Zomrel košický architekt Štefan Pacák

V pondelok (13. apríla) zomrel vo veku 61 rokov po dlhej chorobe košický architekt Štefan Pacák (narodil sa 10. 2. 1959 v Košiciach). 

Je spoluautorom mnohých známych budov vo východoslovenskej metropole, akými sú Steel aréna, biznis centrum Tri veže, Univerzitná knižnica TUKE, hotel Zlatý dukát, hotel ROCA a mnohé ďalšie.
Prvým veľkých projektom bola rekonštrukcia reštaurácie Rokoko na Ázijskú reštauráciu. Jeho rukopis nájdete aj na stavbe múzea Andyho Varhola v Medzilaborciach.

Okrem Slovenska sú jeho práce aj v Českej republike, Španielsku, či na Sardínii.

Študoval na Fakulte architektúry ČVUT a na Akadémii výtvarných umení Prahe. Po štúdiu sa vrátil späť do Košíc. Svoje skúseností odovzdával aj ako učiteľ na Technickej univerzite v Košiciach na Fakulte umení. V tom čase už robil projekty na zlaté fontány čejkov z Arábie. 

Pred troma rokmi, v roku 2017, získal Cenu primátora mesta Košice.

Posledná rozlúčka bude v najužšom kruhu v piatok (17. 4.) na cintoríne sv. Rozálie. Verejná posledná rozlúčka bude formou výstavy po skončení pandémie. O jej dátume a mieste bude rodina informovať.

Spomienky na architekta

Na architekta Štefana Pacáka si takto spomínajú jeho priatelia, kolegovia a rodina.

Stanislav Kmeť, rektor TUKE: Poznal som Števa od našich gymnaziálnych čias. Bol vždy priateľský, plný invenčnej energie, každodenného optimizmu a svojského humoru. Tieto jeho kreatívne vlastnosti a pozitívny prístup k životu sa preniesli aj do jeho produktívnej tvorby. Jeho rukopis bol jasne čitateľný, všade tam, kde ste sa ocitli v priestore, ktorý stvárnil, ktorému vdýchol jeho jedinečné a svojské čaro. Tieto miesta, priestranstvá a objekty pôsobia inšpiratívnou atmosférou a vytvárajú nadčasové fenomény, ktoré nútia k zamysleniu. Napriek všetkým svojim úspechom zostal skromným človekom, citlivým a pozorným, s ochotou vždy pomôcť kolegom. Skláňam sa pred tým čo v živote dokázal a vykonal. Vážim si, že som mal tú príležitosť pri niektorých aktivitách s ním spolupracovať. Ďakujem za všetko, čo urobil pre Technickú univerzitu v Košiciach. Zanechal hlbokú nezmazateľnú stopu, ktorá tu zostáva a žije v nás. Števo budeš nám chýbať.

Palo Megyesi, výtvarnik: Nepamätám sa, ako sme sa so Števom presne zoznámili, ale bolo to veľmi prirodzené, keďže jeho záujem o umelcov a umenie bol hlboký a rýdzi. Ako prvý v Košiciach otvoril súkromnú galériu KOPA, v ktorej dával príležitosť novým aj etablovaným umelcom. Dlhodobo a s nesmiernym záujmom sledoval ich prácu. Bol to práve on, kto mi ako začínajúcemu výtvarníkovi ponúkol možnosť realizovať samostatnú výstavu v jeho galérii. Nemihol ani brvou, keď som mu oznámil že mu chcem pomaľovať čerstvo vybielenú galériu 20 metrov dlhou nástennou maľbou. Potom sme zistili, že závesný obraz, ktorý mal byť súčasťou nástennej maľby má veľký rozmer. Neprejde cez dvere galérie. Ešte v ten deň zorganizoval dvoch murárov, ktorí do večera vedľa dverí vytvorili štrbinu v stene. Obraz sa dostal na svoje miesto. Ďakujem mu.

Ján Krcho, vedúci katedry, Fakulta umení TUKE: Aj tí, ktorí mali v Košiciach na architektúru tak, alebo onak odlišný názor, jeho dielo sledovali. Z tých, ktorí sme Števa Pacáka poznali aj bližšie, aj pre jeho neustály intenzívny, každodenný vzťah s architektúrou a aj s každým kultúrnym dianím v Košiciach, sme ho nevedeli nemať radi. Keď som dostal prvý mobilný telefón, on bol jeden z prvých, ktorému som poskytol svoje číslo, Števo sa ma opýtal, či mi môže hocikedy zavolať…, či aj v noci o druhej. Bez váhania som súhlasil a vedel som, že to znamená, že aj ja mu môžem volať hocikedy. Keď som sa s ním rozprával o architektúre, vedel som, že presne rozumie aj tomu čo som nepovedal, čo sa nedalo vysloviť, čo hmlisto zostalo medzi riadkami. 

Juraj Koban, vedúci Katedry architektúry FU TU: Dennodenné tvorivé inšpirovanie sa a zdieľanie spoločných starostí a radostí pri realizovaní našich architektúr. To je Števova KOPA. Nikdy a nikde nekončiaca kopa entuziazmu, kreativity a tvorivej energie, ktorú sme spolu zliezali takmer 35 rokov.

Boris Vaitovič,  vedúci Katedry výtvarných umení a intermédií TU KE: Štefan bol pre mňa vzorom človeka s otvorenou mysľou. Nezväzoval na alternatívu v ktorej by sa jeho predstavy nedali uskutočniť. Mal dar iluzívneho videnia sveta v ktorom sa zjednotila fotografia s architektúrou. Stále hľadal nové materiálové riešenia a často ma oslovil s ťažko realizovateľnými výzvami, ktoré nás pracovne aj ľudsky zblížili. Som veľmi vďačný za chvíle na spoločných projektoch.

Peter Radkoff, umelecký riaditeľ Tabačka Kulturfabrik: V 90-tych rokoch, keď som sa s ním pracovne spoznal, bol som mladým začínajúcim podnikateľom v architektúre a Števo bol pre mňa istým vzorom, predstaviteľom úspešnej a na tu dobu hlavne moderne fungujúcej firmy – architektonického štúdia. KOPA dizajn ako jedna z prvých firiem v Košiciach vytvorila a prevádzkovala zaujímavý priestor pre stretávanie umeleckej komunity, galériu BOD. Jedným z veľmi silných osobných momentov v tej dobe pre mňa bol môj prvý filantropicky zážitok, ktorý mi Števo ponúkol, keď ako jediný mal pochopenie a pomohol finančne divadlu vycestovať na festival do Venezuely. Divadlo potom u nás navštevoval pravidelne, aj preto som s ním mal pekný vzťah”. 

Ján Kanócz,  dekan FU TUKE: Števo bol pre mňa symbolom slobodného myslenia a tvorivého nepokoja, spolupráca s ním bola stále výzvou pre tvorbu s progresívnym a nevšedným riešením… Česť jeho pamiatke!

Róbert Roland, lekár: Jedna z jeho vlastností – zanietenie. Keď začal rozprávať o košickej Hlavnej ulici, o desať minút ste boli presvedčení, že ulice Paríža sú o ničom. Nemali ste radi moderné sochy, dokázal vám ich priblížiť k trvalému pozitívnemu pohľadu. Vedel presviedčať, byť neoblomný, vaše argumenty niekedy prepadávali cez sito jeho námietok. Ale aj vďaka týmto vlastnostiam bol úspešný.

Zuzana Pacáková, dcéra, riaditeľka festivalu Biela noc: Ocko bol pre mňa ten najinšpiratívnejší človek. Plný energie, optimizmu, vždy pozeral do budúcnosti. Bezhranične nám veril, podporoval nás a posúval vpred. Rád sníval, tešil sa z maličkostí, tancoval, cestoval, šalil sa, stále si niečo fotil, kreslil, veľa čítal, miloval hudbu. Žil vždy naplno. Učil nás vnímať svet inak, rozoznávať dobro, kvalitu a krásno. Spájala nás chuť skrášľovať mesto, zhmotnovať priestor, ohýbať svetlo, vidieť veci cez farby a umenie. Jeho odkaz navždy ostane v nás, rovnako ako jeho architektúra v našich mestách.

Dorota Kenderová, riaditeľka Východoslovenskej galérie v Košiciach: Štefan Pacák je autorom rekonštrukcie Východoslovenskej galérie a stal sa tak súčasťou jej novodobej histórie. V rámci rekonštrukcie bol vytvorený podzemný výstavný priestor, ktorý ohromuje návštevníkov aj vystavujúcich umelcov svojou monumentálnosťou, jedinečnosťou a technickými riešeniami pre potreby súčasného umenia. Štefan Pacák bol aj pravidelným návštevníkom galérie a vždy ma veľmi potešilo keď som videla, že je spokojný akými výstavnými projektmi daný priestor napĺňame. Myslím, že aj pre umelcov ako je Milota Havránková, Laco Teren, či Anna Hulačová bolo intenzívnym zážitkom v takom priestore vystavovať, a to pre svoju neopakovateľnú atmosféru, ktorou podporil samotnú tvorbu autorov.

Lucia Potokárová, riaditeľka Štátnej filharmónie Košice: Vnímala som ho ako človeka s vycibreným vkusom a nevšedným rozhľadom naprieč celou hudobnou históriou až po súčasnosť. Hudba ho nepochybne inšpirovala aj pri jeho tvorbe… Bude chýbať…

[ad2][/ad2]