Milionárske zážitky na severe Európy
Nie som milionárka. Nemám luxusné auto ani byt. No aj napriek tomu sa cítim bohatá. Vďaka cestovaniu som sa stala boháčkou – na zážitky. Cestovanie je pre mňa láska, sloboda a vždy nový príbeh. Nielen ja som však v našej redakcii svetobežník, ale aj moja kolegyňa a spolucestovateľka Janka Vargová.
Minulý piatok sme vám priniesli príbeh o tom, ako spoznávala zákutia Macedónska. Jej cestovanie však pokračovalo. Len dva dni po svojom macedónskom výlete sa so mnou a mojou mamou vybrala do pobaltských krajín a Fínska.
[ad][/ad]Z východu na sever
Nie je to náš prvý zájazd, ktorý sme spoločne absolvovali. Minulý rok sme strávili dovolenku v Taliansku, túlali sme sa po Budapešti či Toskánsku. Tentoraz sme sa rozhodli pre autobusový poznávací zájazd, samozrejme, zľavnený.
Po prebdenej noci Poľskom sme ráno prekročili hranice Litvy. Prvou zastávkou bol vodný hrad v meste Trakai, ktorý je postavený uprostred jazera. Nás však zaujalo množstvo suvenírov z jantáru, ktorý je pre túto krajinu typický. „Ak zazriete jantár, v ktorom sa nachádzajú pozostatky hmyzu alebo listy, určite ho nekupujte, je to fake,“ upozornila nás sprievodkyňa Jitka. Našťastie.
Vilnius – mesto kontrastov
Presunuli sme sa do Vilniusu, hlavného mesta Litvy. Ja som ho nazvala mesto kontrastov. Mala som totiž pocit, že vstupujeme do biznis centra. Všade navôkol vysokánske nablýskané budovy, v ktorých zväčša sídlia banky. Centrum, naopak, historické s množstvom kostolov.
Prekvapilo nás, že kladka, symbol zamykania lásky na moste, pochádza práve z tohto mesta. Mladí Litovčania neboli spokojní s vládou, a preto si v roku 1997 vo štvrti nazývanej Užupio vytvorili vlastnú republiku. Majú vlastnú vládu, prezidenta či ústavu. Na mape ju však nenájdete, pretože nie je oficiálne uznaná. „Keďže nová generácia chcela byť iná ako ich rodičia, rozhodli sa, že nebudú nosiť obrúčky, ale namiesto toho si lásku akože zamknú kladkou,“ prezradila sprievodkyňa.
O litovskej kuchyni sa vraví, že je veľmi sýta, ale zato chutná. Čo by sme to boli za cestovateľky, ak by sme to nezistili na vlastných chuťových pohárikoch. Objednali sme si národné jedlo zeppeliny. Sú to veľké mazľavé knedlíky s mletým mäsom v tvare vzducholode. Túto kalorickú bombu sme zapili litovským pivom Švyturys a rovno sme sa odgúľali do hotela. Čakal nás predsa Tallinn, hlavné mesto Estónska.
Tallinn – stredoveká rozprávka
Nový deň, nová krajina. Ochutnávku Estónska sme začali na pobreží Baltského mora. Kúpanie sa, samozrejme, nekonalo, veď sme boli predsa na severe Európy. Nám však nedalo a namočili sme si doň aspoň ruky. A poviem vám, nebolo skoro vôbec slané.
Tallinn na rozdiel od Vilniusu nám pripomínal stredovekú rozprávku. Malebné uličky, množstvo historických pamiatok a príjemné kaviarničky. Do jednej sme zavítali aj my. Pobaltské krajiny sú známe tým, že všetci plynulo rozprávajú po anglicky. Myslela som si to až do chvíle, keď som si objednávala dve kávy s mliekom a jednu bez. Čašníčka nám ich doniesla rovno päť, a to tri kapučína a dve espresá. Pravdepodobne sme vyzerali veľmi vyčerpane a chcela nám dopriať energiu. Nesťažovali sme sa a všetko poslušne vypili.
Helsinki – čisté mesto bez alkoholu
O šiestej ráno sme už boli nastúpené v prístave, smer Helsinki. Vedeli sme, že sa budeme naprieč morom plaviť akousi loďou, ale netušili sme, že nastúpime do 8-poschodového trajektu s výťahom, reštauráciami, karaoke, tanečným parketom či hracími automatmi. Spolu s nami sa do Helsínk plavilo aj množstvo opitých Fínov. V ich krajine je nielenže alkohol drahý, ale kúpiť ho môžete iba vo vybraných obchodoch. „Vo Fínsku je totiž čiastočná prohibícia. Pivo sa predáva výlučne s jedlom, pol litra stojí osem eur. Fíni preto cestujú do Tallinnu, kde sa vedia opiť veľmi lacno. Ceny sú tam ako u nás, “ dodáva sprievodkyňa.
V Helsinkách nás čakalo chladné a upršané počasie. Nám to však bolo jedno. Okrem povinnej jazdy po pamiatkach sme zašli so sprievodkyňou aj do metra, kde nás zastavil policajt. Mal obavy, či nie sme nejaká teroristická skupina. Len pre vysvetlenie. Fíni sú veľmi kontroverzný a hanblivý národ. Po uliciach nikdy nechodia vo väčších skupinách – a nás bolo päťdesiat.
Z Helsínk mi najviac utkveli v pamäti tri veci. Prvá – šialene vysoké ceny. Káva 5 eur, koláčik k nej 8 eur, pečená ryba so zemiakmi 16 eur. Druhá – čistota mesta. Na zemi som nevidela ani jeden papierik či ohorok z cigarety. Tretia – chrám Temppeliaukilo, ktorý je vybudovaný vo veľkej žulovej skale. Je to kostol bez náboženstva. Spája všetky vierovyznania. My sme tam boli v čase, keď tam skúšal helsinský gospelový súbor, s ktorým sme si aj zaspievali.
Riga – farebná a secesná
Snáď každé veľkomesto sa môže pochváliť veľkým trhom, kde si kúpite rôzne domáce pochúťky. V Rige je však najväčší v Európe. Čerstvá zelenina, ovocie, syry, množstvo suvenírov, kvety, domácky upečené koláče. Tým sme ani my neodolali. Od tohto mesta som nič závratné neočakávala. Keď sme sa však dostali do centra, bola som nielen ja, ale aj obe moje spolucestovateľky unesené. Riga je jedno nádherné farebné mesto postavené v secesnom štýle.
Jitka si pre nás pripravila aj milé prekvapenie. Plavili sme sa na loďkách po rieke Dvina, kde si moja mama preskúšala svoju ruštinu s kapitánom. Prezradil nám, že nielen Lotyši, ale aj ostatní obyvatelia Pobaltia vedia po rusky, ale rozprávať týmto jazykom nechcú. „My nemáme radi Rusov. Patrili sme pod Sovietsky zväz a teraz sme konečne samostatní. Nechceme s nimi mať nič spoločné, ani jazyk,“ povedal.
Ak človek často cestuje, povie si – tu by som sa chcel vrátiť. Alebo – toto mi stačilo vidieť iba raz. Riga vo mne zanechala veľký dojem, a preto verím, že som tam nebola poslednýkrát.
Hora krížov
Posledná zastávka na ceste domov bola pre nás najväčším šokom a prekvapením zároveň. Po ceste na Slovensko sme v nočných hodinách zastavili v Litve na tzv. Hore krížov. Uprostred ničoho je miesto, ktoré vzbudzuje rešpekt. Uprostred lúky sa odhadom nachádza takmer milión krížov. Ich zoskupenie je nesúrodé a chaotické a v noci to vyzerá priam strašidelne. Vraví sa, že prvé kríže sa tam začali objavovať v prvej polovici 19. storočia. Pozostalí si nimi uctili obete protiruských povstaní. Iná legenda však vraví, že sa na tomto mieste obesila dievčina a keďže spáchala samovraždu, tak ju nemohli pochovať na kresťanskom cintoríne, a tak jej tam postavili kríž. Ľudia ich začali prinášať stále viac a viac, a tak sa z toho miesta stalo putovné. Kde je pravda – nikto nevie. Ja však viem, že do Pobaltia sa ísť oplatí.
Každé mesto má svoje vlastné poznávacie znamenie. Košice majú Dóm sv. Alžbety, Rím Koloseum, Paríž Eiffelovku a Riga má mačku. Tento symbol skrýva za sebou zaujímavú historku. Dom, na ktorého streche je socha čiernej mačky, patril bohatému lotyšskému obchodníkovi. Ten chcel vstúpiť do Veľkej Nemeckej obchodnej spoločnosti. Nechceli ho však prijať, pretože nebol Nemec, čo bolo jednou z podmienok, tak ho odmietli. Nahnevaný obchodník tak na protest postavil na strechu svojho domu sochu mačky, vytŕčajúcej svoje pozadie priamo pred okná spoločnosti. Tá sa s vtipkárom pustila do sporu, ktorý skončil skončil jeho prijatím do spoločnosti a otočením mačky.
Jana Vargová
