Očarujúce Macedónsko: sochy, krásna príroda a výborné jedlo

Narodeniny som síce mala ešte vo februári, ale darček som si užila až teraz, koncom apríla. Moje dve dcéry vybrali zážitkový darček do Macedónska, kúpili tri letenky a vyrazili sme na dámsku jazdu. 

Teraz si možno mnohí povedia: Tak to hej, to sú darčeky, na ktoré my veru nemáme… Neverte tomu. Spiatočné letenky do Skopje stáli iba 60 eur. Všetky tri dokopy!  

Pravdu povediac, potešila som sa a rovno sa pýtala, kde budeme spať, čo budeme jesť, cez akú cestovku tam vlastne ideme… Keď som sa dozvedela, že máme letenky a všetko ostatné si vybavíme sami, aj som sa trochu zľakla. Musím uznať, že moje ženy sú v tomto smere úžasné. A keďže peniazmi žiadna z nás neoplýva, vyšiel z toho neskutočný trojdňový trip, ktorý nás každú stál necelých 100 eur aj s cestou.

Azbuka aj angličtina 

Po polnoci sme sadli do auta a odviezli sa na budapeštianske letisko. Do Skopje sme prileteli ráno po ôsmej. Vítala nás krásna modrá obloha, príjemných 25 stupňov, no v diaľke bolo z každej strany vidieť zasnežené kopce. Konečne som bola svojej rodine osožná, pretože v Macedónsku sa píše azbukou. Ale ani s angličtinou sa tam nestratíte. 

Dvojizbový byt síce nevyzeral ako najmodernejšie zariadený, ale bolo tam všetko, čo sme potrebovali. Hneď za blokom tržnica plná čerstvého ovocia a zeleniny. Z druhej strany potraviny a do centra mesta to bolo asi 5 minút peši.

Veľké a gýčové 

Jediné, čo som vedela o Skopje, bolo, že je to mesto, kde je veľa sôch a leží na území bývalej Juhoslávie. Ale to, čo sme videli, nikto z nás nečakal. V meste je socha na soche. Sú nesmierne veľké a gýčové. Niekedy som mala dojem, že postavili sochu nielen každému, čo sa o niečo zaslúžil, ale aj tomu, kto len tak prebehol mestom. 

Sochy tu majú rôzni macedónski politici, ale aj historické osobnosti ako Cyril a Metod, byzantský cisár Justinián I. či Alexander Veľký. Je tam aj rodný dom Matky Terezy. Mesto zničilo zemetrasenie v roku 1963 a neporušená zostala iba stará moslimská časť, kde je veľké množstvo rôznych obchodíkov, reštaurácií a mešít. Ochutnali sme tam fajnové čevapčiči aj výbornú kávu. Kolorit centra dotvárajú túlavé psy, ktoré majú miestni pod kontrolou. Sú označkované, ako u nás ovce. Na uchu.

Mne osobne Skopje pripomínalo skladačku megalomanských stavieb náhodne roztrúsených po okolí. Tu si postavíme múzeum, tam bude divadlo, tam zas námestie. A aby sa tu ľudia nestratili, tak od jednej sochy musia vidieť hneď na ďalšiu a ďalšiu. Keď sa niekto z architektov (?) mesta pozrel na rieku Vardar, asi sa mu zdalo, že ten priestor je príliš prázdny. Tak tam vybudovali veľké neplávajúce lode, v ktorých sú teraz reštaurácie, a do vody tiež postavili  sochu plavkyne… 

Centrálnemu námestiu dominuje obrovitánska socha Alexandra Veľkého na koni so šabľou v ruke na obrovskom stĺpe, okolo ktorého je množstvo reliéfov a ďalších sôch. Aby to pôsobilo ešte bizarnejšie, je z toho urobená fontána, ktorá v noci svieti od ružovej, fialovej až po zelenú farbu. V Skopje pred dvoma rokmi zistili, že každé väčšie mesto má víťazný oblúk. Tak si ho tiež postavili. 

Kaňon Matka 

Druhý deň sme sa vybrali k ďalšej dominante. Je to kríž milénia, ku ktorému si domáci postavili lanovku. K nej sme sa dostali, na naše počudovanie, poschodovým autobusom – double deckerom. Opäť neskutočne obrovská kovová stavba (asi ako sedemposchodový panelák), ktorá je momentálne v rekonštrukcii. Keďže v Skopje žijú moslimovia s kresťanmi celkom v symbióze, stavia sa pri kríži aj veľká mešita. 

Od kríža vedie cesta do kaňonu, ktorý nazývajú Matka. Trasa má zhruba 10 km a ide stále dole z kopca. To, že Macedónci sa o značenie chodníkov veľmi nestarajú, sme sa presvedčili až neskôr. Do kaňonu mala viesť červeno označená trasa. Ale značiek bolo žalostne málo. Niekde bol načerveno zamaľovaný kameň, inde bodka na strome. Stalo sa však, že sme aj pár kilometrov žiadnu značku nevideli.

Vďaka tomu sa nám podarilo aj zablúdiť, ale oplatilo sa. Pri hľadaní správnej trasy sme naďabili napríklad na korytnačky veľké ako futbalová lopta. Čo nás prekvapilo, boli kravy. Podľa všetkého sa o ne miestni vôbec nestarajú, ale aby putujúcich na ne upozornili, dali im zvonce. Keď idete po úzkom chodníku a za zákrutou na vás niečo veľké zabučí – nič príjemné.

No výhľady boli neskutočné, príroda prekrásna, aj keď nohy dostali zabrať najmä posledné dva kilometre, keď sa chodník začal prudko zvažovať k rieke do kaňonu. Hoci voda bola ľadová, nohy sme si v nej namočili. Zaslúžené dobré pivko v reštaurácii stálo za to. Horšie bolo, že k autobusu do Skopje bolo treba prejsť ďalšie dva kilometre…

Ochrid

Čakal nás posledný deň a my sme sa vybrali do mesta Ochrid. Na rozdiel od Skopje je to prekrásne historické mesto, v ktorom je 365 kostolov a kostolíkov a sú súčasťou dedičstva UNESCO. Celé mesto je v kopci, pod ktorým je krásne jazero. Miestni ho využívajú namiesto mora, ktoré Macedónsko nemá. 

Krásne značené cesty špeciálnymi lucernami nás viedli od pamiatky k pamiatke. Prejsť všetky sa jednoducho nedalo. Usadili sme sa na námestíčku, ochutnali miestnu rakiu a hľadali sme, kde by sme sa mohli najesť. Chceli sme niečo originál macedónske. Reštaurácia veru zvonku dvakrát vábne nevyzerala, ale odhodlali sme sa a dostali sme vynikajúci guláš, chutnal neskutočne. K tomu ich tradičný chlieb a veľké pivo Skopsko. To všetko za necelých 12 eur – za všetky tri. Potom nás čakala už len cesta späť do Skopje, Budapešti a Košíc. Stálo to za to.