12 otázok a 12 zaujímavých odpovedí o Afrike
Košická cestovateľka Maja Kurjanová, ktorá so svojím priateľom prebicyklovala africký kontinent, zavítala aj do našej redakcie denníka košice:dnes. Zobrali sme si ju na paškál a pýtali sa na najzaujímavejšie informácie a fakty z ich šialenej cesty po Afrike. Prečítajte si, čo všetko nám prezradila.
Tvoja cyklotúra trvala 329 dní. Prešla si takmer 20 000 km a videla vyše 20 krajín. Vedela by si nám povedať tvoju ,,top trojku“ najkrajších krajín?
Z európskych krajín sa mi najviac páčilo Chorvátsko. Bicyklovanie na pobreží bolo neskutočné. Z afrických krajín mne a Peteovi učarovalo Malawi, ktoré leží v srdci tohto kontinentu. Tá nepoškvrnenosť prírody je úžasná. Zobúdzali sme sa s tým, že už odchádzame, ale viackrát sme si povedali: „Nie, ešte tu pobudnime pár dní.“ Samozrejme, do našej top trojky patrí aj Juhoafrická republika, kde je naozaj čo vidieť.
Z ktorej krajiny si, naopak, bola sklamaná?
Afrika má čo ukázať, ale zmiešané pocity som mala hlavne z Etiópie. Keď sme prekročili hranice tejto krajiny, nevítali nás tak, ako v ostatných afrických krajinách s úsmevom a potešením, ale s tým, že od nás niečo chcú. Etiópske deti neustále za nami utekali a pýtali peniaze. Nemali sme žiadne súkromie a chvíľu pokoja. Dokonca ani vtedy, keď sme išli na záchod. Boli sme neustále pod zrakom Etiópčanov. Povedala by som, že si všetkých belochov spájajú s humanitárnou pomocou. Nebolo to vôbec príjemné.
Čo je pre teba najcennejší a najsilnejší zážitok z vašej cyklotúry?
To je ťažká otázka, ale myslím, že to bolo naše prvé stretnutie so žirafou v Keni. Vtedy sa nám ako keby Afrika otvorila a my sme na vlastne oči videli divočinu, o ktorej sme doposiaľ iba čítali. Aj keď sme potom zazreli ešte veľa iných divokých zvierat, táto chvíľa bola pre nás čarovná.
Keď poviem Európa a keď Afrika, čo ti napadne ako prvé?
Európa – pravidlá a Afrika – chaos.
Kedy si sa cítila najviac ohrozená?
Určite v Egypte. Stanovali sme na pobreží Červeného mora, keď sme zrazu započuli zvuk nabíjania pušiek. Z tmy sa k nám približovali dve postavy a vykrikovali na nás niečo po arabsky. Zdvihli sme ruky a postavili sa. Ukázalo sa, že to boli mladí vojaci, ktorí každú noc držia na pláži hliadku, pretože sa tam môžu vyloďovať pašeráci drog. Naozaj sme sa vtedy veľmi zľakli, ale nič sa nám našťastie nestalo. Vysvetlili sme im, že nie sme tí, ktorých hľadajú.
Koľkokrát ste menili pneumatiky a duše na bicykloch?
Mali sme desaťkrát defekt. Zaujímavé je, že iba raz v Afrike. Cesty sú na oveľa vyššej úrovni ako v Európe. Skoro všetky sú asfaltové, po ktorých sa veľmi dobre bicykluje. Pneumatiky sme menili raz na Cypre a potom druhýkrát si musel Pete jednu vymeniť asi dva týždne pred naším cieľom. Každý z nás mal stále jednu pneumatiku navyše, na zadnej časti bicykla, pre prípad potreby. Na púšti sa nám bicykel chvalabohu nepokazil. Mali sme však problémy s prehadzovačkami a ihlicami na bicykloch. Avšak vždy nás niekto zachránil, prípadne sme išli normálne do servisu alebo to Pete opravil. On je veľmi zdatný v technických veciach.
Čo najnezvyčajnejšie ste zjedli?
V Egypte sme raz zjedli kozie semenníky. Bolo to fakt hnusné a veľmi to smrdelo. Museli sme to ochutnať, pretože nás na večeru pozval jeden Egypťan a nebolo by pekné to odmietnuť. Potom sme jedli ťavie mäso, ale väčšinou sme nepátrali po pôvode pokrmov, pretože sme boli často, tak hladní, že sme museli niečo zjesť a nemohli sme si vyberať.
Na akom najčudnejšom mieste ste spali?
Raz sme spali na policajnej stanici v Egypte. Pretože sa policajtom nepáčilo, že by sme stanovali len tak niekde nadivoko. Chceli nám zakázať aj bicyklovanie kvôli bezpečnosti, ale boli sme neústupní. Celý deň preto za nami jazdili policajné hliadky a mierili na nás s kalašnikovníkmi. Na jednej strane to bolo veľmi nepríjemné, no na druhej sme sa cítili ako nejaké celebrity. (smiech) V podstate každé miesto, kde sme stanovali, bolo istým spôsobom zvláštne. Či už to boli púšte s takou jasnou nočnou oblohou ako nikde na svete, alebo už spomínaná policajná stanica.
Ako často ste menili oblečenie?
Zničila som dvoje cyklistické nohavice, ktoré boli až priestvitné po tejto ceste. Tričká sú, samozrejme, vyblednuté. My sme v podstate ako keby recyklovali. Naša taktika bola taká, že tri dni v tom istom oblečení. Nemali sme stále možnosť oprať si veci a osprchovať sa, preto by bolo zbytočné sa obliekať do čistých vecí, ktoré by na konci dňa boli takisto prepotené. Mali sme niekoľko nohavíc a tričiek. Kapacita v batožine bola totiž obmedzená. Topánky som mala jedny cyklistické, žabky a sandále. Pete bol na tom podobne.
Čo ste si zo svojej cesty priniesli?
Iba suveníry, náramok, jednu misku. V podstate iba maličkosti. Najcennejšia vec pre mňa však boli denníky, ktoré sme si písali každý večer ručne. Každý z nás zapísal dva zošity. Tie som v lietadle na ceste domov držala celý čas v rukách, aby som ich nestratila.
Mala sa aj chvíľky zúfalstva?
To áno. Viackrát som aj plakala. Boli to však slzy zúrivosti, najmä na začiatku cesty, keď som nevedela nabrať dobrú fyzickú kondíciu, ale aj slzy zúfalstva, keď som chcela so všetkým skončiť. No plakala som aj od šťastia a obdivu prírodných krás a na konci to boli slzy radosti, keď sme dokončili našu expedíciu na bicykloch.
Ako vidíš teraz svoju budúcnosť a plánujete ešte nejakú cyklotúru?
Za chvíľu sa vrátime do Anglicka, kde si budeme hľadať prácu a ubytovanie, lebo to nemáme zabezpečené. Moju budúcnosť však vidím po boku Peta, ktorý ma v Kapskom Meste požiadal o ruku na Stolovej hore, čo som naozaj nečakala. Cyklotúru zatiaľ neplánujeme, ale Pete pôjde behať tento rok Medzinárodný maratón mieru v Košiciach.
Foto: Michaela Luxová
