Malorka – ostrov kruháčov a kôz. Horských i plážových

Mnoho ľudí v mojom okolí si myslí, že zarábam len preto, aby som cestovala. Nuž, keď sa nad tým zamyslím, niečo na tom asi bude… Cestovanie ma naučilo jedno. Šťastie si za peniaze nekúpim, ale letenku áno. Takto som sa dostala aj na Malorku…

Zastávam názor, že na výlet radšej lacno a na vlastnú päsť viackrát do roka, ako raz na jednu luxusnú dovolenku. Aj napriek tomu, že luxus mám v mene. Luxová teda luxusné dovolenky nevyhľadáva. 

Zohratá partia je základ

Na Malorku som sa vybrala s kolegyňou Jankou, jej dcérou Nikou a mojou mamou. Sme už zohratá partia a čo-to sme si už spolu prešli. Letenky sme kupovali v predstihu, v apríli. Mali sme na to dva dôvody. Stáli  60 eur a chceli sme sa na dovolenku tešiť už od jari. 

Supervýlet nás vyšiel v priemere 390 eur na osobu. Do toho rátam spiatočnú letenku z Viedne, cestu z Košíc do a z Bratislavy vlakom (lístok bol pomaly drahší ako letenka), transfery z letiska, ubytovanie cez Airbnb na sedem nocí, požičanie auta na štyri dni, jedlo a niečo na potúženie… Všetko je totiž o organizácii, šťastí a hlavne – o ľuďoch.

Ani jedna z nás nie je typ, ktorý by vylihoval celé dni na pláži. Ja s Nikou sme preto poctivo vypracovali itinerár. Janka s mojou mamou mali na starosti obživu. Úlohy sme teda mali rozdelené.

Pollenca – náš prechodný domov 

Nika má vyštudovanú španielčinu, a tak sa celý čas tešila, ako si ju precvičí. Ja som zas dúfala, že niečo z tohto príjemného jazyka pochytím. Pollenca však bola v obkľúčení Nemcov a Angličanov a ja som tak konečne zistila, kde tieto dva národy chodia dovolenkovať. Ak si teda chcete precvičiť nemčinu a byť pri teplom mori – odporúčam Pollencu. 

Ale pekne po poriadku. Šťastne sme dorazili a tešili sa, ako si užijeme trochu slniečka a mora. Prebudenie do slnečného rána sa však nekonalo. Pršalo, vlastne lialo…

Všetci domáci boli šťastní, čomu sme spočiatku nerozumeli. Suseda z vedľajšieho bytu nám nakoniec všetko objasnila. „Konečne prší. Už tri mesiace nespadla ani kvapka. Nevedeli sme sa dočkať dažďa.“ Kyslo sme sa usmiali a dopili na balkóne fľašku vína. 

Z nudy človek dokáže urobiť čokoľvek. Prelustrovali sme celý byt a našli sme slnečník. A keďže sme nemali čo jesť a už vôbec čo piť, vybrali sme sa s Nikou so slnečníkom, alias dáždnikom, do obchodu. Vedeli sme, prečo to robíme. Nebo sa nad nami zľutovalo a vyšlo konečne slnko… Itinerár nemohol zlyhať a my sme sa ešte v ten večer kúpali v mori.

Výhovorky neobstáli

Na druhý deň sme mali naplánovanú ľahšiu túru. Teda aspoň ja s Nikou. Mali sme v pláne prejsť sedem kilometrov cez pohorie Serra de Tramuntana k pláži Molins. Po všetkých výhovorkách našich mám od bolesti nôh, horúčavy až po ich vek sa odhodlali, že to dajú spoločne s nami. 

Všetko by bolo v najlepšom poriadku až na to, že sme trikrát zablúdili (nemali sme zapnuté GPS – šetrili sme s mobilnými dátami). Naše mamy sme už veľmi dlho nepočuli vysloviť toľko „vybraných slov“, ale zvládli to ako tatranské lane. Boli sme sa ne nesmierne pyšné. Zaslúžili si veľké pivo, ktoré stálo nekresťanských päť eur. Výhovorky typu „už mám svoj vek“, našťastie pre nás, nanešťastie pre ne ani v budúcnosti neobstoja!

Husľový koncert v jaskyni

Konečne nadišiel čas, aby sme si požičali auto. Mimochodom, na štyri dni nás to vyšlo na 90 eur aj s benzínom. 

Vybrali sme sa do Dračej jaskyne (Cuevas del Drach). Týmto nápadom som spočiatku nebola veľmi nadšená. Veď aj na Slovensku máme kopu krásnych jaskýň. Sľubujem, že po tomto zážitku už nikdy voči žiadnemu prírodnému úkazu nebudem mať predsudky. Kvapľové útvary, ktoré sme tam videli, boli skutočne ohromujúce.

Čerešničkou na torte bol husľový koncert na jazere Martel, ktoré je najväčším európskym podzemným jazerom. Štyria hudobníci nám predviedli svoje umenie na plávajúcej loďke. Koncert je zakázané fotiť. Čo ja osobne chválim. Človek si tak túto spomienku uchová len vo svojej hlave. Samozrejme, aj tam sa našli experti, ktorí vytiahli mobily a kamery a išli si to nakrúcať. Darmo, že upozornenie bolo v piatich svetových jazykoch. Videla som aj to, čo som nemala. Jeden turista (našťastie, neviem a ani nechcem vedieť, z akej krajiny) si odtrhol kus z kvapľa, ktorý tam rástol tisíce rokov… Nemám slov. 

Miesto Nadala sme našli krvilačnú rybu

Deň sa ešte stále neskončil. Z jaskyne sme sa rozhodli ísť hľadať loď tenistu Rafaela Nadala, ktorá kotví v prístave Porto Cristo, v domnienke, že stretneme aj jej majiteľa a vypýtame si podpis. 

Naivná predstava. Loď sme našli, Nadala nestretli. Narazili sme však na niečo iné. Ako si tak moja mama stojí vo vode, zrazu sa začala topiť. Mysleli sme si, že si robí srandu. Nevie veľmi dobre plávať, preto nechodí do hlbokej vody. Sem-tam však vtipkuje, že nevie, v akom jazyku by kričala o pomoc, keby sa naozaj topila. Zrazu sme však začuli: Pomóóóc (nikdy to nebude help, hilfe ani ayuda). Rozbehli sme sa za ňou ako Pamely z Pobrežnej hliadky. Mama vyšla z mora a z lýtka sa jej spustila krv. Rana síce nebola hlboká, ale zato krvi bolo toľko, ako keby jej ryba odhryzla nohu. 

Nakoniec sme zistili, že v mori pri tejto pláži žijú krvilačné ryby, ktoré hryzú, keď sa človek nehýbe. Čo myslíte, vošli sme ešte v ten deň do mora?

Valldemossa nás ohúrila

Auto sme chceli poriadne využiť, a tak sme putovali do dvoch historických miest – Sóller a Valldemossa. Nika šoférovala, ja som bola hlavný navigátor a Janka s mamou pozorovateľky na zadných sedadlách. Môžem prehlásiť, že Malorka je ostrovom kruhových objazdov. Na 40 km dlhej trase sme napočítali cez 30 kruháčov. Bolo to šialenstvo. Každé dve minúty som len kričala: pozor kruhový objazd, druhý výjazd. Pozor, kruháč, smer Sóller, pokračuj rovno…

Cesta do Sóllera bola však prenádherná. Desiatky úžasných scenérií. Teda aspoň pre nás. Pre šoférku bola strastiplná. Približne 25 km sme išli cez serpentíny pohoria Tramuntana… Sóller je mesto ukryté v horách. Pekné, ale tých je v Európe naozaj veľa. To najkrajšie nás len čakalo. 

Valldemossa nás ohúrila. A to nielen nás, ale aj Michaela Douglasa. Má tam dom v hodnote 27 miliónov eur. Momentálne ho predáva, ak by mal niekto záujem… Valldemossa je historické mestečko s množstvom úzkych uličiek, ktoré mu dodávajú špeciálnu atmosféru. Dokonca aj skladateľ Frederyk Chopin ho opísal ako najkrajšie mesto na svete. Nečudujem sa. 

Kozy, samé kozy

Predposledný deň sme sa rozhodli, že vstaneme o šiestej ráno a pôjdeme si pozrieť východ slnka na najsevernejší cíp Malorky – Cap de Formentor. Hádajte, či sme vstali. Odpoveď asi poznáte. Vyraziť sme však museli najneskôr do ôsmej. O desiatej hodine cestu zatvárajú a naspäť by sme sa už autom nedostali. Museli by sme ho tam nechať a prísť poň až večer. 

Cap de Formentor je v podstate útes vystupujúci z mora a dvíhajúci sa do výšky 400 metrov. Dramatické scenérie nás uchvátili, no ešte viac nás dostali kozy. Myslela som, že ich uvidím iba na pláži, tých bolo ozaj hojne. Podprsenky v Pollence turistky totiž nepoznajú… 

Kozy na Formentore boli však úplne všade. Neustále skákali, ako keby ich nadnášala nadprirodzená sila. Keby som bola raz kozou, chcela by som žiť na Malorke. Tie výhľady z tohto útesu by stáli za to a k tomu by som nepotrebovala ani podprsenku. 

Šofér je poctivý zamestnanec

Nadišiel čas návratu domov. Auto sme vrátili v hlavnom meste Baleárov – Palma de Mallorca. Do centra sme sa vybrali autobusom. Mestská hromadná doprava bola najväčším prekvapením dňa. Autobus prišiel na zastávku. Ľudia na nastúpenie mali možno len 10 sekúnd. Šofér zatvoril dvere a odišiel. Na niektorých zastávkach dokonca ani nestál. Darmo, že sa ľudia rozčuľovali. Stála som vpredu pri ňom, a tak som sa spýtala, prečo nezastaví. „Meškám. Na konečnej zastávke musím byť presne a už som v strate niekoľko minút. Nemôžem im zastaviť. Nech počkajú, príde ďalší,“ prezradil. Viete si predstaviť, že by to takto fungovalo aj u nás v Košiciach?

Do Palmy sme sa veľmi tešili. Od známych sme počuli na toto mesto len samé chvály. Bolo však pre nás sklamaním. Nevravím, sú tam nádherné pamiatky, ale tých turistov… Nevedeli sme prejsť cez ulicu a nieto si ešte sadnúť niekde na kávu. 

Verím, že mimo sezóny si Palmu človek užije viac. Mne ju však stačí vidieť iba raz.

foto: archív ml