Žena za volantom košickej električky
Byť vodičom MHD je neľahká práca, najmä preto, že je pri nej potrebné čeliť rozličným situáciám medzi vodičmi mestskej hromadnej dopravy. V našom meste však nájdeme aj dvadsaťdeväť žien. Pozrite sa, ako svoju pozíciu v prevažne mužskom svete obhajuje jedna z nich. Prinášame vám rozhovor s vodičkou električky, pani Dagmar.
Je trochu neobvyklé vidieť ženu za volantom električky. Ako ste sa k tomuto povolaniu dostali?
Ja mám dopravácke srdce aj krv, pretože obaja moji rodičia pracovali v Dopravnom podniku mesta Košice. Otec bol vodičom autobusu a mama pracovala na vrátnici a neskôr ako revízorka. Ja som v DPMK začínala prácou na vrátnici a neskôr som si podala žiadosť na koľajovú dopravu. Stále sa mi páčilo a lákalo ma šoférovanie. Následne som urobila skúšky, a tak už 11 rokov robím vodičku električky a neviem si vôbec predstaviť, že by som mala robiť niečo iné.
Čo so sebou prináša povolanie – vodička električky? Čo je na vašom zamestnaní najťažšie a čo vás naopak, pri práci najviac teší?
Táto práca je taká, že k tomu jednoducho musíte mať vzťah. Srdce a dušu pre dopravný podnik. Najťažšie je asi to, že sa pracuje aj počas víkendov a sviatkov, v skorých ranných hodinách, čo znamená, že vám ostáva veľmi málo času na rodinu. A keď máte deti, je potrebná podpora rodiny, ktorá vám vie s nimi pomáhať, aby ste mohli toto povolanie vykonávať. Ale keď máte túto prácu rada, tak je to pekné zamestnanie. Najviac ma teší to, ako pri šoférovaní pozorujem mesto, vnímam, ako sa mení a vyvíja. Rovnako je to aj s ľuďmi. Keďže pracujem na jednej a tej istej linke, za tie roky už presne viem, kto, kedy a kde nastúpi, pozorujem, ako rastú deti, ktoré veziem do školy a podobne. Ďalej je to výborný kolektív, ktorý tu máme. S niektorými sa stretávame aj mimo práce na rôznych posedeniach a dovolím si povedať, že Dopravný podnik mesta Košice je jedna rodina.
Aké povahové vlastnosti by mala mať vodička?
Najdôležitejšia je odolnosť voči negatívnym vplyvom na túto prácu, akým je napríklad správanie ľudí. Keď som začínala ako vodička, prvé dva roky som na konečných preplakala. Ja som si totiž vždy myslela, že ľudia sú všeobecne dobrí, ale pri svojej práci sa často stretávam s neohľaduplným správaním cestujúcich. Takže v prvom rade je dôležitá trpezlivosť a odolnosť. Nepripúšťať si urážky na vašu adresu a naučiť sa ignorovať určité veci. Za jednu linku preveziete množstvo cestujúcich, spomedzi ktorých vám väčšina vynadá, používajú rôzne gestá znázorňujúce to, že meškáte, pričom vôbec nevedia, prečo ten vodič mešká a podobne. Ale potom na ďalšej zastávke stretnete staršiu pani, ktorej otvoríte predné dvere a ona sa vám pozdraví, dá vám mentolku a vtedy stačí, že spomedzi tých, povedzme sto ľudí, sa na vás jeden pekne usmeje a pozdraví a to vás dobije a povzbudí. Je teda potrebné veľa vecí ustáť a hľadať radšej tie pekné momenty, ktoré vás počas dňa stretnú.
Práca za volantom je predsa len skôr mužskou záležitosťou. Ako vás vnímajú vaši kolegovia? Necítite sa oproti nim v nevýhode?
Určite nepociťujem žiadnu nevýhodu, my ženy v dopravnom podniku máme dokonca „navrch“, pretože zvládame prácu, ktorá si, ako ste povedali, vyžaduje skôr mužské zmýšľanie. A my ako ženy jednak spríjemňujeme jazdu našim cestujúcim, ale aj kolegom napríklad v dielňach. Keďže robíme pravidelné technické skúšky, tak keď prídem s vozidlom oznámiť poruchu, viem presne vysvetliť kolegom, aký je problém a podobne. Takže určite nejde o žiadnu nevýhodu. Na druhej strane, keď potrebujem s niečím pomôcť, mužskí kolegovia sú veľmi ochotní.
Ako by ste zhodnotili správanie cestujúcich, ktorí využívajú verejnú dopravu?
Ako som už spomínala, cestujúci výrazne vplývajú na našu prácu. Niektorí negatívne, niektorí pozitívne. Čo ale vnímam najviac je, že ľuďom dnes chýba ohľaduplnosť a slušnosť. Keď si napríklad prídu opýtať cestovný lístok, málokedy počujem slová prosím a ďakujem. Veľa ľudí si tiež neuvedomuje, že našou prvoradou povinnosťou je bezpečnosť cestujúcich a že práve preto musím často rozhodnúť o tom, že niekoho jednoducho nevezmem do vozidla. Najmä cestujúcich, ktorí by svojim vzhľadom alebo zápachom ovplyvňovali ostatných. V takých prípadoch mi niektorí dajú za pravdu a niektorí na mňa opäť útočia slovne a označujú ma za rasistku. Ale tieto veci som sa vďaka svojim dlhoročným skúsenostiam naučila zvládať.
Ako žena, nebojíte sa riešiť nepokoj vo vozidle? Dostali ste sa niekedy do situácie, ktorá vás ohrozovala?
Každý vodič, bez rozdielu na pohlavie, rieši situácie vo vozidle odhadom. Najprv nevychádzam z kabínky, len zhodnotím, o čo ide. Zistím, či sa niekto spomedzi cestujúcich bojí, ak áno, otvorím predné dvere, aby mohol vystúpiť. Ak sa vo vozidle vyskytne situácia, ktorú si netrúfnem riešiť sama, cez vysielačku zavolám na dispečing a nahlásim nepokojnú situáciu vo vozidle. Dispečing potom pošle pomoc. Alebo voláme priamo príslušné orgány. Ale prvoradý je odhad. Pokiaľ viem, že je to človek, ktorý viem, že o dve zastávky vystúpi, nebudem to riešiť, aby som zbytočne nenarušila plynulý chod dopravy. Čo ma však opäť mrzí je to, že aj pri takýchto situáciách znova zlyháva ľudský faktor. Dostala som sa do viacerých nepríjemných situácií, keď som očakávala, že vo vozidle plnom mladých mužov mi ako žene niekto pomôže, no nestalo sa tak. Našťastie sa nič vážne nestalo a bola som v poriadku.
Viac informácii o Dopravnom podniku mesta Košice čítajte na ich webovej stránke.
(AH)
Foto: Veronika Janušková
