Večera s…: Stanislav Kmeť, rektor TUKE

Stanislav Kmeť (63) je rektorom Technickej univerzity v Košiciach. Narodil sa v Přerove, ale stredoškolské lavice už „dral“ na gymnáziu na Kováčskej 28. Potom sa jeho život spojil so stavbárčinou a „technikou“, ktorej teraz šéfuje.

Aký máte vzťah ku kuchyni?
– Veľmi pozitívny (aj na to vyzerám) a rád si vychutnám charakteristické pokrmy typických kuchýň rôznych krajín.

Varíte sami alebo iba konzumujete pripravené jedlo?
– Varím aj sám a môžem povedať, že často mi to aj chutí. Musím sa ale sebakriticky priznať, že nie všetci spolukonzumenti z rodiny sú rovnakého názoru. Keď varím, dávam veľký dôraz na estetiku a originálny dizajn servírovania a úpravy jedál. Prílišný perfekcionalizmus tohto typu, ktorý mi je neraz vytýkaný, je priamo úmerný chuti jedla. Čím je väčší, tým je chuť horšia.

Aké najnechutnejšie jedlo ste jedli?
– Takzvaný Vardzalov guláš, ktorý som pomerne často jedol počas mojej základnej vojenskej služby, pomenovaný podľa nášho vtedajšieho náčelníka pre tylové zabezpečenie. Išlo o rozvarené cestovinové kolienka zmiešané s mäsom z konzervovanej dávky potravín (pre skôr narodených, známe pod skratkou KáDéPé-čka) po záručnej dobe (alebo tesne pred jej skončením). 

Ktoré je vaše najobľúbenejšie jedlo?
– Pretože pochádzam z Moravy tak vepřo, knedlo, zelo.

Ochutnali ste niečo zvlášť cudzokrajné, exotické, prípadne by ste chceli ochutnať?
– V centre Pekingu som konzumoval smažené červy priamo vytiahnuté z rozpálenej panvice umiestnenej vzadu na nosiči bicykla. A nechutili zle. Veď hmyz a chrobáky sa považujú za jedlo budúcnosti a možnú alternatívu, ktorá prispeje k udržateľnosti našej planéty. V Afrike, Ázii či v Južnej Amerike sa jedia už niekoľko storočí.

Čo by ste sa chceli naučiť uvariť?
– Chcel by som sa naučiť tak pripravovať ryby a morské plody ako to vedia v Neapole, resp. na ostrove Capri.

Ktorý je podľa vás najdôležitejší spotrebič v kuchyni?
– Elektrický chromovaný drvič ľadu, hádajte prečo?

Mali ste nejakú nehodu pri varení?
– Raz, bolo to už dávnejšie, keď som usmrcoval vianočného kapra som zrazu zistil že na kuchynskom dreze bolo akosi viac krvi. Kapor sa hádzal a zvŕtal, pretože sa mu nechcelo odísť z tohto sveta, ale tá krv nebola iba jeho. Odniesol si to aj môj porezaný ukazovák.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Súhlasíte s tvrdením, že láska ide cez žalúdok?
– Určite áno, láska ide aj cez žalúdok. Ak manželka dobre navarí prispieva to k rodinnej pohode. Na druhej strane by sme si ale mali pripomenúť českého endokrinológa profesora Rajka Dolečka, ktorý popularizoval zdravú výživu, dietológiu a písal o nebezpečnom svete kalórií. Tento však môže mať niekedy na naše vzťahy aj negatívny vplyv. Dobre stavané odporkyne jeho prác mu odkazovali: „Dolečku, Dolečku, že si nedáte pokoj. Kdyby jste se radši staral o to, aby se tam u vás na Ostravsku tolik nechlastalo.“

Držali ste niekedy diétu? Čo ste vtedy jedli?
– Keď som mal sedemnásť tak sme s kamarátom (súčasným švagrom) chceli zhodiť zopár kilogramov a začali sme takzvanú Hollywoodsku diétu. Patrí medzi tie, ktoré majú prísne obmedzený zoznam povolených potravín. Gro tvorí ovocie a zelenina. Práve preto ju možno označiť za pomerne drastický typ hladovky. Hollywoodske hviezdy vraj aplikujú túto diétu iba pár dní pred tým, než prejdú po červenom koberci na premiére filmu alebo pri odovzdávaní cien. My sme ju mali naplánovanú na 7 dní, ale zlyhali sme. Tretí deň sme si už dali na večeru klasický segedínsky guláš.

Jete nejaké tradičné jedlo v neobvyklej kombinácii?
– Štandardne ani nie. Ale spomínam si, že asi tri roky po svadbe som prišiel domov z nejakej oslavy a na kuchynskej linke boli spišské pirohy, ktoré tam pripravila manželka. V úvodzovkách, s chuťou som zjedol asi dve, keď ma upozornila, že sú ešte surové.

Aké máte spomienky na školskú jedáleň?
– Bolo by to množstvo kilometrov, keby som mal spočítať všetky tie rady, ktoré som absolvoval čakajúc na obedy v školských jedálňach. Boli sme mladí so zmyslom pre humor a prežili sme v nich veľa neopakovateľných zážitkov. Ani na jedlá si nemôžem sťažovať, snáď až na pečeň, tekvicový prívarok a vtáčie mlieko, ktoré som jednoducho nemusel, som zjedol všetko a chutilo mi. Až tak, že raz som neodolal a pokúsil sa o malý podvod, keď som sa druhý raz postavil do radu na vyprážaný rezeň, ale skončilo to nedobre. Pani kuchárka, keď ma zbadala, zarevala: „Ty už bul.“ Takže dupľa sa nekonala.

Keby ste si mali vybrať poslednú večeru, čo by to bolo?
– V prípade, že si ju asociujem s dielom renesančného umelca Leonarda da Vinci, teda s vyobrazením Posledná večera, ktoré zdobí čelnú stenu refektára Kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne, tak by to určite boli Milánske špagety s mletým mäsom. Ale nepohrdol by som ani Flekovským gulášom s vynikajúcim čiernym pivom, ktoré sa už viac ako 500 rokov varí v pražskom pivovare U Fleků alebo pravými slovenskými haluškami s bryndzou (ale bez klobásy).