Prichádzajú sem najmä deti, Užhorod je pre Rusov zatiaľ nezaujímavý (ROZHOVOR)

24. februára sa v skorých ranných hodinách začala ruská invázia na Ukrajinu. Tím KOŠICE: DNES ONLINE sa osobne vybral na Ukrajinu aj s humanitárnou pomocou. Počas toho pripravil niekoľko rozhovorov s Ukrajincami. V tomto článku prinášame rozhovor s pánom Jozefom z Užhorodu o aktuálnej situácii na Ukrajine.

Čo potrebujú deti najviac? Čo potrebujete Vy?

“My tu máme. Tam potrebujú, kde padajú bomby, kde sú zničené mestá, tam sú potrebné lieky, tam sú potrebné potraviny. Pre vojakov tiež potraviny.”

Sú tu otvorené obchody?

“Obchody sú otvorené.”

Tam, kde sa strieľa, otvorené nie sú?

“Tam otvorené nie sú. Tam kde sa strieľa: Kyjev, Cherson, okolie Chersonu, v Žitomiri sa strieľa. Tam je všetko zničené. Tam sa snažia otvárať obchody, ale keď ich otvoria, tovar dávajú len tak. Oni majú komendatský čas, keď vyjdú, snažia sa zabezpečiť potravinami a liekmi. Keď sú.”

Ako to funguje s financiami? Môžete si vybrať v banke peniaze? Z bankomatu?

“Trochu je (problém) s hotovosťou. Ale naše úrady sa snažia robiť všetko pre to, aby sa dalo platiť kartami. Takže tu u nás všetko s kartami funguje, v každom obchode v Zakarpatskej oblasti. Zakarpatská, tam kde sa nestrieľa, tak to sa ešte drží. Tie naše západné (mestá). Ľvov tiež funguje, lebo tam strieľali iba po vojenských objektoch. Kyjev, Cherson…oni vravia malým mestečkám v okolí, že buď sa vzdáte, alebo zničíme celé mesto.”

Prečo sa podľa Vás Užhorodu ešte darí prežívať?

“Lebo sme blízko hraníc, lebo sme ZATIAĽ nezaujímaví pre Rusko. Oni majú cieľ ovládnuť Kyjev, zvrhnúť našu vládu a dosadiť tam svoju. Ale nie sme takí ľudia, že sa vzdáme.”

Ako to Vy cítite? Aké to pre vás bolo, keď ste sa ráno zobudili a zistili ste že…

“Zo začiatku som tomu neveril a potom všetka tá hrôza dochádzala do hlavy, že čo sa deje a čo sa robí. A stále viac v Zakarpatsku cítime to, že sem ide veľa utečencov. A veľa z nich sú deti. Veľa detí (rodičia) dávajú len tak niekomu do vlakov, len aby ich odviezli sem, kde sa nestrieľa.”

Svoje vlastné deti dávajú preč?

“Vlastné deti alebo deti z detských domov, alebo z náhradných rodín sa snažia odovzdať deti, aby išli sem. Akurát včera manželka čítala, že jedna rehoľná sestra sa na vlastné nebezpečie vybrala po veci do pekárne, aby mohli napiecť v tej pivnici, kde sa schovávajú chlieb. Aby prežili.”

Tie deti, ktoré takto ujdú pred vojnou na Zakarpatsko, čo je potom s nimi? Kam idú? Do detských domovov alebo sa o nich staráte?

“Niektorí idú do zahraničia, na Slovensko, ďalej do Talianska. Kde majú kamarátov a dobrovoľníkov, ktorí ich prijímajú, tak tam idú. My na Zakarpatsku máme 64 županáctiev, to sú vybrané obce. Každé to županáctvo prichystalo miesto, kde prichyľuje ľudí. Takže sa starajú, aby utečenci mali potrebné jedlo, šatstvo. V meste Užhorod a tak aj po županáctvach.”

Keby sem prišli Rusi, tak budete bojovať?

“Áno! Áno, budeme bojovať. Každý deň sa robia Molotovove koktejly, pletú sa maskovacie siete a všetko ide do Kyjeva a tam, kde je to potrebné.”

Čiže to ľudia vyrábajú doma?

“Nie doma, oni sa schádzajú. U nás je park a každý vie, že od 11 hodiny sa tam robí a potom ide všetko vlakmi do Kyjeva, aby pomohli domobrane, vojsku a ľuďom, ktorí bránia svoje mesto. Je to niečo hrozivé, keď jedni ľudia robia veci, ktoré druhým vezmú život. Ale my sa len bránime. My sme nešli do Ruska, že tam chceme byť.”

Čoskoro prinesieme ďalší rozhovor.

(ZL)