú sme oslovili pred sviatkami na ulici, bola Viera Máčiková. „Nemám rodičov, nemám kam ísť. Robila som na píle v Medzeve, ale nemám ešte ani nárok na dôchodok. Teraz žijem už štyri roky v Košiciach. Vyžobrem málo, spím vonku, ledva mi na jedlo vyjde. A aj na Vianoce budem ako vlani na ulici.“ Všetko, čo má, nosí so sebou. Podľa toho mala aj svoje tri priania. „Aby som mala jedlo, strechu nad hlavou v ubytovni a teplú bundu. Aby som zimu prežila.“ Foto: Ľuboš bušo/Veronika Janušková