Ako sme v božskej krajine hľadali Hádesa. Do podsvetia nás nechceli

V redakcii je o mne známe, že som svetobežník. Keď môžem, cestujem a keď necestujem, rozmýšľam, kde ma túlavé topánky opäť zavedú. Nie som však jediná, ktorá má túto vášeň. Rovnakú krvnú skupinu má kolegyňa Janka Vargová. Nič nebráni teda tomu, aby sme po svete chodili spoločne. Tento raz bolo naším cieľom Grécko. 

Na dovolenku sme sa však nevybrali samy. Ja som zobrala mamu a Janka zas svoju dcéru Niku. Dámska jazda ako vyšitá… Pri výbere našej destinácie sme si určili niekoľko bodov. Cena čo najnižšia, teploty čo najvyššie a cesta čo najkratšia. 

Utrpenie v autobuse a nebezpečné ryby

Museli sme však upustiť z našich nárokov, pretože rozpočet nám to akosi nepovoľoval. Do krajiny opradenej mýtmi sme sa teda vybrali autobusom. Ako pravé Slovensky sme napiekli rezne, zobrali si nápoj na potuženie a hor sa na 24-hodinovú cestu. Nuž, kiežby sme len toľko cestovali. 

V Srbsku sa nám pokazil autobus, a tak sa nám cesta premenila na 38-hodinové utrpenie. Všetko zlé je však na niečo dobré – aspoň sme ochutnali srbskú slivku. Verte mi, potom nám už bolo jedno, či sme v Srbsku, alebo pri mori v Grécku.

Ammoudia je dedinka s približne sto obyvateľmi, ležiaca pri mýtickej rieke Acheron v severnej časti krajiny. Príroda majestátna, hotel príjemný, Gréci pohostinní. Namiesto raňajok sme však rovno dostali niekoľko šokov. „Vitajte. Na začiatok vám musím povedať, že za hotelom sú močiare, a tak je tu veľa komárov. Kúpte si repelent! V mori sú ryby, na ktoré, keď stúpnete, vám paralyzujú nohu. Toaletný papier hádžte do koša, nie do záchoda,“ privítala nás Mária, majiteľka hotela. Po týchto slovách nám napadlo, že sme si mali kúpiť ešte jednu srbskú slivku…

Naši noví nórski kamaráti

Naším cieľom nebolo iba ležať pri mori, ale nájsť tie najkrajšie zákutia oblasti Epirus. Vybrali sme sa do Pargy, mestečka ležiaceho pod husto zalesnenými kopcami v nádhernej zátoke. Farebné domčeky, krištáľovo čisté more, v reštauráciách chutný kebab a výborná káva. Hotová rozprávka.

Predtým, ako sme sa definitívne rozhodli pre Ammoudiu, sme surfovali po internete a hľadali, kde všade môžeme v okolí vyraziť. Všetky štyri sme sa zhodli, že musíme ísť na výlet loďou na dva maličké ostrovy v Iónskom mori – Paxos a Antipaxos. Nasadli sme teda na loď a našli si miesto rovno za kapitánom, vedľa starších manželov Brit a Steina z Nórska. Slovo dalo slovo a po chvíľke sme s nimi tancovali makarenu či kačací tanec. Nehovoriac o tom, že sme vytiahli víno a nechali ho kolovať. Ponúkli sme, samozrejme, aj Nórov. „Vy ste bláznivé! Ste prví Slováci, ktorých poznáme, a váš národ a krajinu zbožňujeme, aj keď sme tam nikdy neboli,“ usmieval sa Stein…

Gréci – zdvíhač sebavedomia

Doplavili sme sa k ostrovu Antipaxos a ocitli sa v prekrásnej tyrkysovej lagúne. Priezračné more a skalnaté útesy boli stvorené na potápanie sa. Ešteže sme mali šnorchel z miestneho obchodu. Po hodinovom kúpaní sme opäť naskočili na loď a smerovali k ostrovu Paxos. Prešli sme sa malebnými uličkami, sadli si do taverny. 

Južania sú proste južania. Či už sú Taliani, Gréci alebo Španieli. Sú to proste milovníci a dokonale ovládajú umenie sladkých rečičiek. Na každom kroku sa na nás usmievali, žmurkali po nás a lichotili nám. Samozrejme, nezlomili nás. Musím však povedať, že dokážu neuveriteľne dvíhať sebavedomie…

Slovenské „svätice“

Neďaleko našej pláže v Ammoudii tečie rieka nárekov – Acheron. Je to jedna z piatich riek, ktoré podľa starogréckej mytológie obmývajú krajinu mŕtvych, cez ktorú sa musia preplaviť duše zomretých. Preváža ich starec Cháron do podsvetia, kde vládne jeden z troch najvyšších bohov – Hádes.

V Parge sme si požičali auto a vybrali sa boha podsvetia hľadať. Brodili sme sa v ľadovej vode, nohy nám brneli od zimy, ale na majestátne útesy, ktoré sa nám odkrývali každým krokom viac a viac, nikdy nezabudneme. Miestny Grék nám pri vstupe do rieky povedal: „Vraví sa, že ak vkročíte do Acheronu a máte hriechy, nikdy sa z nej už nedostanete.“ My sme však odkráčali bez problémov. Sme „svätice“!

Tajomný pamätník

Našu dovolenku sme poňali aj ako poznávací zájazd. S požičaným autom sme sa vybrali na ďalšie, síce menej známe miesto. Približne 40 kilometrov od Pargy v pohorí Pindos sa na strmom útese týči monument Zalongo. Je to pamätník, ktorý bol postavený na pamiatku 62 žien, ktoré sa ukryli v horách pred zotročením Aliho Pašu. Vedeli, že ak ich nájde, budú potrestané smrťou. Rozhodli sa zhodiť do rokliny najprv svoje deti a potom jedna za druhou pri speve a tanci skákali z útesu za nimi. Aby sme tento monument videli na vlastné oči, vyšliapali sme 400 schodov. Odmenou bol pohľad na obrovský vápencový pamätník, ktorý v nás vzbudzoval pokoru a poskytol neuveriteľný výhľad na celú oblasť.

Všetko sa raz skončí, a to bohužiaľ platí pre všetkých a všetko – bez výnimky. Posledné dni sme sa slnili na pláži, kúpali v mori, popíjali frapé, jedli grécke špeciality. Nestúpli sme ani raz na nebezpečnú rybu a domov sme sa vrátili s úžasnými zážitkami a množstvom štípancov od komárov. Kiežby už opäť bolo leto a dovolenková sezóna.