Po svete cestujú stopom a takmer bez peňazí

Cestovatelia spod Tatier Jakub (26) a Peter (28), ktorí sa predstavujú pod prezývkami Klochy a Jurky, sa spoznali na chodbe internátu počas štúdia na Technickej univerzite v Košiciach. Odvtedy precestovali tisícky kilometrov a na svojom konte má každý z nich približne 30 krajín.
 
Po skončení vysokej školy sa rozhodli riešiť svoj život vskutku netradične. Odmietli žiť podľa liniek, nejakých pravidiel. Vravia, že sa chcú spontánne unášať vlnami života. Fóbiu majú iba z jednej veci – ostať doma, nájsť si dobrú a bezpečnú prácu a padnúť tak do stereotypu. 

Klochymu a Jurkymu cestovanie pomáha spoznávať samých seba a zbavovať sa predsudkov, žijú pre daný moment, vďaka tomu odbúravajú negatívne myšlienky.

Z plavčíkov cestovatelia

Po skončení vysokej školy obaja chalani využili možnosť ísť do Ameriky cez program Work and Travel. „Najprv sme pracovali ako plavčíci, potom sme dali výpoveď a precestovali viac ako pätnásť štátov USA. Trvalo nám to približne 50 dní. Naše spoločné cestovanie však začalo pred siedmimi rokmi, keď sme sa stopom rozhodli ísť na Sardíniu,“ hovorí Klochy. 

Našli si lacné letenky, zobrali ruksaky na plecia a hor sa do Talianska. „Okrem leteniek sme si dopredu nič nevybavovali. Po pristátí sme sa prestopovali do mestečka Alghero a strávili prvú noc na pláži. Veľmi sa nám to zapáčilo, a tak to už potom išlo samo,“ dodáva Jurky. 

Desať mesiacov v Ázii

Naposledy boli spoločne v Ázii, kde strávili desať mesiacov a po kontinente sa presúvali prevažne stopom. „Často sme kempovali, či už v divočine, v mestách, alebo na plážach. Takisto sme spali u domácich. Nie je to však len o ubytovaní zadarmo, ale o zdieľaní spoločného času v akejkoľvek podobe, keď cez ich oči dokážete uvidieť dané miesto z neuveriteľne krásnej perspektívy,“ vysvetľuje Klochy. 

Stravovali sa vegetariánsky a od Indie vegánsky. „Neochutnali sme žiadne živé chrobáky, zato sme pravidelne zažívali gastroorgazmy z čerstvej ázijskej zeleniny, ovocia a sem-tam sme si poplakali z indického čili.“ Určite sa však mnohí zamyslia nad tým, odkiaľ chalani majú na cestovanie peniaze. „Na svoje cesty sme si zobrali všetky drobné, ktoré sme mali, za dobrovoľnícku prácu nám väčšinou poskytli ubytovanie, stravu a skúsenosti na nezaplatenie.“ Dobrovoľnícku činnosť vykonávali napríklad v indickom štáte Goa, kde tri týždne pomáhali obnoviť motorkársko-hudobný klub neďaleko pláže pri Indickom oceáne. „Starali sme sa o všetko. Niekedy sme chystali jedlo, inokedy maľovali či upratovali. Naši šéfovia boli s nami veľmi spokojní, pretože keď nám povedali, čo máme urobiť – bolo to hotové ešte v ten istý deň. Indom to niekedy trvalo aj týždeň,“ vysvetľuje Klochy.

Prvý Európan v nemocnici

V Indii strávili štyri mesiace. Mysleli si, že z tejto krajiny odí-du len s príjemnými zážitkami, no nestalo sa. Jurky dostal brušný týfus. „Pravdepodobne som ochorel z vody. Mal som vysoké teploty a v nemocnici som strávil sedem dní.“ Klochy však dodal, že bol to pre nich zaujímavý zážitok, keďže Jurky bol prvý hospitalizovaný Európan v miestnej nemocnici. Za pár dní sa z nich stali miestne celebrity „Všetci nás tam poznali. Pri odchode sa s nami odfotilo celé vedenie…“

Na ceste po Ázii sa k nim neskôr pridala aj kamarátka Claudia. Raz pri stopovaní narazili na dvoch kamionistov, ktorí im sľúbili, že ich odvezú na ubytovňu ich známych, aby nenocovali pod holým nebom. „Prišli sme na parkovisko, kde nám povedali, že na ubytovňu pôjdu radšej oni a my traja máme prenocovať v kabíne kamióna. Nadšene sme prikývli, zamkli sa a zaspali na obrovskej posteli. Po super noci sme sa ráno zobudili a – naši dvaja vodiči zoskočili zo strechy nášho kamiónu a popriali nám dobré ráno. My sme netušili, že ubytovňa bola len ich výmysel. V dosť veľkej zime spali na streche vlečky svojho ťahača, kde sa prikryli len tenkou dekou, len aby sme my boli počas noci pekne v teplučku v našich spacákoch. Super ľudia…“ 

Rozpadnuté tenisky ako suvenír

Na svojich cestách zodrali množstvo tenisiek. Klochy si ich však aj také zničené vždy berie na Slovensko a odloží do poličky ako suvenír. „Raz v Ázii nás hostila rodina nášho kamaráta, ktorá vôbec nevedela po anglicky. Začali ma presviedčať, že tie moje tenisky sú už staré a oni mi kúpia nové.“ Pre Klochyho však bolo dosť náročné im vysvetliť, že iné nechce. „Aj keď nemám na pravidelné cestovanie autobusmi a nespím v hoteloch, na nové tenisky ešte mám a kúpim si ich vtedy, keď sa mi pôvodné úplne rozpadnú. Nedali sa však prehovoriť a predstavte si, že mi naozaj kúpili nové. Ešte raz im posielam takto na diaľku veľké poďakovanie…“ 

V súčasnosti sa cesty chlapcov na chvíľu rozišli a spoznávajú nové krajiny samostatne. Klochy sa nedávno vrátil z pešej púte naprieč Španielskom, Jurky je momentálne v meste Popayán v Kolumbii. Rád by zašiel na poriadne šialenú expedíciu, napríklad na splav divokej rieky, a tak zháňa odvážne duše. Ak by sa chcel niekto pridať, stačí, že sa mu ozve.

Kedy sa ich cestovanie skončí? To nevedia ani oni sami. Najradšej by však povedali – nikdy. Obaja by sa však raz určite chceli usadiť. Jurky prezradil, že by najradšej býval niekde v blízkosti našich hôr, ale ako sám vraví –  rodina a práca ešte počká. Klochy takisto uvažuje o svojej domovine, aj keď Slovensko nie je pre neho podmienka. „Pre mňa je dôležité, aby som sa tam cítil ako doma.“ O ďalších zaujímavých zážitkoch z ich bláznivých ciest si môžete prečítať aj na ich blogu www.nntt.sk 

Foto: www.nntt.sk