Napriek biede z Ghančanov srší entuziazmus a priateľskosť

Dokázali by ste vzdať sa svojho komfortu a vybrať sa nezištne pomáhať druhým? Košičan Tomáš Gajdoš (22) áno. Jedného dňa sa rozhodol, že odíde do krajiny tretieho sveta a pomôže tým, ktorí toľko šťastia ako on nemali. 

Tomáš tento rok ukončil bakalárske štúdium ekonómie a manažmentu v Londýne. Už dlhšie však rozmýšľal, že by chcel svoj život pozmeniť a urobiť niečo zmysluplné aj pre druhých. „Uvedomil som si, že množstvo vecí beriem ako samozrejmosť a nevážim si ich. Chcel som skúsiť, aké to je žiť v nedostatku a vážiť si základné veci, ako je napríklad teplá voda,“ hovorí.

Učiteľom matematiky na dva mesiace

Cieľ mal jasný. Chcel si vyskúšať dobrovoľnícku prácu v Afrike. Spomedzi viacerých organizácií, ktoré ponúkajú možnosť vykonávať humanitárnu pomoc, si vybral anglickú organizáciu  – Plan My Gap Year (PMGY). „Tak ako mnoho iných ľudí, aj ja som si myslel, že mi preplatia ubytovanie a stravu. No nebolo to tak. Kto sa chce vybrať dobrovoľníčiť, musí s týmito nákladmi počítať.“ 

Do Ghany nešiel cielene. Potreboval si vybrať krajinu, v ktorej by si dokázal uhradiť dvojmesačný pobyt. Nakoniec odišiel do mesta Kumasi, ktoré je jedno z hlavných kultúrnych a hospodárskych centier Ghany. 

Ako budúci dobrovoľník si mohol vybrať z viacerých projektov, v ktorých by chcel pôsobiť – oblasť zdravotníctva, pomoc v sirotincoch, ochrana zvierat a pod. „Najbližšie mi však bolo učiteľstvo. V miestnej škole sa vyučujú predmety ako angličtina, matematika, kreatívne dielne, informatika alebo ich lokálny jazyk – Twi. Rozhodol som sa pre matematiku.“ 

Deti sú rovnaké všade na svete

Košičan vraví, že vyučovacie hodiny prebiehali podobne ako u nás. Najviac ho však zarazilo, že deti sa učia metódou memorovania, teda všetko naspamäť, a nepoužívajú logické myslenie. „Bolo niekedy  ťažké stavať na základoch matematiky, ktoré síce ovládali, ale nerozumeli im. Mali všetko naučené naspamäť a nevedeli to využiť v zložitejších úlohách.“

S deťmi sa venoval aj iným aktivitám – maľovali triedu, zariaďovali informatickú miestnosť či knižnicu. „Hoci som do Ghany vycestoval sám, v škole som sa stretol s desiatkami dobrovoľníkov, či už z Anglicka, USA alebo Kanady. Vo voľnom čase sme spoločne vyučovali čítanie. Väčšina detí vie veľmi dobre po anglicky, ale prekvapilo ma, že napríklad vôbec neovládajú abecedu.“ 

Tomáš vraví, že ghanské deti sa od tých slovenských až tak zásadne nelíšia. Aj ony vedia byť poriadne neposedné. „Musím však povedať, že sú poslušné a vážia si každú maličkosť. Nehovoriac o tom, že aj keď žijú v ťažkých životných podmienkach, vždy ich vidíte s úsmevom na tvári.“ Košičan dodáva, že nielen z detí, ale zo všetkých obyvateľov Ghany srší entuziazmus a priateľskosť.

Fyzické tresty sú povolené

Podľa Tomáša väčšina Ghančanov trpí chudobou. Veľa žiakov nemá dostatok peňazí na školné, a preto po vyučovaní chodia predávať na ulicu vodu. Jeden deň v škole dieťa vychádza na 1 ghanský cedi, čo je približne 18 centov (cca 30 eur ročne). „Voda sa tam väčšinou pije z trojdecových vrecúšok. Jeden stojí 0,2 cedi, čo sú približne tri centy. Predajom 30 takýchto  vrecúšok si vedia zaplatiť jeden alebo dva dni školy. Záleží na tom, koľko peňazí im ostane a koľko pôjde do rodiny. Vodu predávajú väčšinou na kraji cesty vodičom okoloidúcich áut. Vrecká majú v lavóre položené na hlave. Stávalo sa, že na hodine niektorí žiaci zaspali. Nesnažili sme sa ich zobudiť, pretože sme vedeli, čím to asi je.“ Tomáš nám prezradil ešte jednu zaujímavú skutočnosť. Ak deti nedonesú školné, sú za to potrestané palicou. „To ma zasiahlo najviac. Vidieť, ako sú deti bité za to, že nemajú peniaze… Nič im na to však povedať nemôžeme, fyzické tresty sú u nich normálne.“ 

V Ghane je však množstvo rodín, ktoré sú na tom ešte horšie. Nemajú ani na základnú potrebu, akou je jedlo. „Silno nás zasiahlo, keď sme sa dozvedeli, že brat jedného z našich žiakov pred dvoma rokmi zomrel od hladu. Neviem si ani predstaviť, čo museli jeho rodičia prežívať. Snažili sme sa takýmto rodinám pomôcť nákupom jedla, základných hygienických potrieb alebo aj kúpou sieťok proti komárom, aby boli viac chránení pred maláriou.“

Chcel bývať v chatrči

Život v Ghane je podľa Tomáša úplne odlišný ako ten náš. „Je až neuveriteľné, akí sú tí ľudia plní života, aj napriek chudobe, ktorá tu vládne.“ Predstavoval si, že keď príde do tejto krajiny, bude bývať v polorozpadnutej chatrči. „Naše bývanie bolo veľmi dobré. Musím povedať, že som bol až sklamaný,“ hovorí s úsmevom. K dispozícii mal kúpeľňu aj kuchyňu. Voda a elektrina aj napriek častým výpadkom fungovala. „Keď sme nemali vodu, ,sprchovali‘ sme sa s vedrom alebo v daždi pod odkvapom. Naše jedlá väčšinou obsahovali veľa ryže alebo cestovín, a to sa miešalo s rôznymi omáčkami. No a pitná voda? Tej sme mali stále dostatok.“