Zvon Urban

Ak neovládate nejako zvlášť schopne košickú históriu, stačí sa prejsť ulicami nádherného centra nášho mesta. Priamo tam si môžete o dejinách čítať.

Bez listovania v knihách si môžete prečítať pod holým nebom aj toto: „Roku Krista 1556, keď bolo vidieť dve kométy a silnelo sprisahanie niektorých odbojných magnátov proti kráľovskému majestátu, kráľovské mesto Košice ich hrozným vzdúvaním v deň nasledujúci po 13. apríli takmer celé zhorelo, spolu so svätými kostolmi a prekrásnymi budovami. Aby sa aj budúce časy dozvedeli o pamiatke tohto nešťastia, slovutná rada na čele s richtárom Imrichom Patschnerom dala v roku 1557 odliať toto dielo z úlomkov zvonov zničených požiarom.“

Patrón vinohradníkov

Tieto vety v latinčine nájdete na zvone menom Urban, ktorý je už pár rokov položený pred rovnomennou Urbanovou vežou. A tak už vieme, že zo zvyškov požiarom roztavených zvonov odlial roku 1557 krajan olomouckých „syrečkov“ František Illenfeld zvon Urban.  

Nazvali ho podľa svätého Urbana – patróna vinohradníkov, keďže Košice vtedy obklopovali rozsiahle vinohrady. Dúfali, že ich ochráni pred krupobitím, mrazom a búrkou. 

Prvé zvonenie

Vtedy však nebolo ani miesta, kam takýto zvon zavesiť. Lebo žiadna z veží Dómu sv. Alžbety a ani iné veže, zoslabené veľkým požiarom spred roka, si nechceli zobrať na seba tú váhu (aj zodpovednosti), ktorá pri tomto obrovskom zvone znamenala asi 5 ton. Urbana preto uložili len tak na radnici a na svoje prvé zazvonenie si musel počkať 71 rokov, až do roku 1628, keď vežu už zrekonštruovali a aj premenovali podľa neho na Urbanovu a zvon tam zavesili. Jeho rozradostený hrdý hlahol bolo údajne za dobrých poveternostných podmienok počuť až v Prešove.

Smutné narodeniny

Stovky rokov Urban prezvonil a až keď oslávil 410. narodeniny, čiže v roku 1966, 13. decembra začalo v jeho veži horieť. Od transformátora sa chytili jeho nosné trámy a on sa zrútil do horiacich trosiek na prízemí. Neroztavil sa, ale roztrhal na kúsky pri styku s hasiacou vodou.

Všetky kúsky sa uschovali vo Východoslovenskom múzeu, aby ich v roku 1989 už pozliepané vystavili pred jeho domovskou vežou. Má to jedinú výhodu – krásu zvona môžete vnímať očami, keďže ušami sa to už nikdy nebude dať.

Milan Kolcun
Foto: Veronika Janušková